Deti sú dosť veľké na dobré veci

Veta „to sa nedá“ ma nezastaví, hovorí dizajnérka MARTINA ROZINAJOVÁ. Chce, aby sme mali v školách lepšie učebnice.

Martina Rozinajová (1984) – absolvovala odbor vizuálnej komunikácie na VŠVU, v roku 2011 získala Národnú cenu za dizajn za katalóg Archive a v roku 2009 za projekt Dizajn na kolesách (kolektív autorov). Venuje sa grafickému dizajnu (Dizajnvíkend, T-Ga(Zdroj: PETER SIT)

„Keď u nás vyjde kniha matematiky, v ktorej musia najprv príklady prerátať učitelia a rodičia, aby zistili, či je uvedený výsledok správny, nečudujem sa, že je im ukradnuté, ako tá kniha vyzerá,“ hovorí grafická dizajnérka MARTINA ROZINAJOVÁ. Napriek tomu ju to, ako učebnice vyzerajú, veľmi hnevá. Urobila vlastnú výtvarnú výchovu pre prvý ročník a teraz spolupracuje aj na experimentálnom šlabikári.

Prečo ste si ako tému vašej diplomovky vybrali práve učebnice?

„Mátala ma už dlhšie a zistila som, že sa jej nikto z pohľadu grafického dizajnéra u nás na škole ešte nevenoval. Po týždni hľadania podkladov som však prišla na to, že nielen u nás v škole, ale že ani inde nevznikli žiadne relevantné výskumy či štúdie.“

Ako je to možné?

„Je za tým viac vecí. Napríklad, v Štátnom pedagogickom ústave sú iba učebnice z posledných rokov. Zarazilo ma to, myslela som, že si budú viesť vlastný archív, výskum... Keď som si začala učebnice prezerať, bola som zhrozená. Každá bola akoby samostatným experimentom, na ktorom sa ukájal grafik využívaním všetkých dostupných farieb a softvérových efektov.“

Prečo je to tak?

„Neexistuje spolupráca odborníkov – autorov a vydavateľstva od začiatku. Na spoluprácu sa postupne nabaľujú ďalší a ďalší ľudia. Ministerstvo školstva vypisuje dva samostatné konkurzy – prvý na autora alebo kolektív autorov textu, druhý na vydavateľstvo. Tam rozhoduje jediné – cena. Nič také, čo by zaručovalo nielen správnosť textu, ale aj to, či bude kniha spĺňať nejaký vizuálny štandard, neexistuje.“

Ak je autor profesionál a vydavateľstvo tiež, prečo vzniká problém?

„Pri tvorbe učebníc je totiž nesmierne veľa dôležitých prvkov a pravidiel, ktoré treba zohľadniť. Autor môže dobre napísať text, ale keď ho grafik znemožní zlým písmom, zlou väzbou, zlými fotografiami či ilustráciami, výsledok je nefunkčný. Videla som knihu matematiky, ktorá mala na dvojstrane tak husto popísané príklady a rovnice, že sa mi z toho točila hlava ako dospelej, nebol v nej žiaden systém, nebola prehľadná.“

02_res.jpg

Takto vyzerá Výtvarná výchova, ktorú prerobila Martina Rozinajová.

Aké vydavateľstvá vydávajú učebnice?

„V registroch som napočítala asi dvesto takých, ktoré ich môžu vydávať, ale prakticky u nás môže učebnicu vydať hoci aj pizzéria, ak má v náplni práce aj vydavateľskú činnosť. Medzi tými, čo vydali učebnice, som našla cestovnú kanceláriu špecializujúcu sa na Egypt, alebo firmu, čo robí webové stránky.“

Neexistuje spätná kontrola konkurzov?

„Nedopátrala som sa k nim. U nás totiž ani nie je pravidlo, že knihy sa pred zavedením do škôl testujú. Na ich výrobu je totiž veľmi málo času – niekedy iba necelý rok. Na to množstvo práce je to nezvládnuteľné. V zahraničí trvá vydanie učebnice dva aj tri roky.“

Dá sa to zmeniť?

„Ak sa nezmení legislatíva, tak nie. Je tam priveľa absurdít. Už len predstava, že sa zrazu stretnú úplne neznámi ľudia, ktorí sa snažia čo najrýchlejšie a čo najlacnejšie vydať učebnicu, je predsa absurdná.“

Aké najčastejšie chyby sú v učebniciach z hľadiska grafického dizajnu?

„Sú neprehľadné, hrajú na efekt – sú veľmi farebné a preplnené, majú nesprávne písmo či väzbu. Učitelia a vydavatelia tvrdia, že deťom sa to páči – ale opýtal sa ich niekedy niekto, či sa im to naozaj páči? Detský divák má úplne iné nároky ako dospelý. Grafický dizajnér musí dbať na množstvo detailov – písmo musí byť dosť veľké, čitateľné, každé písmeno musí mať vlastný tvar – veľké I sa nemôže podobať na malé l, d a b nesmú mať zrkadlový tvar a podobne.“

03_res.jpg

Pre grafického dizajnéra to musí byť výzva, prečo sa tomu nevenuje viac ľudí?

„V rámci teoretickej práce som sa rozprávala s niektorými, ktorí na príprave učebníc spolupracovali. Väčšina skúseností bola taká negatívna, že sa z ich strany skrátka skončila. Odmietli ďalšiu spoluprácu, boli tlačení do takých vecí, pod ktoré sa mali problém podpísať.“

Vyrobili ste vlastnú verziu výtvarnej výchovy pre 1. ročník. Prečo práve túto?

„Text k nej napísal Ladislav Čarný a bol ochotný mi ho poskytnúť. Napokon sa mu môj výsledok nepáčil, lebo som zasiahla do jeho didaktiky. Rozumiem jeho výhradám, no keď som tú knihu chytila do rúk, písalo sa v nej, že by mala po skončení ročníka ostať žiakom. Avšak nič, čo by tam bolo pre nich prispôsobené, som tam nenašla. Namiesto knihy, v ktorej bol primárne text, som urobila pracovný zošit. Postupovala som na základe rozmýšľania o tom, čo by sa mal prvák na výtvarnej dozvedieť – mal by si vyskúšať rôzne techniky, rozvíjať fantáziu, zoznámiť sa s umelcami a ich dielami. Učiteľovi pritom nechávam voľnosť – niektoré témy, na ktoré môže reagovať konkrétnymi úlohami tu nie sú popísané, záleží na ňom, či ich bude vedieť využiť. Keď ju jedna učiteľka vzala deťom na hodinu, ich reakcie boli veľmi pozitívne. Na konci hodiny sa jej pýtali, prečo im ju berie, prečo si ju nemôžu nechať.“

Ostane ten návrh v šuplíku?

„Nie, chceli by sme to vydať, no nie cez ministerstvo, lebo by opäť nebola zaručená spolupráca autora a dizajnéra. Plánujeme to vydať a ponúkať kníhkupectvám v rámci združenia Asil. Rodičia by si učebnicu mohli kúpiť a používať doma. Zároveň by im mohla zostať, ako záznam toho, čo dieťa urobí za rok.“

05_res.jpg

Takto vyzerá Výtvarná výchova, ktorú prerobila Martina Rozinajová.

Ako môže deti ovplyvniť to, ako ich učebnica vyzerá?

„Deti nie sú imúnne voči vizuálnemu bordelu, v ktorom žijeme. Je totiž úplne všade. Stačí, keď sa bližšie pozriete, na aké vizuálne podnety ľudia reagujú. Je to šialené. A dokonca sa im už zdá, že je to normálne. Preniká to do všetkých oblastí ľudského života – do správania, obliekania, spôsobu komunikácie. Učebnica je často prvá kniha, v ktorej sa môže dieťa stretnúť s kvalitnými slovenskými ilustrátormi, lebo ktorý rodič si dá záležať, aby kupoval detské knihy z domácej produkcie? V učebniciach však nájdu strany plné akvarelových obrázkov, hýriacich všetkými farbami.“

Deťom sa farby nepáčia?

„Páčia, ale učebnica by s nimi mala vedieť narábať, mala by ich viesť k nejakému vkusu. Deti to prijmú, ony chcú skúšať a hľadať nové veci. Výhovorka, že na to sú primalé, je neopodstatnená. Minule som v rámci detského workshopu povedala deťom, aby si v kníhkupectve popozerali knihy a priniesli mi tú, čo sa im najviac páči. Tri rozličné deti priniesli tri rozličné knihy a hneď bolo vidno, v akom prostredí vyrastajú. Jedno donieslo disneyovku, iné, ktoré je z umelecky založenej rodiny, donieslo skutočne kvalitnú, dobre urobenú knihu. Nemusí sa to odraziť hneď. Možno si mnohí pamätajú, ako sa v detstve báli Brunovského ilustrácií. Tiež som sa ich bála, ale ostali niekde vo mne a postupne som si k nim našla cestu. Dospelí by nemali rozlišovať knihy na dospelácke a detské, mali by deťom ukázať rôzne formy toho, ako môže kniha vyzerať.“

06_res.jpg

Chcete sa téme učebníc ďalej venovať?

„Áno, ale viem, že s ministerstvom si neporadím. Čo mám urobiť – napísať otvorený list? A čo sa zmení? Iný spôsob je zamerať sa na vydavateľstvá – ale tiež sa natíska otázka ako na to, keď rozhodujú peniaze. Treba ísť inou cestou.“

A keby vás oslovilo nejaké vydavateľstvo – išli by ste do toho?

„Áno. Teraz napríklad spolupracujem na experimentálnom šlabikári, ktorý pripravujú Pedagogická fakulta Univerzity Komenského a OZ Bakomi. Financuje ho aj Agentúra na podporu výskumu a vývoja Slovenskej republiky. Podľa tohto šlabikára sa deti nezačnú hneď učiť písmenká. Začínajú rozprávaním príbehov, spoznávaním slov – učia sa sluchom určovať, z akých hlások sú slová poskladané, ako hlásky v slovách pracujú a ako menia ich význam. Keď mi to takto povedali, tiež som sa na nich najprv pozerala ako na bláznov. No keď som zistila, ako to skvelo funguje, začala som tým deckám až závidieť. My sme omieľali písmenká, ale pre dnešné deti je to pomalé. Sú veľmi komunikatívne, všetko vedia vysvetliť, opísať.“

Ako ten šlabikár vyzerá?

„Má viac častí, nevyzerá ako klasická učebnica. Jeho súčasťou je veľa pomôcok, ktoré deťom pomáhajú zhmotňovať hlásky, aktívne pracovať so slovami, postupne sa zoznamovať s tvarmi písmen. Ilustrujem sériu príbehov, ktoré deti počúvajú a potom aj samy tvoria príbehy. Z jednotlivých ilustrácií si deti môžu vytvoriť vlastnú knižku, ktorú si vyfarbujú, dopisujú do nej alebo inak dotvárajú. Pracujeme aj na sérii krátkych jednoduchých kníh určených pre začínajúcich čitateľov, ktoré sú súčasťou šlabikára. Vďaka nim deti veľmi skoro zažijú pocit, že si samy prečítali knihu, a to ich motivuje. Pre mňa je to priam sen, že na tom môžem spolupracovať. Je tu aj čas na testovanie, celý projekt vzniká tri a pol roka ako experiment, ktorý sa pýta, aké efektívne sú dnešné šlabikáre.“

Aké sú zatiaľ výsledky?

„Vyzerá to sľubne, ukazuje sa, že niektoré deti sa naučili rýchlejšie čítať a písať, ale napríklad aj to, že plaché deti či deti, ktoré nie sú veľmi zdatné v rozprávaní, sa viac osmelili a darí sa im dobre komunikovať v kolektíve. Zdvíha im to sebavedomie a možno v budúcnosti nebudú mať problém povedať, kým sú a čo by chceli robiť. Overovanie zatiaľ prebieha na malej vzorke. Na budúci rok sa bude realizovať veľké testovanie, ktoré celú metodiku odobrí alebo nie. Paradox je, že to nerobí ministerstvo školstva.“

09_res.jpg

Pred pár rokmi ste boli súčasťou tímu, ktorý pod značkou „Dizajn na kolesách“ putoval po Slovensku. Zmenila sa odvtedy vnímavosť ľudí voči grafickému dizajnu?

„Postupne áno. Najprv sme sa ponúkali my a vraveli ľuďom, že majú zlý web alebo logo a môžeme im pomôcť, neskôr nás vyhľadávali sami. U nás sú však stále rozhodujúcim momentom najmä peniaze. Ľudia už vedia, že niečo je zlé, že to nefunguje, ale nemajú na to, aby to zmenili. A keď už na to majú – ľahko podľahnú niekomu nesprávnemu, nejakému kamarátovi, ktorý sa zaiste vyzná. Lebo na Slovensku je to stále tak, že nezáleží na tom, čo vieš, ale koho poznáš. Nie však v dobrom slova zmysle. Dnes, keď si dáva človek pozor aj na to, akého zubára si vyberie a má možnosť rozhodovať sa prakticky o všetkom, sa spoľahne na prvého človeka, ktorý k niečomu čo i len trochu inklinuje. Stačí pritom sadnúť za internet a hľadať, pýtať sa a rozhodnúť sa až po zvážení viacerých dostupných možností.“

Je to všetko také pesimistické, alebo už vznikajú aj dobré veci?

„Vznikajú, začína to byť lepšie, ale sme ešte len na začiatku. Rozhodujú veľké vydavateľstvá a prehovárať ich na niečo nové a nápadité, je nesmierne komplikované. Stále platí argument, že to musí vyzerať škaredo a lacno, aby sa to predalo. Lebo ak by to vyzeralo luxusne, nepredalo by sa toho dosť. Keď dáte vedľa seba zadarmo katalóg lacného diskontu a luxusného obchodu, ktorý zmizne prvý? Ten dostupnejší – tej škaredší. A pritom aj lacné veci môžu vyzerať dobre a dobré veci nemusia byť výlučne drahé. Lacno a nekvalitne vyzerajúce učebnice vytvárajú dojem, že vzdelanie je tiež lacné a nekvalitné.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 699
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 337
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 259
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 7 036
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 046
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 892
  7. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 3 773
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 491
  9. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 459
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 419

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Sagan začal sezónu klasík druhým miestom, opäť ho zdolal van Avermaet

Belgičan porazil slovenského cyklistu na belgickej klasike Omloop Het Nieuswblad aj minulý rok.

DOMOV

Inštruktor lyžovania: Ľudia často preceňujú svoje sily

Vlado Zboja zdolal Everest, na Kubínskej holi vedie školu lyžovania.

KOMENTÁRE

Nevedno, s čím Kažimíra vyprevadil Sulík

Kažimír buduje na ilúzii, že brzda je iba poistka.

Neprehliadnite tiež

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Nicole Kidman napriek veku stále túži po dieťati

Vo filme Lion hrá po prvý raz adoptívnu matku. V reálnom živote je ňou už viac než dve desaťročia.

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop