Bol by to obyčajný príbeh, keby ho nenapísal Ian McEwan. Britský spisovateľ, štyrikrát nominovaný na Man Bookerovu cenu, je známy svojskou stavbou sveta svojich hrdinov. Vytvára im svet fiktívny, v ktorom kombinuje temné a hrozivé miesta so snovou realitou. Do neho primieša príšerné veci s takou nesmiernou sebaistotou, že aj nepredstaviteľné veci sú čitateľmi akceptované.
No dielo Dítě v pravý čas (Odeon Praha) možno považovať za jeho prelomovú knihu. Kým v predchádzajúcich sa dej odohráva v stiesnených priestoroch, tu dovolí svojim hrdinom vyjsť von. Krajina je však znepokojujúca a chladná zároveň. Dej sa odohráva v Londýne, v daždivom meste s nešťastnými samotármi, uhladenými úradníkmi, dopravnými zápchami a anonymnými davmi.
Putovanie v čase
Príbeh sa však nekoncentruje na mesto, ale na deti. Každá kapitola sa začína úryvkami z oficiálnej správy vládnej komisie s názvom Sociálna starostlivosť o dieťa. Ale vyplýva to predovšetkým z hlavnej postavy – Stephena Lewisa. Ten je známym autorom úspešnej detskej knihy Limonády. Nie je to však sláva, ktorá zmení jeho život.
Jedno ráno sa spolu s trojročnou dcérou Kate vyberie do supermarketu. Tá pri čakaní na pokladnicu kamsi zmizne. Po zverejnení policajnej správy a rozvešaní plagátov s jej fotkou sa Stephen do pátrania púšťa sám. Jeho žena Julie zatiaľ zostáva doma a uzatvára sa do osobného žiaľu. Po čase obaja zistia, že sa už nedokážu navzájom utešovať a po niekoľkých neúspešných pokusoch sa rozídu. Julie sa usadí v domčeku na odľahlom vidieku, Stephen každý večer usadá do sveta tvoreného pozeraním televízie a snívaním.
McEwan cez Stephena učí čitateľa prežívať všetky emócie, akými rodič, ktorý prišiel o dieťa, prechádza. Prostredníctvom Stephenových stavov mysle núti čitateľa k súcitu. Ponúka mu meniace sa emócie zraneného a ubitého človeka, a ide ešte ďalej. V dôsledku halucinácií Stephen putuje v čase, túla sa v detstve a zájde ešte viac do minulosti – do mladosti svojich rodičov.
V knihe však nejde len o tému detstva a času na pozadí tragického osudu jedného manželstva. McEwan v nej zaujíma vyhranené stanovisko aj k politickej a spoločenskej situácii v Británii na prelome 70. a 80. rokov.
Poklona kritiky i čitateľov
Príbeh sa totiž odohráva na pozadí globálnej hrozby, ktorú priniesla olympiáda. Pobili sa na nej dvaja šprintéri, ruský a americký, a celá bitka, ktorá prerástla aj medzi trénerov a divákov v hľadisku, vyústila do stavu najvyššej pohotovosti jadrového arzenálu USA a zaujatia bojových pozícií ruskými atómovými ponorkami. Situácia sa však nakoniec upokojuje po tom, čo olympijskú disciplínu vyhral neutrálny Švéd.
„Objavila sa posadnutosť peniazmi, agresívne súťaženie, individualizmus, pohŕdanie slabými, nenávisť voči chudobným. Chcel som niečo z toho zachytiť. Dať tomu priestor, aby sa to samo odsúdilo,“ povedal McEwan.
To, ako sa mu to podarilo, oceňuje aj kritika. Tá považuje román, ktorý vyšiel v roku 1987, za jazykovo a myšlienkovo najvycibrenejší z celej jeho doterajšej tvorby.
A čitatelia nakoniec určite ocenia, že prvýkrát ukázal, ako sa môže jeho príbeh skončiť šťastne.
