Písanie neochráni pred zúfalstvom a depresiou

KNIHA TÝŽDŇA / PYTLIAKOVE ŽENY

Román hovorí o troch ľuďoch, ktorých životy spájala poézia a rozdeľovala láska a smrť

Claude Pujade-Renaudová si vybrala pre román Pytliakove ženy (Artforum) atraktívny námet: krátky život a výnimočné dielo americkej spisovateľky Sylvie Plathovej (1932 – 1963), posmrtne vyznamenanej Pulitzerovou cenou za poéziu. Ďalšími protagonistami príbehu je Ted Hughes, britský poeta laureatus, a krásna, tajomná, umelecky nadaná Assia Esther Wevillová.

Ľúbiť, štvať, loviť

Ted a Sylvia sa zoznámia v Cambridgei. On má podmanivý hlas, je fyzicky príťažlivý, „svalnaté zviera“, čo striehne na „prelet nejakého obrazu, kŕdľa slov“. Sám vraví, že „básne sú zvieratá, ktoré treba štvať a loviť“. Zavše sa inštinktom lovca a pytliaka riadi aj mimo umeleckého aktu, súc živočíšne erotický a naturalistický. Sylvia a Ted sa čoskoro vezmú a majú dve deti.

Sylvia bojuje s „démonom nespavosti“, nočnými morami, s „rozbúrenou úzkosťou“ i so záchvatmi zúrivosti. Trpí depresiami a už raz sa pokúsila o samovraždu, má za sebou hospitalizáciu na psychiatrii a liečbu elektrošokmi. Žije medzi „zľadovatením“ a „vulkanickou erupciou“, ktorá je akousi vykonávateľkou jej zničujúcej túžby dosiahnuť úspech a dokonalosť v literatúre i živote. Pri tom nadľudskom úsilí „rozprestiera všetko svoje štebotanie a všetky svoje letky v hrôze z toho, že ju nik neľúbi, neobdivuje, neuznáva“, trepoce krídlami ako „uväznený, pomätený, mnohovravný, spanikárený“ vták.

Obaja intenzívne píšu. Sylvia je pripravená obetovať všetko pre svoju konfesionálnu poéziu, o ktorej básnik Robert Lowell v predslove k zbierke Ariel napísal, že ide o „kontrolovanú halucináciu a autobiografiu horúčky“.

Ted a Sylvia sa pozvoľna menia na „pár všedne manželský, pridusený každodennosťou.“ V tej každodennosti je i redaktorka z BBC, robiaca s Tedom interview, moira, Atropos, čo strihá niť života. Lenže hrôzostrašné nožnice má v rukách Assia, a to od chvíle, keď sa zaľúbi do Teda a on jej lásku opätuje. Assiina sestra kdesi hovorí o „bujarom vzájomnom zabíjaní, keď sa každý kántri tým, že požiera druhého“. A o Sylvii jej sestra povie, že „nikdy nevedela zniesť neúspech“. Ani neúspech pri prvom pokuse o samovraždu.

Traumy a bremená

Krátko po tom, čo vyjde jej román Sklenený zvon, tematizujúci pobyt v psychiatrickej liečebni, spiacim deťom v izbe otvorí oblok, lepiacou páskou utesní dvere a k postieľkam im položí jedlo s pitím. Potom v kuchyni vloží hlavu do plynovej rúry. Je koniec „spojenia šťastia a hrôzy, tej zvláštnej rozkoše na hranici nebezpečenstva, na hranici života a smrti“, akú zažila so „vzdušným duchom“, jazdiac na koni menom Ariel. V povetrí však stále cítiť oxid uhoľnatý. A predtuchy, predznamenania budúceho, ozveny medzi textami a realitou, osudovosť a ďalšiu neodvratnú tragédiu: hrdinka Skleneného zvonu Greenwoodová má také isté krstné meno ako Assia Wevillová – Esther. V románe odchádza z nemocnice, no jej najlepšia priateľka Joan sa obesí.

Assia, neschopná niesť bremeno, akým je stále prítomná smrť Tedovej manželky, skoncuje so životom rovnako ako ona. Plyn však usmrtí aj štvorročnú Šuročku, ktorú porodila Tedovi a s ktorou si ľahne na kuchynskú dlážku.

Ústrednou témou románu je literatúra a život, jedno i druhé písané a žité existenciálne, metafyzicky a s bipolárnou afektívnou poruchou. Sylvia si raz vo svojich denníkoch poznamenala, že „písanie je nanič“, lebo človeka „neochráni pred zúfalstvom ani depresiou, nevylieči z ničoho“. Muselo by stáť nad samým životom, no ani ten, ako vieme, nie vždy zachráni a vylieči...

Kniha rozpráva aj o hľadaní identity, o traumách z detstva, o pocite viny a obviňovaní iných. Túto líniu zosobňuje najmä Sylvia, ktorej otec, profesor biológie, bol pôvodom Nemec. Zomrel, keď ona mala osem rokov. Jeho predčasný odchod pociťovala ako trest, vinila zaň jeho, seba i matku, s ktorou mala dlhodobo komplikované vzťahy a literárne ju stvárnila ako medúzu, zatiaľ čo otec v básni Oco vystupuje ako nacista obklopený symbolmi tretej ríše.

Reč troch kľúčových postáv na plochách textu, ktoré do seba logicky a chronologicky zapadajú, je poprepletaná temer nivelizovanými komentármi rodinných príslušníkov, opatrovateliek detí, susedov, psychologičky, lekára, pôrodnej asistentky, literárneho kritika. Knihu priam zdobí kultivovaná literárna reč Pujade-Renaudovej a skvelý preklad Igora Navrátila.