A je ňou vlastne dodnes.
Nedávno si niekto v Googli zmyslel, že Slovensko zviditeľní cez legendu Jánošíka, pretože bolo práve 325. výročie narodenia tohto legendárneho zbojníka. O pár týždňov v marci bude dokonca ešte onakvejšie jubileum - tristo rokov odvtedy, čo vyskočil na hák, lapený a odsúdený na smrť obesením.
Mnohí si zrejme pri pohľade na logo internetového prehľadávača povedali, že cez pochybného lumpa a zlodeja z Terchovej o sebe nechcú dávať svetu vedieť. Ale pozrime sa na to z pohľadu umenia: pochybná legenda inšpiruje k hľadaniu tej pravdivej, môžeme si z nej uťahovať, prevrátiť ju. To dáva zmysel. Potvrdzujú to priekopníci - radošinci.
Ukážka z Jááánošíííka
Juraj, Jiří, George, GyörgyPísal sa rok 1970, keď sa začali v Československu politické previerky a husákovská normalizácia rozhodila svoje sivé siete. Doboví propagandisti na každom kroku vyhľadávali takých či onakých hrdinov socialistickej práce, komunistického odboja či robotníckeho hnutia.
V duchu múdrosti, že šťastný je národ, čo nemá hrdinov, a ešte šťastnejší ten, čo ich nemusí mať, začal zakladateľ, autor i herec Radošinského naivného divadla (RND) Stanislav Štepka rozmýšľať o ľudovom hrdinovi Jánošíkovi. Hru o legende tvoril po svojom: vtipne, s posunom do naivnej roviny. Repliky pritom odkazovali na diela slovenskej literatúry, na ľudovú slovesnosť, nechýbala paródia a absurdita.
Radošinský Jánošík sa narodil do rodiny, kde boli obľúbení (hlavne ženami) drábi i pán gróf Okoličáni, kde sa dobre vylihovalo na dereši, kde veľkomožné panie s radosťou odovzdávali zbojníkom svoje šperky. Náš Juraj (Jiří, George, György) nechcel byť hrdinom. Nechcel prísť v horách pre zimu o obličky, chcel sedieť doma za pecou a realizovať svoje plány s Aničkou. Nakoniec ho spolu so zženštilým partnerom Tomášom Uhorčíkom kdesi v kríčku predsa len dolapili. Nie však vrchnosť, ale ošetrovatelia z psychiatrickej liečebne.
Jááánošííík. Zľava Maruška Nedomová-Mešenčíková (Helena), Stanislav Štepka (Vedúci), Milan Markovič (Herec) a Ján Melkovič (Muzikant). FOTO: Miloš Ottinger
Pre chatára, jeho ženu a psaPodstatnú časť Jááánošíííka napísal Štepka spontánne na jeden šup. Mnohé drobnosti, vtipné nápady a repliky však pribúdali počas repríz. Hru začal skúšať s hercami Radošinského naivného divadla Miroslavom Sigetom, Oľgou Májovskou, Veronikou Bazalovou a novopečeným Milanom Markovičom, s ktorým sa krátko predtým zoznámil v bratislavskej redakcii Učiteľských novín.
„Tri dni a tri noci sme skúšali v chate na Jankovom vŕšku. Na tretí večer sme náš príbeh s veľkou pasiou zahrali chatárovi, jeho žene a ich psovi. Bolo veselo,“ spomína Štepka. „Už na premiére 14. novembra 1970 v Klube mladých v Radošine bolo jasné, že naša verzia o Jánošíkovi bude veselá aj ľudová, teda ´pro pána i pro sedláka´. Vo veľkom nám to neskôr potvrdzovali desiatky a stovky repríz.“ Každé slovo, každá veta vyvolávali v hľadisku salvy smiechu. Napokon, dobre to počuť aj na verejnej nahrávke vydavateľstva Opus z roku 1983, ktorá vznikla na vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline a vyšla už mnohokrát aj na CD.
Kde bolelo, tam boleloDo roku 1987 mala inscenácia Jááánošííík v podaní Radošincov neuveriteľných 501 repríz. V roku 2000 vznikla obnovená verzia hry pod názvom Jááánošííík po tridsiatich rokoch, ktorá mala počas nasledujúcich desiatich rokov ďalších vyše dvesto repríz. Tento rok ju chce Stanislav Štepka oprášiť a už v marci, na spomínané výročie Jánošíkovej popravy, ponúknuť divákom v súčasnej javiskovej podobe. Voľakedajší spolupútnik Milan Markovič sa v nej vraj neobjaví, ale budú ho v dobrom spomínať.
Od úspešných čias radošinského Jánošíka sa veľa zmenilo. Tvorivá dvojica Štepka-Markovič sa rozišla, v RND začali vznikať iné hry, rezonovali iné témy, vystriedali sa generácie divákov, zmenila sa doba. A predsa, keď si dnes pustíte nahrávku a započúvate sa do starého známeho „kde bolelo, tam bolelo...“, môže vás naplniť pocit radosti, že to s velebením našich hrdinov vôbec nie je také zlé.
Prihriaty Uhorčík sa zrodil z improvizácieO výnimočnom stretnutí zbojníckeho tandemu z radošincov rozpráva Milan Markovič.
Jánošík vás pred mnohými rokmi dal so Stanislavom Štepkom dokopy. Ako k tomu prišlo?
V tom čase, pred takmer 45 rokmi, som pôsobil v redakcii Učiteľských novín. Môj najlepší a možno jediný kamarát, zástupca šéfa Edo Kolník z Nitrianskej Blatnice, mi často vravieval, že moje vyjadrovanie v novinách, to je úplný Stano Štepka, čo bol jeho kamarát z Radošiny. Vŕtalo mi to v hlave. Naraz sa stalo, že sa v redakcii uvoľnilo miesto, a Edo rozhodol, že zájdeme do Radošiny a dovlečieme Stana do redakcie. Vtedy Stano učil neďaleko v Bojnej slovenčinu a dejepis. Presvedčili sme ho, hneď vzal svoj malý kufríkový konzul a napísal si prihlášku. Príchod do Učiteľských novín a do Bratislavy bol svojím spôsobom historický krok.
A čo vaše divadlo?
Sedeli sme v redakcii v starom Avione, kde ma zasväcoval do toho, že má v Radošine divadielko, kde kuchtí nejaké veci malých foriem. Rozprával mi, že píše novú hru a má sa volať Jánošík. No tým, že sa presunul do Bratislavy, prišiel o hudobného spolupracovníka. Keďže som strávil nejaké roky pri klavíri a sem-tam som niečo aj zložil, dokonca som bol činný aj v speváckom zbore, presvedčil ma, aby sme do toho išli spolu a urobili trošku prevrátenú legendu o Jánošíkovi. Ktovie, či by sa to dalo ešte dnes hrať pre tie inakosti mojej postavy. Vtedy to bola zábava, dnes by sa možno časť národa urazila.
Postava zbojníka Tomáša Uhorčíka, ktorú ste stvárnili, bola akási zženštilá. Ako vznikla?
Utkvelo mi v pamäti, že Stana zopárkrát muži s takýmto prejavom oslovili. Mal na nich akosi šťastie. Tak som si ho tým hláskom doberal. Neviem, či ho to inšpirovalo, alebo sa mi chcel pomstiť, ale napísal mi „prihriateho“ Uhorčíka. Vlastne ho „prilepil“ na záver do už takmer hotovej hry aj na základe mojej improvizácie.
Bavilo vás improvizovať?
Stano nebol stavaný na improvizáciu, ale spočiatku zvládal moje „samopašnosti“ na javisku. Tam sme si rozumeli. Vedeli sme už vtedy, teoreticky nepodkutí, že improvizácia je prínosom vtedy, keď viem, že na mňa ten druhý dokáže zareagovať.
Prijali v tom čase ľudia paródiu na zbojnícku legendu bez problémov?
V sedemdesiatych rokoch u nás nepôsobilo veľa divadiel malých javiskových foriem. Tých pár súťažilo v Poprade na festivale, kde sme Jánošíka v roku 1971 oficiálne hrali. Hra mala úspech, no boli aj kritici, ktorí nám vyčítali, že si robíme žarty z nášho národného hrdinu. Dokonca do topoľčianskeho okresu sme mali zákaz vstupu, postarali sa o to najmä vtedajší zväzácki funkcionári. V Poprade na festivale sme však získali cenu ako autorské divadlo - ja za hudbu a Stano za text. Spoločne sme dostali jeden tranzistor. Tak sme sa smiali, že on v ňom bude počúvať iba hovorené slovo a ja iba muziku.
Ako mohlo toto predstavenie v časoch nástupu normalizácie prežiť?
Téma sa nesústreďovala na moc ani na politiku, naozaj sme ťažili len z nafúknutej legendy. Na druhej strane, ľudia si v našej hre nachádzali niekedy nepredstaviteľné veci. Podobne ako neskôr v inscenácii Človečina, ktorá vznikla o rok neskôr. Téma o hyenistickej rodine, ktorá znesie zo sveta svoju starkú. Na tom morbídnom humore a na starkej, ktorú stvárnila pani Katka Kolníková, sa ľudia neprestávali chechtať, a keď prišli domov, tak ich z toho mrazilo. Bola to veľmi umne napísaná hra.
Prečo ste sa so Stanislavom Štepkom vlastne rozišli?
Stano mal vždy bližšie ku klasickému divadlu ako k improvizáciám, to bola jedna z príčin. Podstatné nezhody však vznikli skôr pre rozdielne názory na organizáciu divadla a predstavení a výrazný odklon od pôvodného smerovania.
Bolo vaším zámerom zosmiešniť kult národného hrdinu?
Určite by som to nenazval snahou o zosmiešnenie. Myslím, že tu šlo o poľudštenie legendy. Stano citoval Bertolda Brechta: Len malý národ prahne po hrdinovi, veľký ho nepotrebuje.
