Nikdy sa filmy Michaela Hanekeho nepozerali ľahko, pretože to boli drsné témy s trilerovou atmosférou a nejasným koncom. A zrazu prišiel rakúsky režisér s filmom, ktorý je aspoň názvom nežný. Obnažuje v ňom vzťah starých manželov a spôsob, ako sa vyrovnali s ťažkou chorobou. Dráma Láska získala Zlatú palmu, Zlatý glóbus a má päť oscarových nominácií vrátane tej v hlavnej kategórii. Dnes je už aj v našich kinách. Rozprávali sme sa s jej producentom VEITOM HEIDUSCHKOM, ktorý už má Oscara za Hanekeho film Biela stuha.
Často počuť, že Michael Haneke nakrúca brutálne filmy a neraz sa ho novinári pýtajú, ako sa stal špecialistom na násilie. Ako taký obraz získal?
„To vôbec nechápem. On sa násilia bojí ako malé dieťa a ak tak jeho filmy pôsobia, je to len preto, že ukazujú, ako svet vyzerá, keď ľudí ovládne zlo. Je to jeho vzdor. Kričí a volá: Ľudia, pozrite sa, čo sa z nás stalo! Buďme opatrnejší!“
Po premiére filmu Láska v Cannes sa mnohí novinári vyznávali z toho, že plakali. S takou reakciou ste sa ako Hanekeho producent ešte asi nestretli.
„Vždy sa čosi končí, život, vzťah, láska – o tom je tento film. Na druhý deň po projekcii som čítal v novinách, že ľudia nemohli ani zatlieskať, takí boli šokovaní. Pýtali sa: Bože, bože, čo sme to videli? A my sme šťastní, že sa im to stalo. Michael nechcel nakrútiť hollywoodsky film, kde by sa nakoniec všetko dobre skončilo, ľudia by nezomreli, ale pili kávu a veselo sa pri tom usmievali. Taký život nie je, nie je také ani starnutie.“
Názov Láska by mohol mať každý druhý film. Prečo ste si ho vybrali?
„Myslím si, že keď majú ľudia osemdesiat rokov, vedia, čo znamená láska.“
Jean–Louis Trintignant a Emmanuelle Riva sú stále krásni. Vybrali ste ich do hlavných úloh pre to, aby sa na takú ťažkú tému ľuďom ľahšie pozeralo?
„Neviem, či Michael chcel, aby to bolo znesiteľnejšie, rozhodne nemohol ísť do domova dôchodcov a spýtať sa: Kto by chcel hrať vo filme? Potreboval ozaj dobrých hercov, ktorí dokážu uniesť rolu. Emmanuelle a Jean–Louis ma aj po rokoch stále rovnako ohurujú, ani som nedýchal, takí boli presvedčiví. Nie pre divákov, pre režiséra je ľahšie mať takých hercov.“
Potrebuje Haneke ešte slávne herecké mená?
„Poviem vám jeden príbeh. V roku 1988 som kúpil práva na sfilmovanie románu Elfriede Jelinek Pianistka. Desať rokov som nevedel, ako ten film zafinancovať. Všetci sa pýtali, kto je ten režisér? Zrazu za mnou prišiel Michael, vraj, pozri, Isabelle Huppert mi napísala list, chce so mnou nakrútiť film. Nehovor, a kde je? Práve nakrúca v Londýne. Tak si kúp letenku a utekaj za ňou! Keď sa vrátil, povedal: Ona chce so mnou naozaj urobiť film. No super, tak ho urob! Ale veď nemám scenár, zdráhal sa. Akože nemáš, a čo Pianistka? Lenže on sa jej ho bál ponúknuť.“
Aj keď ho sama oslovila?
„Viete, dlho nebolo herečky, ktorá by sa na hlavnú úlohu odvážila, všetky si mysleli, že im to zničí kariéru. Hrať sebadeštruktívnu, masochistickú ženu sa im zdalo veľmi nebezpečné. Ona sa nebála. Po premiére mi dokonca šepla do ucha: Musíš povedať Michaelovi, aby mi napísal novú úlohu. Choď za ním ty, vravel som jej, veď vieš, ako sa nenechá nikým ovplyvniť. Tak k nemu pristúpila sama a podávala mu zlaté pero. On sa len zasmial a povedal: Máš smolu, ja píšem na počítači. V Láske od neho dostala len menšiu úlohu, mala len dva-tri dni na nakrúcanie, ale jej to nerobilo problém.“
V Pianistke ste znovu oživili kariéru Annie Girardotovej. Ani ona sa nebála hrať matku masochistky?
„Vtedy už desať rokov nehrala, bola chorá, depresívna, úplne na dne. Bola šťastná, keď dostala našu ponuku. Akurát my sme mali problém. Tri dni pred nakrúcaním scén medzi ňou a Isabelle sme zistili, že je krehká, slabá, že sa neudrží na nohách. Michael nechcel veriť, že som mu ponúkol päť dní nakrúcania navyše. Ale načo nakrúcať film, ak nemá byť dokonalý? A tak sme využili jej slabosť, Michael vytvoril postavu, ktorá je krehká ako sklenený pohár. A viete, čo sa stalo? Keď sme boli v Cannes a šli po červenom koberci, ľudia na ulici nekričali Isabelle, Isabelle! Kričali Annie, Annie!“
Spomenuli ste, že Haneke sa nechá ťažko ovplyvniť. Ako teda vyzerajú tvorivé diskusie s ním?
„S ním sa nedá diskutovať. On je dostatočne múdry na to, aby vedel sám, čo treba robiť. Všetko má premyslené, napríklad byt, ktorý vidíte v Láske, sám navrhol aj vymaľoval. Až keď presne vedel, čo v ňom chce mať, stretol sa s architektom. Kontroloval všetko, oblečenie, rekvizity, rúž na perách Isabelle. To je vlastne súčasť jeho úspechu, že všetko kontroluje.“
Ako kontroloval holuba, ktorého po byte naháňal Jean–Louis Trintignant?
„Tiež sa pýtam, ale Trintignant to mal ešte ťažšie. V Cannes povedal, že Haneke patrí medzi jeho najobľúbenejších režisérov a že má veľmi rád jeho filmy – ale že žiadny ďalší s ním už nenakrúti. Je nesmierne tvrdohlavý. Toho holuba ho nechal nakrúcať tri dni!“
A keď treba šetriť peniaze, ako naňho idete?
„S ním sa nedá nakrútiť lacný film. Pri každom detaile trvá na kvalite.“
Pritom jeho filmy nevyzerajú draho. Čo toľko stojí?
„Láska vyšla na osem a pol milióna eur, veľa stál aj byt, ktorý sme celý postavili v ateliéri. Mimochodom, Michaelovou podmienkou bolo, že z okna uvidíme všetky ročné obdobia. Nakrúcanie bolo preto dlhé, od jedného februára sme čakali do druhého. Potom sme zas boli v strese, aby sme v máji stihli Cannes, ale boli sme pripravení.“
Skoro všetci si boli istí, že v Cannes vyhráte. Aj vy?
„My sme neverili.“
Ako to?
„Lebo predsedom poroty bol Nanni Moretti.“
Máte zlé vzťahy?
„Nanni Moretti bol v porote, aj keď sme v Cannes súťažili s Funny Games v roku 1997. Z našich zdrojov sme sa dozvedeli, čo vtedy hovoril. Vyhrážal sa, že ak vyhrá Hanekeho film, urobí škandál. O dva roky neskôr to v rozhovore pre Le Monde potvrdila Isabelle Adjani, ona bola vtedy predsedníčkou. Čosi podobné sa zopakovalo v Benátkach, keď bol predsedom poroty znovu Moretti a v súťaži bol Ulrich Seidl s filmom Psie dni. Vtedy povedal, že v žiadnom prípade nemôže vyhrať film, ktorý je k snímaným ľuďom krutý. Pán Moretti zrejme nemá rád rakúske filmy, a preto sme v Zlatú plamu nedúfali, ale verili sme, že môžu vyhrať herci.“
Čo sa nestalo.
„Nestalo sa, lebo od istého času sú v Cannes nové pravidlá, jeden film nemôže dostať viac cien a okrem toho platí argument, že Zlatú palmu treba chápať ako ocenenie pre režiséra aj hercov. Nič proti mladým herečkám z rumunského filmu Za kopcami, ale vyhrať mala Riva.“
Proti cene pre herca Madsa Mikkelsena za film Hon nemáte výhrady?
„Nie, to bolo v poriadku. Inak, bolo to zaujímavé. V deň vyhlásenia výsledkov mi zavolali asi o druhej, že herci sa majú vrátiť späť do Cannes. Ja som chytil poslednú letenku s Air Berlin, zhrabol som smoking, dáždnik a utekal zadychčaný na letisko. Večer sme potom len sledovali, ako okolo nás defilujú všetci víťazi smerom na pódium, až zostalo vyhlásiť len víťaza. Uvedomili sme si, že nemôžeme dostať nič iné, len Zlatú palmu! Prečo by sme tam inak boli? Len Michael sa ma stále pýtal: Myslíš? Prosto neveril.“
Keď ste súťažili s Pianistkou, Zlatú palmu vyhral práve Morettiho film Synova izba. Páči sa vám?
„Áno, veľmi.“
Nechcel vám to teraz Moretti vykompenzovať?
„Je to možné, ale možno sa bál, že keby bol aj proti Láske, celá svetová tlač by sa obrátila proti nemu.“
Ako hodnotíte, čo sa okolo Lásky deje? Užívate si?
„My sa tu síce rozprávame o umení, ale film je tvrdý biznis. Stále len zháňate peniaze, nie každý film je úspešný a často pri tom nemáte čas ani na súkromie. No ale, je to môj život a už som príliš starý na to, aby som to teraz menil a stal sa nejakým manažérom cestovného ruchu.“
Myslíte si, že už viete, ako treba robiť film?
„Ak by som to mal povedať romanticky, potrebujete do toho vložiť srdce, ale niekedy je aj to srdce malé, v porovnaní s veľkosťou problémov. Vždy sa pýtam: Prečo by som mal ešte urobiť aj tento jeden film? Potrebujem cítiť chuť a vieru, že to dobre dopadne, ale vlastne nepoznám filmára, ktorý by chcel urobiť zlý film. Keď sa vydarí, objaví sa sto ľudí, čo si chce pripísať zásluhy. Ale keď je to trapas, tak sa pred zrkadlom cítim ako hlupák ja.“
