„Nerobím si o sebe žiadne ilúzie, stále vidím vo svojej tvorbe množstvo chýb. Možno napíšem naozaj dobrú knihu o dvadsať rokov,“ hovorí český spisovateľ MAREK ŠINDELKA. Ešte stále dvadsiatnik, ale už autor troch kníh, laureát Ortenovej ceny i ocenenia Magnesia Litera. Koncom týždňa sa v rámci cyklu Artfora a Českého centra Česi, vitajte! predstavil v Bratislave a Žiline.
Neskrížili vám rýchle úspechy tak trochu životné plány?
„Ocenenia si veľmi vážim, ale zasa neznamenali taký prelom, že by som musel prehodnocovať celý svoj život alebo niečo tomu podriaďovať.“
Čiže štúdium dvoch vysokých škôl i práca v denníku zostávajú vašou prioritou?
„Už len jedna škola, kulturológiu som skončil.“
To je zrejme zaujímavé štúdium, ale horšie je to s uplatnením v praxi. Mali ste ambíciu byť „kulturológom“?
„No, nie je to niečo, čo by človeku zaistilo jasnú kariéru, ale to štúdium bolo obohacujúce. Má dosť veľký rozptyl, je to záber od antropológie cez dejiny umenia, dotýka sa aj sociológie i ďalších oblastí. Určite som z tých poznatkov čerpal v niektorých svojich textoch.“
Štúdium dramaturgie a scenáristiky na FAMU naznačuje budúce smerovanie k filmu?
„Film mi je blízky, ale zatiaľ by som zostal pri tom, že táto škola je niečo, čo ma stále nabíja a posúva v uvažovaní o texte, ako s ním pracovať, ako ho stavať. Filmovú scenáristiku a dramaturgiu človek rovnako využije pri komponovaní literárneho textu.“
Pracujete v kultúrnej rubrike Hospodárskych novín. Je to akýsi relax popri vlastnej literárnej tvorbe, potreba vyjadrovať sa k veciam verejným alebo snaha vyskúšať si aj iné písanie?
„Spoločenským komentárom sa vyhýbam, venujem sa len literatúre, jednak ako editor knižnej strany a potom píšem recenzie. Nepovažujem sa však za recenzenta v pravom slova zmysle, pretože píšem len o veciach, ktoré ma nadchli. Myslím, že v novinách by malo ísť skôr o odovzdávanie toho nadšenia, upozorňovanie na kvalitnú literatúru v tej záplave vydávaných kníh.“
Ale pripúšťate, že predsa majú význam aj záporné recenzie?
„Samozrejme, hovoril som len o svojom recenzovaní. Negatívne vyjadrenia literárnej kritiky môžu byť podnetné, to tvrdím aj z pozície autora kníh.“
Aj na vaše knihy boli negatívne ohlasy?
„Áno. Kritické pripomienky si vážim, pravda, keď sú od renomovaných recenzentov, ktorých však u nás je len niekoľko. Tí mi ukážu, čo som si možno v tom svojom texte zakazoval vidieť.“
V odozvách na vašu tvorbu však jednoznačne dominujú pozitíva, vyjadrené aj literárnymi cenami. To sa iste príjemne prijíma...
„Aby som bol úprimný, pri Ortenovej cene som sa skôr vyľakal. Vôbec som nečakal, že knižka bude mať taký dopad. Bola to zbierka intímnych básní, akási mikrorodinná kronika, a veľmi ma prekvapilo, že sa v nej mnoho ľudí našlo.“
To je dôvod na radosť, tak aký strach?
„Iste, na jednej strane som mal radosť, že texty majú presah, že to nie je iba moja uzatvorená osobná vec. No súčasne som sa vystrašil, že zrazu sú tu nejaké očakávania, čo napíšem ďalej, ako sa posuniem či neposuniem. Snažil som sa však nenechať sa tým ovplyvniť, hovoril som si, že teraz nebudem predsa premýšľať nad nejakými cenami a záväzkami, to by som potom písal v kŕči.“
A tak ste radšej opustili pole poézie?
„Nie radšej, jednoducho som sa vydal niekam úplne inam. Vždy to tak u mňa je, chcem sa nechávať literatúrou prekvapovať, kam sa to bude prirodzene vyvíjať.“
Vyvinulo sa to k dvom úspešným prózam. Myslíte, že sa k poézii ešte niekedy vrátite?
„Dúfam, že áno. Stále ju čítam a premýšľam o nej, stále si niečo píšem v podobe básní. Je to taký prieskum literárnych foriem, aj tie prvé básne mali v sebe silné naratívne prvky, boli to akési mikropríbehy, a úplne prirodzene sa to v druhej knihe prehuplo k románu a v tretej k poviedkam.“
Prehuplo?
„Áno, to nie je tak, že začínam s tým - teraz napíšem báseň a inokedy zasa väčší prozaický text. Skôr sa mi vytvárajú tematické stredobody, okolo ktorých vzniká základný text, a keď to dosiahne istú hranicu, samo si to požiada o nejakú konkrétnu formu.“
Čiže téma určuje formu.
„Presne tak. Dlhý čas nechávam, aby sa okolo ústredného motívu zbierali ďalšie súvislosti, zapisujem si, čo mi k tomu napadá, nechávam ten text žiť a dýchať, aby sám trochu diktoval, čo s ním môžem urobiť. Ale to nie je žiadne mystérium, myslím, že takto pracuje množstvo ľudí.“
Ako sa spätne dívate na svoje knihy, urobili by ste teraz niečo inak?
„Všetky svoje básne by som riadne zoškrtal, z románu by som polovicu vyhodil. S mnohým som teda veľmi nespokojný. Takýto pohľad je však poučný, hotové dielo je dokladom môjho vývoja, a som rád, že už do toho nemôžem zasiahnuť. Keby som mohol, prerábal by som to donekonečna, vždy by som našiel niečo, čo sa mi nepáči, a nakoniec by som sa v tom labyrinte úplne stratil. V jednom momente proste treba text ukončiť.“
Nepomysleli ste na to, že by ste sa živili ako spisovateľ na voľnej nohe?
„Myslím, že u nás sa takto nedá veľmi uživiť, samozrejme, pokiaľ človek neprodukuje knihy nejakého jasného, konkrétneho žánru, niečoho, čo sa predáva viac-menej ako tovar, a autor je ochotný tie texty kalibrovať na úroveň zabezpečujúcu ich masívnu predajnosť. Neviem si predstaviť, že by som mal písať podľa nejakých trhových požiadaviek, takže ja si radšej tú literatúru nechám ako svoju osobnú radosť, ku ktorej sa budem vracať.“
Je to o ľuďoch ako ja alebo vy, túžiacich po blízkosti a láske
Poviedková kniha Mareka Šindelku nie je o veľmi zábavných témach, no má v sebe správny rytmus, vtip, hravosť a vyvoláva množstvo otázok.
Potrebujeme druhého človeka, aby sme uvideli sami seba, povedal Marek Šindelka v jednom z rozhovorov a preto svoju zbierku poviedok nazval Zůstaňte s námi (vyd. Odeon). Žiada sa dodať, preboha, zostaňte s nami, nech tu nie sme sami.
Osem poviedok sa hemží ľuďmi, ktorí sú obklopení ďalšími ľuďmi, blízkymi či cudzími. A predsa, akoby každý v dave stál sám, izolovaný a bezmocný, vhodený do nejakej situácie, ktorá je vo svojej hĺbke vážna a hraničná, no obalená banalitami.
Rovnaká je aj pozícia čitateľa – zrazu sa bez vysvetlenia, bez uľahčujúceho úvodu ocitá uprostred situácie, medzi ľuďmi, ktorí sú obyčajní a priemerní, pohybujú sa na všedných miestach a je preto ľahké vojsť medzi nich a stotožniť sa s nimi. Sú ako ja alebo vy, ktokoľvek z nás – otec, ktorému odchádza pamäť, sedí v záhrade a pozoruje mravce, kým sa jeho deti rozhodujú, ako s ním naložiť. Bývalý muž v kuchyni bývalej manželky krájajúcej mrkvu, súčasný muž civie do hrnca. Partia priateľov na chate. Nejaký Peter v kupé vlaku. Rozhádaná dvojica naproti. Otec a syn v lese. Všetci zakliesnení medzi triviálnosťou bežného dňa, spoločenskými povinnosťami a vlastnou neschopnosťou. Spod tejto hmoty však vyráža na povrch niečo rušivé a zneisťujúce – akési prebúdzajúce sa zviera, primitívne inštinkty, zlo, atavistická túžba po boji a krvi, strach z prázdna, zo samoty alebo túžba po čistej láske a intimite, po blízkosti druhého človeka. Ako ja alebo vy vo vzácnych chvíľach, keď sme schopní priznať si, že občas v sebe niečo podobné cítime.
„Kde to proboha jsme? Kde jsme se to ocitli? Jak v tomhle můžeme žít?“ Pýta sa rozprávač titulnej poviedky, obklopený ľuďmi, ústa ktorých sú len „mluvící ozubenou dírou v hlavě“. Zrazu akoby precitol, zhrozene sleduje, ako z diery vypadáva množstvo slov, no žiadne skutočné myšlienky, žiaden zapamätateľný obsah, len zbytočnosti, vyprázdnené slová, zvuky. Počúva svoje vlastné slová a uvedomuje si ich nepresnosť.
Šindelkove slová sú však, paradoxne, presné, veď o to mu ide – o presnosť, o to, aby čitateľa dostal do stredu svojej vymyslenej situácie, aby ho tam trochu bezohľadne vpravil a nechal premýšľať.
Jeho texty sú dôkazom toho, čoho je schopná literatúra a samotný autor. Ako kladenie slov za sebou, ich opakovanie, vynechanie alebo zdanlivo chybné radenie či interpunkcia môžu čitateľa postrčiť do inej nálady, ako správne vybrané slová dokážu zrýchliť tlkot srdca.
Poviedky majú výrazný rytmus a aj napriek nie veľmi zábavným témam sú prekvapivo hravé, vtipné, a čo je najdôležitejšie – so zvláštnou a ojedinelou nástojčivosťou vyvolávajú reťaz otázok. Je až neuveriteľné, že tieto texty vznikli, keď mal Marek len 26 rokov.
Monika Kompaníková, autorka je spisovateľka
