Povedala som si, že to predsa nemôže byť také ťažké

BROŇA SCHRAGGEOVÁ hovorí, ako by rada rok šila knihy a nedelila si čas medzi prácu a to, čo ju baví.

Broňa a Milica Schraggeové na krste spoločnej knihy Chlapec a dúha, ktorá vznikla vďaka združeniu Štokovec v Banskej Štiavnici na stanici.(Zdroj: TOMÁŠ MANINA, archív ŠTOKOVEC)

Môžeme ju označiť za autorku bestsellerov. Jej prvá kniha Ja a môj brat je dávno rozchytaná a tá druhá, Chlapec a dúha, na ktorej pracovala so svojou mamou, zmizla ešte v deň krstu. O týždeň však už v kníhkupectvách Artforum nájdete dotlač, ďalších päťdesiat kusov. Nie je to veľké číslo, ale to iba preto, že je to knižka neobyčajná. Rovnako ako jej autorka BROŇA SCHRAGGEOVÁ.

Ako kniha Chlapec a dúha vznikala?

„Prvý bol text, no tento raz to bolo iné v tom, že sme sa hneď na začiatku s maminou rozhodli, že knihu chceme urobiť spolu. Ona písala, ja som to postupne čítala a rozmýšľala som, ako to spracovať do autorskej knihy. Na škole na to bol priestor, čas a stalo sa to aj témou mojej diplomovky na grafickom dizajne. S maminou sme spriaznené duše, prišlo to teda nejako samo. Ja som v rámci diplomovej práce riešila fúziu textu a obrazu. Znamená to, že som pracovala s paralelnosťou môjho a jej príbehu - text a obraz mali plynúť v dvoch paralelných rovinách tak, aby bol každý z nich čitateľný nezávisle. Jej príbeh je čitateľný v texte, môj v lineárnych ilustráciách, ktoré sú akýmsi časovo neohraničeným popisom miest, kde sa dej odohráva, a ktoré zároveň miznú, stávajú sa odtlačkom spomienok...“

Cítili ste už väčší odstup?

„Samozrejme, odstup je iný ako pri našich prvých dvoch knihách (Ja a môj brat, Do jesene bude všetko v poriadku, pozn. red.). Vtedy som sa napríklad vôbec nestretávala s ľuďmi, iba som sedela a kreslila, bez jasného plánu, len tak ako mi spomienky vírili v hlave. Ale odvtedy sa život pohol, je to už päť rokov. Človek ide ďalej a robí nové veci. Tak aj Chlapec a dúha je kniha s premyslenejšou koncepciou, vytvorená s istým nadhľadom a odstupom. Niečo také osobné sa však iba ťažko posudzuje z mojej strany, musí to urobiť niekto iný...“

Celá kniha sa vyrábala ručne – najprv v centre St a nica v Banskej Štiavnici, potom v knihárskej dielni v Žiline. Ako k tomu prišlo?

„St a nica bola ideálna – je tam priestor, čas a ľudia, ktorí sa tomu rozumejú a púšťajú sa do vecí, na ktoré by si asi nikto netrúfol. Šéfmajstrom ilustrácií bol Svätopluk Mikyta. Každá kniha je vlastne originálom. Polámali sme si na tom kríže a vypotili krv, ale stálo to za to. Už sa mi nechce robiť knihu obyčajne. Iba takto – ručne. Znášať kopy papiera a počítať. Vyrátali sme napríklad, že na náklad 150 kusov potrebujeme 3240 ilustrácií, a potom okolo 3800 metrov lepiacej pásky, lebo ilustrácie sa tlačia za mokra a potom sa papiere musia vypínať na drevené dosky. Môj školiteľ Palo Bálik mi prízvukoval, že keď to už bude takto urobené, malo by to byť aj zošité ručne. Preto sme išli do Žiliny za pani Lidou Mlichovou. Ona mi tento spôsob väzby ušila na mieru. Jej dielňa je ozajstná rarita, chodia sa k nej učiť študenti z celého sveta. Bolo to rozprávkové. Mala som chuť tam rok ostať a iba šiť knižky.“

011_res.jpg

K takémuto výsledku viedla dlhá cesta.

002_res.JPG

Príprava ilustrácií na vlakovej stanici v Banskej Štiavnici.

003_res.jpg

Študovali ste animovanú tvorbu, skončili ste grafický dizajn. To znie ako dobrá kombinácia na uplatnenie.

„Ani neviem. Keď pracujem, vždy záleží na téme. Tá je prvá a tá aj určuje médium, ktoré si potom vyberiem. Je mi jedno, či je to film, alebo kniha...“

Alebo šál..?

„Áno, alebo šál. (smiech) Ale to bola vlastne tiež autorská kniha. Robila som na nej pol roka, mala takmer dvadsať metrov. Volala sa Sníva sa mi, že... Do šálu som vštrikovala útržky zo snov, ktoré dávali dokopy surrealistický príbeh. V rámci neho som rozvíjala aj typografiu, ku každému kúsku sna som vyvinula vlastný typ fontu. Typolab Pala Bálika bol skvelý v tom, že nikoho neobmedzoval. Vtedy som mala chuť veľa štrikovať – tak som uštrikovala knihu.“

Kniha teda vo vašich očiach nemá žiadne pravidlá, žiadnu formu?

„Otázka je, čo je to kniha? Beriem to tak, že je to spôsob vyjadrenia konkrétneho príbehu. Ten spôsob však môže vyzerať rôzne."

Sme u nás pripravení na „iné“ knihy?

„Na krste knihy Chlapec a dúha to tak dobre povedala Marta Šimečková vo svojom príhovore. Povedala, že práve takáto kniha má v dnešnom svete digitalizácie oveľa väčšiu šancu na prežitie a na budúcnosť. Pripomenula, že tak, ako s autami a vlakmi nezanikli kone a s ústredným kúrením nezaniklo drevo, tak aj takáto ručne urobená kniha nezanikne, pretože nie je len nositeľom textu, ale prináša aj hmatateľnú vizuálnu hodnotu. .“

Vyberáte si knihy podľa toho, ako vyzerajú?

„Asi najviac podľa toho. Jasné, že si z nich aj čosi najprv prečítam, ale v prvom momente rozhoduje aj forma. A v poslednej dobe vzniká stále viac hodnotných kníh z pohľadu dizajnu a výtvarného umenia.“

004_res.JPG

Ilustrácie zhotovené technikou slepotlače.

005_res.JPG

Broňa Schraggeová a Svätopluk Mikyta, šéfmajster ilustrácií.

006_res.jpg

Každý výtlačok je originálny.

Čo iné okrem kníh vás na grafickom dizajne baví?

„Som v tomto trochu stratený prípad. Nehlásim sa k nemu príliš a nerada sa vlastne označujem za grafického dizajnéra. Nebaví ma webdizajn ani propagačné veci. Pracujem v občianskom združení Bol raz jeden človek s mentálne postihnutými ľuďmi s Downovým syndrómom. Hľadám si cestu. Najprv som tam dva roky pôsobila ako dobrovoľníčka, po škole som sa tam zamestnala na polovičný úväzok a ostatný čas venujem vlastným projektom. Od ozajstného sveta grafických dizajnérov utekám.“

Prečo?

„Zdá sa mi, že toto má väčší zmysel. Napokon, dokážem si v tom nájsť aj veci, ktoré súvisia s mojou podstatou. S deckami robíme animované filmy, tlačíme grafiky z linorytov, do ktorých sa teraz pustili s obrovskou chuťou, robíme tričká, na ktorých sú ich kresby. Je to taký neobjavený svet, ktorý stojí za to.“

Ako ste sa tam dostali?

„Majú vlastnú televíziu Rojko a oslovili ma, lebo chceli točiť animované filmy. Začala som tam robiť krúžky animácie a už som tam ostala. Teraz zriaďujeme denné centrum a na jeseň budeme mať filmový festival. Podobné veci fungujú aj v zahraničí, napríklad v Dánsku majú štátom dotovanú televíziu, ktorá má asi sto zamestnancov s mentálnym postihnutím a v rámci vysielania majú pravidelné vstupy.“

Aké to je, čo vám to dáva?

„Oni majú strašne pekný svet. Samozrejme, netreba to zľahčovať, majú svoje problémy, ale pre nich sú dôležité veci, ktoré sú pre nás úplne banálne. Väčšina z nich žije akoby v šťastnom nevedomí, čo je niekedy nesmierne oslobodzujúce. Jasné, človek sa s nimi natrápi, ale zároveň mu to dá hrozne veľa. Je s nimi strašne dobre, sú to parťáci, kamaráti. Je to neštandardný druh práce a som z toho niekedy veľmi vyčerpaná. Nie je to tak, že sa iba hráme celý deň, no prináša to celkom iný rozmer do života.“

007_res.jpg

Do prípravy knihy sa zapojil celý tím ľudí – Juraj Gábor, Daniela Krajčová, Oto Hudec, Slávka Ondrušová a Broňa Schraggeová.

009_res.JPG

Okrem toho sa venujete aj hudbe, odkedy presne?

„Odmalička. So sláčikmi to asi ani inak nejde, musíte si to oddrieť od mala, lebo dospelák by to vrzúkanie už asi nezniesol. Violončelo som si vydupkala ešte na základnej škole. Na hudobnej som mala učiteľku, ktorá nás učila iba teóriu, no raz doniesla tento nástroj, zahrala a ja som sa zamilovala. Najprv som si ho požičiavala zo školy, potom mi rodičia jedno kúpili a elektrické, ktoré mám teraz, som si vyrobila.“

Vyrobila?

„Áno, na ŠUV-ke som študovala dizajn dreva, takže som si vyrobila čelo – v rámci maturitnej práce.“

V kapele Tu v dome okrem hrania už aj píšete texty – k tomu tiež prišlo nejako náhodou?

„Textárske vlohy som v sebe objavia iba nedávno (smiech). Išla som v trolejbuse a hovorila som si, že to predsa nemôže byť také ťažké. Predtým sme robili najmä s textami básnikov, klasikov, no už nám začali dochádzať zásoby tých, ktoré sa nám páčili. Vravela som si, že možno by som to zvládla. Super je, že všetci v kapele si fičíme na spoločnej vlne. Nemáme radi patetické žvásty a fňukanie o láske. To by som si naozaj ani nedovolila a viem, že sú nejaké slová, ktoré určite nemôžem v texte použiť. Sú to texty zo života – správne drsné. Plánujeme aj nový album, už je vlastne na spadnutie, chýbajú nám iba čas, priestor a peniaze (smiech). Možno na jar sa to rozbehne.“

A vraj ste sa vrátili aj k orchestru, prečo?

„Kedysi som v ňom hrávala, prestala som a zrazu mi začala klasika chýbať. V kapele nás spája kamarátstvo a to, ako sa všetci tešíme na spoločný čas strávený po práci, v orchestri Technickej univerzity je veľa ľudí, nie je to až také osobné, no drží nás pokope masa akustického zvuku a skvelý dirigent.“

Sú to rôznorodé aktivity. Je niečo, bez čoho si neviete predstaviť život?

„Asi nie, iba veľmi ťažko sa vzdávam aktivít, ktoré začnem, hoci už viac rozmýšľam pred tým, než si na seba ešte niečo vezmem. Keď už niečo robím, chcem to robiť naplno. Neviem si napríklad predstaviť, že ktosi to má tak, že čas rozdeľuje medzi prácu a voľno. Ja to neviem. Neviem si zahrabávať čas niečím, čo ma nebaví a čo cítim, že nemá zmysel.“

Čo máte v pláne teraz, keď vyjde dotlač knihy?

„Už som si kúpila tuš, pierka a teším sa, že si budem len tak kresliť. Chcela by som urobiť rozprávku. So St a nicou chystáme aj ďalšiu knižku. Keď sme tam boli v marci so Slávkou Ondrušovou, vznikla séria kresieb, taký denníkový záznam. Architekt Ján Pernecký k tomu píše text o verejných priestoroch, malo by to vyjsť ešte tento rok. A potom azda aj ten album.“

012_res.jpg

Knihárska dielňa u Lidy Mlichovej v Žiline.

013_res.jpg

Chlapec a dúha. Na budúci týždeň nájdete ďalšie kusy v kníhkupectve Artforum.

014_res.jpg

Autorky - Broňa a Milica Schraggeové na krste knihy v Bratislave.

Zistiť, kde sa začína dúha

Autorská kniha Broni Schraggeovej ukazuje, koľko citu unesie obyčajný papier.

„Všetko, čo robíme, je vlastne iba taká arteterapia,“ hovorí so skromným úsmevom Broňa Schraggeová. Keď ich rodinu pred piatimi rokmi zasiahla smrť jej brata Filipa, začala kresliť spomienky, ktoré jej ostali v hlave. V rovnakom čase sa jej priznala mama, že o tom píše. „Človek to potrebuje zo seba dostať von, každý trochu inak,“ hovorí absolventka grafického dizajnu. Nič však neostalo v šuplíku a krátko po sebe vyšli dve knihy, komiksový príbeh Ja a môj brat a biografický román Do jesene bude všetko v poriadku.

Prešlo päť rokov, obe majú väčší odstup a k tomu, čo zásadne zmenilo ich životy, sa chceli vrátiť spolu. Milica Schraggeová písala, dcéra Broňa vymýšľala, akú podobu by mala mať kniha o chlapcovi strácajúcom pamäť, ktorý by chcel prejsť popod dúhu alebo sa aspoň pozrieť na miesto, kde sa začína.

Príbeh sa nezmenil. Je rovnako smutný, nedávajúci žiadnu racionálnu odpoveď na otázku prečo. Avšak spôsob, akým je kniha urobená, hovorí veľmi veľa – o hĺbke sily, ktorá vstáva z nádeje, a o nesmiernej krehkosti pamäti a bytia.

Z textu už cítiť istý nadhľad, odstup, nie je to len pokus o zmierenie, cítiť všetok čas a trpezlivosť. Ilustrácie zhotovené slepotlačou vidno prstami aj očami, ale ich podoba je taká pominuteľná, taká nejasná ako chlapcova pamäť. Sú však vtlačené hlboko do papiera ako spomienky, ako odtlačky vzťahov, ktoré ostávajú na duši. Špeciálne ručné šitie odhaľuje kostru knihy, akoby chcelo ukázať a povedať aj o tom, o čom by väčšina ľudí radšej nikdy nevedela.

Dve časti knižky sú biele, sterilné, čisté, vložené do bieleho boxu z gázy, až má človek pocit, že sa o ne musí starať. Nie je to len nejaká forma, ktorá má očariť. Je to výnimočne urobená kniha, ktorá ukazuje, koľko hĺbky a citu sa dá skryť do obyčajného papiera.

jem

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 778
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 388
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 7 332
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 989
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 982
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 818
  7. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 643
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 490
  9. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 462
  10. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 2 461

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Sagan začal sezónu klasík druhým miestom, opäť ho zdolal van Avermaet

Belgičan porazil slovenského cyklistu na belgickej klasike Omloop Het Nieuswblad aj minulý rok.

PLUS

Ako pred sto rokmi vysvetľovali príchod tabaku do Európy

Ako sa tabak (dohán) dostal do Európy a ako sa ujalo fajčenie?

BRATISLAVA

Bol priekopník – utečenec. Jeho meno zmizlo z novín aj z histórie

Václav Nedomanský má zo svetových šampionátov deväť medailí.

Neprehliadnite tiež

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Nicole Kidman napriek veku stále túži po dieťati

Vo filme Lion hrá po prvý raz adoptívnu matku. V reálnom živote je ňou už viac než dve desaťročia.

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop