Trestanci dostali skutočný trest

Neorealizmus je úchvatný spôsob, ako meniť svet. Vo filme Cézar musí zomrieť hrajú väzni, ktorí sa vďaka nacvičovaniu Shakespearovej hry začali na seba pozerať inak.

Cesare deve morire (Cézar musí zomrieť) bratov Tavianiovcov je 76-minútová dráma o naštudovaní Shakespeara vo väzení.

Tavianiovci strávili pri práci s väzňami šesť mesiacov. Postupmi typickými skôr pre hraný film zachytávajú celý proces od výberu hercov, prvých skúšok, stotožňovania sa hercov s postavami až po premiéru v rímskej väznici s mimoriadnou ostrahou Rebibbia pre obzvlášť ťažkých zločincov.

Kinematografia rada a úspešne zobrazuje inscenovanie divadelných hier. Spomeňme fenomenálneho Brookovho Marata / Sada (1967), Arcandovho Ježiša z Montrealu (1989) či Branaghov Zimný príbeh (1995), alebo hoci aj slovenské Chránené územie (2010).

Bratia Tavianiovci sa rozhodli rozviesť nápad po svojom. Scenáristicko-režisérska dvojica vstúpila do hraného filmu v 60. rokoch minulého storočia hlboko ovplyvnená neorealizmom a neskrýva ľavicové postoje, sympatie k ľuďom na okraji spoločnosti.

Ich otec, brat aj syn

Salvatore Striano, ktorý hrá Bruta, sa dostal na slobodu už v roku 2006. Stal sa úspešným divadelným hercom a rola vo filme Gomorra mu priniesla popularitu aj uznanie.

Tavianiovci nenakrúcajú „na prvú ostrú“, nezachytávajú spontánne náhodné scény, ale starostlivo a do detailov ich pripravujú, doslova inscenujú. Ich snímka je hraný film, no prevažne s nehercami, ktorí účinkujú v autentickom prostredí.

Autori využili, že ich priateľ, divadelný režisér Fabio Cavalli už roky pripravuje vo väznici Rebibbia s trestancami predstavenia a nie náhodou pre jeho nový projekt vybrali drámu o moci, zrade, arogancii a treste.

„Musíme vysloviť našu vďaku Shakespearovi,“ povedal Vittorio Taviani, keď vlani na berlínskom festivale za film preberal hlavnú cenu – Zlatého medveďa. „Vždy bol naším otcom, bratom a neskôr, keď sme zostarli, tak aj synom. Vzali sme jeho Iulia Caesara a prestavali sme ho. Usilovali sme sa zachovať ducha pôvodnej tragédie i spôsob rozprávania, ale zároveň sme ju zjednodušili a posunuli ďaleko od tradičnej javiskovej podoby.“

Sloboda ako trest

Ak ich film niečo zachytáva na spôsob dokumentu, tak rôzne fázy pôsobenia Shakespearovej drámy na trestancov – od prvotného zoznamovania sa cez jej postupné chápanie, osvojenie a prežívanie.

Neherec nehrá, ale prežíva. Nestáva sa postavou, ale navlieka ju postupne na seba, na svoj vzhľad, svoj charakter, svoj vkus ako druhú kožu, pri čom sa mení nielen rola, ale i ten, kto ju stvárňuje.

A práve tento fascinujúci proces dokázali Tavianiovci zachytiť s dojímavou otvorenosťou a bezprostrednosťou.

Shakespearova dráma postupne ožíva, herci začínajú inak vidieť nielen text, ale najmä sami seba. Pretože dráma je prepracovaná a herci ju hrajú svojím jazykom – najrôznejšími talianskymi dialektmi – hra sa začína prelínať s ich životom, takže niekedy nedokážeme odlíšiť jedno od druhého.

Zábery z predstavenia sú farebné, všetky ostatné čiernobiele. Obzvlášť silne pôsobia scény zo skúšok priamo v priestoroch väznice.

Mäkkou kresbou, nepriamym svetlom, sústredením sa na tváre, charaktery i sociálny status previnilcov akoby nás Tavianiovci presviedčali, že neorealizmus nie je nudná kapitola z dejín kinematografie, ale živý, životaschopný a úchvatný spôsob, ako stvárňovať a zároveň meniť svet.

Alebo, ako hovorí jeden z účinkujúcich väzňov: „Až keď som spoznal umenie, premenila sa moja cela na skutočné väzenie.“