Jeho humor nebol ani láskavý, ani chápavý, ale skôr výsmešný. Postavy, ktoré hral, mali plno záporných povahových vlastností, a on ich za to trestal množstvom bizarných situácií, do ktorých sa dostali. Odmenou mu boli salvy vďačného smiechu a obrovská popularita.
Louis de Funès de Galarza sa narodil 31. júla 1914 v Courbevoie na predmestí Paríža. V jeho žilách kolovala modrá krv tak zo strany matky ako i zo strany otca, príslušníkov španielskej aristokracie. Paradoxne, aj napriek aristokratickej kompatibilite nechcel otec Leonory Soto Reguerovej ani počuť o tom, že by sa jeho dcéra vydala za mladého advokáta Carlosa Luisa de Funès de Galarza.
Preto keď nápadník prišiel vo všetkej počestnosti požiadať o ruku svojej vyvolenej, jednoducho s ním vyrazil dvere. Mladý pár sa rozhodol pre tajný sobáš a útek. A kam by mal ten útek smerovať, ak nie do Francúzska, do Paríža, metropoly lásky, odpradávna žičiacej milencom?
Nikto ich tam ale nevítal na červenom koberci a s dychovkou. Ukázalo sa, že Carlos Luis tu ako právnik so svojimi chabými znalosťami francúzštiny nemá šancu, tak sa začal venovať obchodovaniu s drahými kameňmi.
Dobrodružstvá Španielov v Paríži
Aj napriek svetovej vojne prežíval malý Louis so svojimi dvoma súrodencami v Courbevoie vcelku idylické detstvo. Sem hluk vojny nedosiahol, nikdy tu nepadla žiadna nemecká bomba z obávaných zeppelinov. Problémom bol skôr nedostatok potravín, a tak Louisova mama chodila na trhovisko, ktoré síce tiež zívalo prázdnotou, ale občas sa dalo niečo zohnať.
A ak aj nie, malý Louis doma zabával hladujúcu rodinu napodobňovaním trhovcov a trhovkýň, ich giest, grimás a chrapľavých vykričaných hlasov. Už od detstva bol skvelým a presným imitátorom. Mal dar bystrého pozorovania a vedel v skratke vystihnúť podstatné črty každého človeka, s ktorým prišiel do styku. Táto vlastnosť mu ostala.
Po celý život si vytváral hereckú databanku pozorovaní, charakterov, pohybov a výrazov a práve na nej postavil svoju dokonale načasovanú komiku.
Majster imitácie
O veľa rokov neskôr jeho syn Olivier rád spomínal, ako otec po návrate domov z nakrúcania rád v rodinnom kruhu napodobňoval správanie svojich hereckých kolegov. Obľúbeným číslom bol Jean Marais, s ktorým tvoril hereckú dvojicu v troch dieloch Fantomasa.
O Maraisovi bolo známe, že je homosexuál, a to nie hocijaký, takže keď hral vo vyložene mužných úlohách, občas ho museli režiséri usmerniť. „Nekrúť tak tým zadkom, Jeannot!“ volával naňho spoza kamery André Hunebelle, režisér trilógie o Fantomasovi. Olivier de Funès spomína, že keď jeho otec doma napodobňoval Maraisov afektovaný beh alebo vyumelkované preskakovanie priekopy, všetci v miestnosti sa išli pováľať od smiechu.
Samotný Marais tiež k Funèsovi veľké priateľstvo neprechovával. Raz o ňom vyhlásil: „Jeho talent je založený na zlej nálade. Nemám rád takých ľudí. So mnou sa síce do naozajstného konfliktu nedostal, ale k ostatným, ktorí hrali malé úlohy, bol nevľúdny, a to ešte šetrím slovami.
Nikdy som nepochopil, ako sa tento herec druhej garnitúry mohol votrieť medzi hviezdy.“ Funès so svojím dokonalým pozorovacím talentom a inštinktom isto vycítil Maraisovo pohŕdanie, a tak sa mu mstil jediným kultivovaným spôsobom, akého bol schopný: že ho kruto karikoval.
Desať remesiel, jedenásta nádej
Kým prišlo obdobie Fantomasa, mladý Louis sa dlho hľadal. Vystriedal viac povolaní. Učil sa za kožušníka, potom fotografa. Nič nedokončil. Na inzerát sa prihlásil za kresliča v továrni a chvíľu tam aj pracoval, kým nezistili, že sa tomu rozumie ako hus do piva.
Rovnako dopadli aj jeho pokusy uchytiť sa ako účtovník, aranžér-dekoratér alebo predavač. Napokon ho zachránila celoživotná láska: džez. Od útlej mladosti totiž skvelo hral na klavíri. V Paríži tridsiatych rokov rástli ako huby po daždi piano-bary podľa amerického vzoru. Keď do jedného, ktorý práve hľadal džezového klaviristu, Louis vstúpil a predviedol svoje umenie, hneď ho prijali.
Bar sa volal Horizont a Louis v ňom strávil celý zvyšok tridsiatych rokov a celú nemeckú vojnovú okupáciu. Trávil tu denne až dvanásť hodín, no aj tak si našiel dosť času, aby sa zaľúbil a oženil. Jeho vyvolenou sa stala Jeanne Barthélemy de Maupassant, s ktorou sa zoznámil na klavírnom kurze u Charlesa Henryho. Napokon z toho bola láska a manželstvo na celý život.
Louis de Funès ako džezový klavirista v roku 1942
Úspešný figúrkar
Hranie v bare malo pre Louisa ešte jedno pozitívum: počas dlhých večerov a nocí sa tu zoznámil s kopou zaujímavých ľudí. Pravdepodobne pod vplyvom niektorého z nich sa v roku 1941 ako dvadsaťsedemročný prihlásil do hereckého kurzu.
Kurz ho naučil niečo z hereckej techniky a navyše mu dodal trochu sebavedomia. Výsledok nedal na seba dlho čakať. Po niekoľkých malých a bezvýznamných úlohách v divadle dostal malú a bezvýznamnú úlohu vrátnika kabaretu vo filme Pokušenie z Barbizonu (La tentation de Barbizon 1946). Povedal dve vety a na plátne strávil štyridsať sekúnd čistého času.
Český herec Miloš Kopecký povedal, že herca, ktorý sa aj po štyridsiatke stále musí v spoločnosti predstavovať, možno považovať za neúspešného. Iste sa dá s týmto mierne narcistickým tvrdením polemizovať, na svete je plno hercov, ktorí celý život hrajú na oblastných scénach, nikdy sa neobjavili na plátne ani na obrazovke a napriek tomu nemajú pocit zmaru.
Niečo však na tom bonmote je. Najmä ak taký herec túži po popularite ako malé dieťa po čokoláde. Ktovie, či sa Louis de Funès v päťdesiatych rokoch, keď šiel vo filme od jednej figúrky k druhej, cítil úspešný, alebo nie. Na jednej strane hraním celkom slušne živil rodinu, ale na druhej strane sa už blížil k päťdesiatke a stále sa vo filmových titulkoch vyskytoval kdesi na konci.
Jednu vec mu však nebolo možné uprieť: keď sa čo len na chvíľu objavil na plátne, svojím zjavom, dynamikou a osobným magnetizmom spôsobil, že všetci diváci sledovali len jeho. Neskôr o tomto období Funès napísal: „Vo svojej kariére som mal tri obdobia: v prvom som obiehal a prosil producentov alebo režisérov, či by pre mňa nemali aspoň nejakú maličkú úlohu.
V druhom období za mnou chodili producenti a režiséri a ponúkali mi úlohu, v nádeji, že by sa zapáčila. A teraz za mnou všetci chodia a pýtajú sa ma, či neexistuje nejaký námet, ktorý by som s nimi chcel nakrútiť.“
Konečne sláva
V roku 1964 Funès nakrútil dva filmy, ktoré ho preslávili vo Francúzsku, ale aj v celej Európe vrátane vtedajšieho Československa: Žandár zo Saint-Tropez a Fantomas. Úlohy neurotického strážmajstra Cruchota a pološialeného policajného komisára Juva prenasledujúceho záhadného veľmajstra zločinu Fantomasa, ktorých sa zhostil v jedinom roku (spolu s hlavnými úlohami v troch ďalších komédiách), naštartovali nielen Funèsovu slávu, ale aj jeho sebazničujúce pracovné tempo, vplyvom ktorého za necelé dve desaťročia prakticky vyhorel a uštval sa. Veď si len zoberme, že v rokoch 1964 – 1973, teda v rozmedzí desaťročia, účinkoval v 24 filmoch, nerátajúc do toho pravidelné hranie v divadle, ktorému ostal verný, kým sa len dalo.
Šiel z filmu do filmu. Väčšinu z nich dôverne poznáme aj u nás, pretože sa premietali v kinách a vysielali v televízii (mimochodom, všetky sa dajú kúpiť na DVD, s výnimkou komédií Jo a Na strome, ktoré u nás na žiadnom médiu nevyšli). Šialená jazda, pretože Louis de Funès nevedel nič robiť len tak napoly, takže do každého filmu šiel s maximálnym nasadením.
Fantomasom v roku 1964 začala Funesova najúspešnejšia filmová kariéra
Život na zámku
V roku 1967 Funès kúpil za 830 000 frankov zámok Clermont pri obci Le Cellier neďaleko Nantes. Už nemohol žiť v Paríži. Jeho popularita, čo ako vytúžená, mala svoj rub: stratu súkromia. Kde sa zjavil, tam vyvolal zhluk davu. Už nemohol po predstaveniach chodiť do svojich obľúbených krčmičiek, a v drahých snobských podnikoch, kde by bol medzi svojimi, sa zasa necítil dobre.
No najzávažnejším dôvodom bolo, že nejaký psychopat sa ho pokúsil vydierať a vyhrážal sa, že mu unesie synov Patricka a Oliviera. To bola posledná kvapka. Funèsovci dali Parížu definitívne zbohom a celá rodina sa presťahovala na zámok. Odvtedy si Louis veľmi úzkostlivo strážil súkromie. „Na Clermonte prestávam byť hercom,“ povedal pri nejakom interview. „Tam som len záhradníkom.“
A naozaj, čoraz viac času trávil v skleníku, kde sa venoval ružiam. Vyšľachtil niekoľko odrôd ruží, no s rovnakou vášňou pestoval aj zeleninu. Občas si odskočil nakrútiť nejaký nový film, pretože len samotná údržba jeho rozsiahleho sídla požierala neskutočné peniaze.
Zničujúce tempo
Na verejnosti sa takmer neukazoval, rozhovory novinárom poskytoval len celkom výnimočne, svojím súkromným životom nezapĺňal stránky bulvárnej tlače. V Clermonte, ďaleko od módneho sveta filmových hviezd a parížskej spoločnosti, našiel Funès jediné miesto, kde si dokázal oddýchnuť. A čím zničujúcejšie bolo tempo, s ktorým sa vrhal do nových projektov, tým viac tento azyl potreboval.
Aj tak mu to nebolo nič platné. Prvý infarkt dostal v roku 1973 po nakrúcaní Dobrodružstiev rabína Jakoba, druhý v roku 1975 pred nakrúcaním filmu Krídelko alebo stehienko a ten tretí ho – aj napriek radikálnej zmene životného štýlu – stál život.
Zhoršený zdravotný stav a vek sa žiaľ podpísali aj na posledných Funèsových filmoch. Posledné dva diely Žandára už boli čírym martýriom. Pre divákov a očividne aj pre samotného protagonistu. Kým prvé žandárske filmy čerpali energiu nielen z Funèsovho nasadenia, ale aj z hravej atmosféry šesťdesiatych a raných sedemdesiatych rokov, Žandár a mimozemšťania (1979) a Žandár a žandárky (1982) sa už odohrávajú v celkom inej ére a aj Saint-Tropez akoby už prestalo byť tým idylicky ospalým a slnečným kúskom Provence. Predstaviteľ nadstrážmajstra Cruchota tu dorazil nielen na koniec svojej žandárskej, ale aj hereckej a životnej púte.
Koniec
Večer 27. januára 1983 sa necítil dobre, a tak sa rozhodol ísť do postele podstatne skôr, ako mal inokedy vo zvyku. Okolo ôsmej večer sa však náhle zobudil. Zavolal na manželku Jeanne, a keď tá pribehla, posťažoval sa jej, že ho bolí celé telo. „To nie je možné, ja asi zomriem!“ dodal a to boli jeho posledné slová. O niekoľko minút vydýchol veľký komik naposledy. Mal 69 rokov.
Autor: Peter Pišťanek
