Film Kura na slivkách si vyžaduje aktívneho diváka, a preto nemusí sadnúť každému.
Marjane Satrapi, prapravnučka iránskeho šacha, sa stala svetoznámou vďaka celovečernému animovanému autobiografickému filmu Persepolis (2007), nakrútenému podľa jej rovnomenného komiksu.
Kritika ho dnes radí medzi míľniky na poli animovaných filmov pre dospelých. Spolu s Marjane Satrapi sa na ňom podieľal aj francúzsky výtvarník Vincent Paronnaud.
Dvojica naň predvlani nadviazala pokračovaním, hranou dlhometrážnou snímkou Poulet aux prunes (Kura na slivkách), opäť inšpirovanou komiksovým románom Marjane Satrapi z roku 2004.
Rozhodol sa zomrieť
Film je magickou rozprávkou o nešťastnom, zatrpknutom, samoľúbom huslistovi Nasserovi Ali Khanovi, ktorý sa na sklonku 50. rokov v Teheráne – po tom, čo mu manželka zničila milované husle – rozhodol zomrieť.
Hlavnou postavou je brat režisérkinho starého otca, ktorého sme v Persepolise videli ako komunistického revolucionára. Názov filmu označuje jeho obľúbené jedlo, ktoré mu manželka pripraví ako pokus o zmierenie.
Francúzsko-belgicko-nemecké Kura na slivkách je výtvarne vysoko štylizovaný film s kreslenými pozadiami, stavbami, exteriérmi, ba dokonca i niektorými celými sekvenciami.
Orientálne postavy scudzujúco stvárňujú európski herci, medzi ktorými nájdeme Mathieua Amalrica, Mariu De Medeiros, Chiaru Mastroianni aj Isabellu Rossellini.
Hrajú komorné scény, spravidla so zámerne divadelnou manierou. „Persepolis rozprával o rodine zasiahnutej udalosťami rokov 1974 až 1994. Kura na slivkách sleduje tú istú rodinu od roku 1930 po rok 1990,“ prezradila Marjane Satrapi v Benátkach. „Pokračujem v snahe sfilmovať osudy mojej rodiny v 20. storočí.“
Orientálne rozšafný obraz
V Kurati na slivkách nie je kritika islamského štátu ani smutné rozjímanie nad tragickými osudmi Perzie, ale „len“ príbeh nešťastnej a nenaplnenej lásky, ktorá nezničí iba životy dvojice zaľúbených, ale ovplyvní aj všetkých vôkol.
„Nie je dôležité či a ako Nasser zomrie, ale prečo,“ zdôraznila autorka. „Ústrednou témou nášho filmu sú komplikovanosť sveta a záhady ľudskej duše, preto skáče od drámy ku komédii a od smiechu k slzám. Lebo život je presne taký istý.“
V Persepolise bolo rozprávačom dieťa – mladá žena. Svet mohla glosovať priamočiarou naivitou, ktorú v Kurati na slivkách supluje orientálne rozšafná forma, nie prístupná a lákavá pre každého.
Magický, takmer rozprávkový príbeh podávaný pomocou rôznych žánrov i techník, nie je priamočiary a predvídateľný. Realita sa voľne prelieva do fantázie, čas plynie nerovnomerne, prítomnosť sa strieda s minulosťou i budúcnosťou. Láska, umenie a život sa voľne prepletajú, prelínajú a napokon stávajú jedným.
Každý ho vidí inak
Nie je to film jednoznačný, ale – podobne ako komiks – vyžaduje aktívnu spoluúčasť diváka, lebo až vďaka jeho predstavivosti, jeho citom sa dotvára, dokončuje. A preto ho každý vidí inak. Koho osloví, toho zasiahne. Koho neosloví, toho znechutí.
Porotu benátskeho festivalu neoslovil. A autorka možno aj preto zatiaľ nezačala nakrúcať tretiu časť svojej rodinnej ságy, hoci ju v roku 2011 na benátskom festivale oznámila. Zato vlani uviedla kriminálnu komédiu La bande des Jotas, ktorú nakrútila spolu so svojím švédskym manželom Mattiasom Ripom.
