Dana Košická (vpravo) s Alenou Ďuránovou, ktorá je v Doskách nominovaná na Objav sezóny 2001/2002. Dana Košická (1967) ukončila Vysokú školu múzických umení roku 1992. Pôsobila v Spišskom divadle, od roku 1996 je členkou Štátneho divadla Košice. FOTO - ONDREJ BEREŠ
Odovzdaním ocenení Dosky, na ktoré je nominovaná aj Dana Košická, sa dnes začína Divadelná NitraPopri dvoch všeobecne známych rivalkách Emílii Vášáryovej a Božidare Turzonovovej je na tohtoročné Dosky - ktorých odovzdávanie bude dnes večer v Divadle Andreja Bagara v Nitre - v kategórii Najlepší ženský herecký výkon nominovaná i DANA KOŠICKÁ. Košičanka priezviskom, ale i svojím súčasným pôsobiskom zvyšuje zastúpenie Košičanov v tohtoročnej kandidátke Divadelných ocenení sezóny. Kto je krehká Anna z inscenácie hry Patrica Marbera Bližšie od teba? Rodáčka z Tatier, dnes žijúca na dedine neďaleko Košíc, má deväťročnú dcéru, jazdí na koni.
Aký je to pocit byť „na jednej doske“ s Emíliou Vášáryovou či Božidarou Turzonovovou?
„Som šťastná, že som sa ocitla v takejto konkurencii. Milka Vášáryová je pani herečka, ktorá sa na javisku nepredvádza, ale myslí, pani Turzonovová je zas svojská, zvláštna, zaujímavá.“
Akí boli vaši spolužiaci na Vysokej škole múzických umení?
„Veľmi talentovaní: Diana Mórová, Michaela Čobejová, Dušan Cinkota, Atilla Bocsárszky, Lucia Párnická či Juraj Rašla. Bol to ročník účelovo viazaný pre prešovské divadlo. Mali sme tam odpracovať niekoľko rokov. Nakoniec som sa jediná vrátila do Spišského divadla, kde som začínala ako elévka.“
Prečo ste sa vrátili?
„Mala som pocit istej morálnej zodpovednosti a tešila som sa do divadla, kde ma ľudia mali radi a kde bol pomerne dobrý kolektív. V tom čase tam bola pani Vierka Strnisková, Vilo Rozboril, Robert Horňák, Robert Erby i Szidi Tóbiás. Nakoniec, bola som už vydatá, v druhom ročníku som sa vydala za Mira Košického, ktorý bol šéfom v Spišskom divadle.“
Nechýbala vám Bratislava?
„Bratislavu som si nejako nezamilovala, ale, samozrejme, že som túžila po konfrontácii s kvalitnými ľuďmi, ktorí by ma potiahli ďalej. Ale neviem, či by som v Bratislave dostala tie príležitosti ako v Spišskej Novej Vsi či teraz v Košiciach.“
Neporovnávali ste sa s kolegyňami, ktoré od začiatku hrali povedzme v Národnom divadle?
„Človek sa vždy porovnáva, to patrí k našej profesii. Ale pripadám si iná - temperamentom, záujmami i prejavom.“
Mali ste v poslednom čase na nejakom predstavení pocit, že by ste v ňom chceli hrať?
„Tieto pocity mám, keď idem do Astorky. Možno tam už práve teraz taká atmosféra nie je, ale ešte tak pred rokom som mala pocit, že je tam nejaký tím.“
Ako vám sedel spôsob práce, ktorý priniesol holandský režisér Jan Willem van den Bosch do projektu Bližšie od teba?
„Mali sme problémy. Všetci. Jednak tá jazyková bariéra, bežnú komunikáciu sme zvládali, ale hovoriť o pocitoch? Ešte šťastie, že sme mali tlmočníka.“
Režisér vyžadoval od vás intímnejšie, akoby filmové herectvo.
„Tento druh herectva u nás nie je taký bežný. My sme stále chceli niečo hrať, on však trval na tom, aby sme nič neukazovali, len potláčali. Najprv sme to odmietali. Presviedčali sme ho, že my na Slovensku celkom inak prejavujeme emócie, až kým nás doslovne neunavil v tom našom slovenskom temperamente. Potom sa konečne niečo prelomilo a zrazu sme cítili, že je to ono.“
Reakcie publika?
„Na konci sezóny sme dodávali ďalšie predstavenie. Volali mi, či môžem hrať, že je o predstavenie záujem. Niečo podobné sme už v Košiciach dávno nezažili.“
Čím si to vysvetľujete?
„Rozmýšľala som nad tým. Nie je to nijaká komerčná produkcia, ktorá by podliezala divákovi. Občasná vulgárnosť môže dokonca i odradiť. Zdá sa mi však, že je v nej momentálne niečo módne. Partnerské vzťahy nefungujú, ľudia sa túžia nachádzať v príbehoch.“
Je podľa vás svet zobrazovaný Marberom pravdivý?
„Neviem, či je až také dôležité, aby to bola pravda. Pravda je relatívna, niekto sa stretol s oveľa väčšou krutosťou, iný zas vôbec nie. V divadle sa tak či tak vytvára istá ilúzia. Dôležitejšie je, aby to malo emotívny účinok.“
Oslovila vás niečím postava Anny?
„Veľmi. Možno sa nachádzam práve v podobnom veku, v podobnej societe, riešim podobné problémy - ako sa zachovať, čo je výhodné, čo je egoistické, komu sme ublížili, kto ublížil nám.“
Ako vnímate hosťovanie bratislavských hercov?
„Potrebujeme to - je to nová krv. Vo svete sa bežne v rámci divadiel cirkuluje.“
Čo do Košíc konkrétne priniesli Marek Majeský a Matej Landl?
„Marek vyvolal zdravú konkurenciu medzi našimi mladými kolegami a pritiahol ženskú populáciu. Prečo by sa mali tváriť, že sme tu všetci za charaktery, keď niekto musí byť na tom javisku aj pekný? Maťo Landl zas doniesol zanietenie do práce, profesionalitu, je to vynikajúci herec, na ktorého sa treba doťahovať. Možno však aj on potreboval získať inú skúsenosť. Myslím, že sa obaja pre Košice nadchli.“
Ako vnímate éru Romana Poláka v košickom Štátnom divadle?
„Keď to beriem egoisticky, mne pomohol.“
Ako?
„Dal mi motiváciu, usmernil ma. Keby Polák neprišiel do Košíc, už asi odídem celkom z divadla a otvorím si fitnesscentrum. Nie všetky jeho projekty vyšli, predovšetkým divácky, neboli možno načasované na túto dobu, do tohto mesta, ktoré je predsa len trochu konzervatívnejšie, ale pre náš súbor urobili strašne veľa. Roman ani nevie, aký je pedagóg. Je mi ľúto, že z Košíc odchádza práve vtedy, keď tu niečo naštartoval a rozbehol.“
ZUZANA ULIČIANSKA
