Postavu Rosiny v Barbierovi zo Sevilly bude alternovať JANA KURUCOVÁ (1982). Úspešná mladá mezzosopranistka, ktorej cesta viedla z konzervatória v Banskej Bystrici až do Deutsche Oper v Berlíne, sa na scéne Opery SND predstaví po prvýkrát.
Vnímate rozdiel v tvorivom prostredí na Slovensku a za hranicami?
Neviem povedať, aké je to, keď tu nie som. Tvorivého ducha si človek prinesie na skúšky sám. Snažím sa každú z nich kreovať tak, aby som sa na nej cítila dobre a podala čo najlepší výkon. S akým nasadením sem prídem, tak na mňa reaguje okolie. Operu milujem, robí mi radosť. Vďaka tomu, že sa predstavenie pripravuje v dobrej atmosfére, potom môžu vznikať aj niektoré "somarinky", ktoré v komédiách vždy dobre nachádzajú svoje miesto.
Pochádzate z malej dedinky pri Kežmarku. Už ako dieťa ste mali chuť prejavovať sa na javisku?
Môj ocino mi stále vravel, že som nevedela ešte ani chodiť, a už som vyspevovala. Keď si dnes pozriem staré videá z rôznych rodinných osláv a svadieb, zisťujem, že ma kameramani v kuse snímali, lebo som - ešte ako malé decko - stále tancovala a spievala, hoci aj na stole. Pravdepodobne bolo vo mne to chcenie, ale nie nejaké znásilnené, skôr potreba, alebo akási moc nado mnou. Neviem si predstaviť život inak.
S postavou Rosiny už máte skúsenosti. Je pre vás inscenácia v SND niečím novým?
V zahraničí sa stretávam s rôznymi formami naštudovania, aj so spôsobom "divadla na divadle", ako to urobil režisér Roman Polák. Opera sa vo všeobecnosti vonku posunula a modernizovala smerom k ľuďom, čomu som veľmi rada. Ľudia môžu mať silnejší pocit, že je pre nich. Napríklad aj pre takých, akí žijú v mojej rodnej dedine. Neviem, prečo na Slovensku funguje ako vážna hudba. Ľudí to odrádza, bolo by lepšie hovoriť skôr o ľudskej hudbe. Je zvláštne, že sme tak strašne pyšní na našich hokejistov, veď rovnako pyšní môžeme byť na našich operných umelcov. V zahraničí robia dojem disciplinovaných profesionálov, ktorí sa vedia prispôsobiť a sú otvorení svetu.
Čím vás teda zaujala spolupráca s režisérom Polákom?
Mám rada, keď sa režisér nepokúša silou mocou presadzovať svoju predstavu. Diváci totiž cítia, keď to spevákovi až tak dobre nesedí. Páči sa mi, keď má režisér svoj koncept, a pritom sa snaží so spevákom a hercom vytvárať postavu na základe toho, aký ten herec je. Tak to bolo aj teraz.
