Hutkovi sa v normalizácii podarilo vydať len platne so starými moravskými ľudovkami. Publikum ich však milovalo rovnako ako jeho vlastné skladby.
V polovici 70. rokov bol už Jaroslav Hutka v trvalej pozornosti Štátnej bezpečnosti. Koncertovanie striedali zákazy a šikanovania, vydanie platní s vlastnými skladbami sa rovnalo zázraku.
Hutka mal však v repertoári aj množstvo takmer zabudnutých moravských ľudových piesní zo zbierky Františka Sušila, z ktorých sa mu podarilo vydať dve „elpéčka“ - Stůj, břízo zelená a Vandrovali hudci. Druhá z nich práve vyšla v Galéne ako CD v luxusnom vyhotovení s rozhovormi, fotografiami a dokumentmi, a v neposlednom rade s bonusom šiestich skladieb, ktoré sa v roku 1976 na platňu „nezmestili“.
Prekážajúci pánboh
Spoznanie Sušilovej zbierky bolo pre Hutku objavom, že existuje nielen folklór všeobecne známy, často gýčový, ale aj folklór, predstavujúci hlbokú kultúru s existenciálnymi koreňmi. „Je tam mnoho reflexií márnosti života, údiv nad tým, ako život zbytočne odchádza. Našiel som v Sušilovi to, čo som sa sám snažil vyjadrovať.“
Ani s tými ľudovkami to však nebolo bezproblémové. Pri jednom výsluchu eštebáci Hutkovi povedali, že to, čo spieva, nie je umenie, ale výtržnosť. Keď sa ich opýtal, či aj staré moravské piesne sú výtržnosťou, dostal jasnú odpoveď: „Keď to spievate vy, tak je to tiež protištátne.“
A tak aj prvá zo spomínaných platní, Stůj, břízo zelená vyšla vďaka šťastiu, že sa posudok na ňu zatúlal na folkloristické oddelenie ministerstva kultúry, kde sedel človek nadšený tým, že niekto si všimol unikátnu Sušilovu zbierku z 19. storočia. Akosi sa podarilo zatajiť, že to bude spievať Hutka a platňa vyšla.
Album Vandrovali hudci sa už rodil ťažšie, z nahrávky koncertu vo februári 1976, kde ho sprevádzali gitarista Radim Hladík a Fedor Frešo na basovej mandolíne, okamžite vypadla pieseň Chodil pánbů po poli. A prekážal aj názov ďalšej - Hádala se duše s tělem, podľa ktorej mala byť platňa pomenovaná. Keď prišiel z ŠtB do vydavateľstva Supraphon príkaz na zošrotovanie platne, tá sa už päť dní distribuovala a predávala.
Sloboda v Pezinku
„Toto kolo som ešte vyhral, ale tým sa to skončilo,“ poznamenal Hutka, ktorý vzápätí dostal definitívny zákaz vystupovať, a po podpise Charty 77 sa nakoniec rozhodol pre emigráciu. Ale aj v tom medziobdobí sa udial jeden zázrak, Hutka napriek tvrdému dištancu a varovaniu ŠtB prišiel v lete 1977 na Koncert mladosti v pezinskom amfiteátri a na všeobecné i jeho vlastné prekvapenie a potešenie tam na „slovenskom Woodstocku“ s veľkým úspechom vystúpil.
K Pezinku sa viaže aj príhoda, keď šesťtisícové publikom začalo na jeho adresu skandovať „Slobodu, chceme slobodu“, a Hutka až po chvíli pochopil, že si žiadajú už spomínanú, z albumu vyradenú pieseň Chodil pánbů po poli, v ktorej pánboh s apoštolmi hľadajú miesto na odpočinok, a paholok im povie: „Tam najdete hospodu, pro poutníčky svobodu.“
Je príznačné pre tie sivé normalizačné časy, že kým establishment mal obavu povoliť pieseň preto, že sa v nej spomenul pánboh, masy poslucháčov ju identifikovali a vnímali podľa príťažlivého slovka sloboda.
