Bolo to ešte v časoch, keď bol park na Dolnom Manhattane obohnaný ostnatým plotom a žili tam bezdomovci.
Potom ich jedného dňa vyhnali. Ostal iba plot. Park renovovali, no ani dnes to miesto nie je najvľúdnejšie.
Príbeh trojice newyorských bezdomovcov, ktorý ponúka SND, sa odohráva ešte pred touto „čistkou“. Každý má korene v inom kúte sveta. Žijú na lavičke pri plote, sledovaní mužmi zákona. Je zima, len nad ohníkom v smetnom koši sa dá trochu ohriať.
Tí traja mali štvrtého, no zrazu ho niet. Vraj zomrel. Bol to Američan, aristokrat, tvrdí jedna z nich, ktorá ho vraj ľúbila. Preto treba mŕtvolu priniesť späť. Nezaslúži si spoločný hrob, pochovajme ho tu pri nás, za lavičku.
Túžba zmeniť život
Motív antickej Antigony, ktorá v Sofoklovej dráme vydobýjala právo pochovať brata, roztvára osudy bezdomovcov do dramatických rovín. Smrť im nastoľuje otázky o morálnych hodnotách, prebúdza túžbu zmeniť život.
Režisér Emil Horváth využil mladú, no už skúsenú hereckú generáciu. Spolu potvrdili, že s dobre napísanou i preloženou hrou sa dobre pracuje. Herci postupne budujú veľký príbeh malých ľudí. Každý sústredene stavia na charaktere postavy, výsledok je dynamická hra, ktorá má svoj rytmus, napätie aj vtipné momenty. Diváka nevyhadzuje „spod prúdu“.
Saša (Braňo Bystriansky), spočiatku trochu neisto rozbaľuje herecký priestor, postupne však ukáže, že krásna úloha ruského Žida, kedysi nádejného maliara, je skutočne preňho.
Blška v podaní Roberta Rotha je cholerický a vypočítavý Poliak, ktorý by za pár dolárov urobil čokoľvek. Jeho závislosť od druhých sa prejavuje až do tej miery, že klame a dáva údery pod pás. Rovnako ako tento herecký rozmer svedčí Rothovi aj melancholickejšia rovina rozjímania jeho postavy.
Úlohy Portoričanky Anity - chorobne starostlivej, občas hysterickej ženy medzi mužmi, bývalej krajčírky – sa presvedčivo zhostila Táňa Pauhofová. V kostýme a parochni spočiatku dosť dobre maskovaná, možno aby divák na chvíľu zabudol, že v poslednom období prechádza z jednej veľkej úlohy do druhej. Jej životom skúšaná žena má svoju pravdu, je ostražitá, aj naivne dôverčivá, bráni svoju česť, zároveň sa chytá i najmenšej možnosti nebyť sama.
Na postavu bezdomovkyne pôsobí možno až príliš sviežo, ale vyvažuje to poctivým prístupom. Zaujme aj kostýmom. Je „dogabaný“, sťaby náhodilo pokombinovaný z rôznych odevov. No na prehliadke s témou súčasný homeless by v ňom ako modelka jednoznačne bola hviezdou.
Stále to znie hrozivo
Nie ľahkú úlohu má postava policajta. S bezdomovcami na scéne sa nekonfrontuje, objavuje sa ako samostatný prvok, komentujúc situáciu skôr neutrálne, s naučeným správaním. Nadväzuje kontakt s publikom a v nejednom prípade je vystavený aj jeho možným reakciám. Alexander Bárta sa časom asi ešte uvoľní, čo úlohe prospeje.
V zásade to však zvládol - prináša moment strachu a moci. Nezaujíma ho, či má bezdomovec sny a túži po blízkosti iného človeka. Ovláda len štatistiku – na jedno divadelné hľadisko v priemere pripadá jeden bezdomovec. Problém sa nedá riešiť jednotlivo, len systémovo, hovorí ústami svojej inštitúcie.
Znie to hrozivo. Či už pred dvadsiatimi rokmi, keď bola táto hra napísaná, alebo dnes.
RECENZIA / DIVADLO
Antigona v New Yorku
PerexJanusz Glowacki: Antigona v New Yorku
Činohra SND. Preklad: Jozef Marušiak, réžia Emil Horváth, dramaturgia: Martin Kubran, scéna Peter Janků, kostýmy:Peter Čanecký
