Berlinale je miesto, kde sa chce víťaz z Cannes rozlúčiť s kariérou.
Kde bolo kedysi územie nikoho, kde sa nik o nič nestaral, lebo tade viedol Berlínsky múr, postavili Nemci Potsdamer Platz.
Tam je dnes Berlinale, z trojice najväčších európskych festivalov ten najmladší a ten, čo môže najmenej lákať na slnko, teplo a ilúziu bezstarostného sveta v prítomnosti filmových hviezd.
Angelina Jolie a Brad Pitt kúpili v miestnej štvrti Mitte dom, aby vraj ich deti pochopili, ako sa žije v modernej, prirodzene rozmanitej spoločnosti.
Lenže Potsdamer Platz nemá skoro nič z berlínskeho multikulturálneho šarmu. Zdevastované ulice vystriedal chladný štýl funkčných budov, k nim vedie nenápadný park s holými stromčekmi (veď je február), chránený tabuľou zákaz grilovania.
Bez hviezd, ale s divákmi
Nevyzerá to práve na divoký festivalový život, len preplnené obchodné centrum Arkaden divákom indikuje, že sú tu správne.
Na rozdiel od Cannes sa na Berlinale však do kinosál dostanú aj tí, čo nie sú filmoví profesionáli a novinári, lístky si môžu kúpiť ešte aj niekoľko dní po otvorení festivalu, najmä ak si večer rozložia pred pokladnicami spacie vaky a počkajú, kým sa ráno otvorí okienko.
Víťazstvo v Berlíne nie je extra zárukou, že sa filmu bude mimoriadne dariť vo svetových kinách (koľkí z nás už videli taliansku drámu Cézar musí zomrieť?), ale v posledných rokoch sa filmom z festivalu darilo získať národné oscarové nominácie, iránska dráma Rozchod Nadera a Simin, ktorá tu pred dvomi rokmi získala hlavnú cenu, aj Oscara vyhrala.
Najpopulárnejšie filmové hviezdy sem síce veľmi nechodia, ale keď prídu, dovolia si byť politickejšie ako zvyčajne.
Už niekoľko rokov sa hovorí, že Berlinale je najpolitickejší festival a že také filmy tu aj majú najväčšie šance, a nepopierajú to ani dramaturgovia.
„Pripravte sa, že uvidíte ťažké témy, vyberali sme ich tak, aby ste si na konci povedali, že s týmto svetom musíte niečo urobiť,“ hovorili, keď otvárali nesúťažnú sekciu Panorama.
Minulý rok tu bola špeciálna projekcia filmu Death Row Wernera Herzoga o treste smrti, Angelina Jolie zasa prišla s drámou In The Land of Honey and Blood a rozprávala o väzňoch na Balkáne a vo víťaznom filme Cézar musí zomrieť väzni sami hrali.
Namiesto nezávislosti
Iránsky režisér Jafar Panahi dostal za svoju prácu dvadsaťročný trest, a tak Berlinale mobilizovalo verejnú mienku, keď vo Švajčiarsku chytili Romana Polanského, tu bez problémov premietli jeho Muža v tieni a ešte mu aj dali Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu.
A táto črta nemeckému festivalu kompenzuje to, že nemá okolo seba ani auru nezávislosti ako americký Sundance, ani uvoľnenosť Benátok, ani veľkoleposť Cannes.
V piatok do súťaže vstúpil film Gusa Van Santa Promised land (s ekologickou témou a Mattom Damonom v hlavnej úlohe), neskôr príde aj Steven Soderbergh, ktorý sa vraj chce s filmom Side Effects rozlúčiť s režisérskou robotou.
Obaja boli kedysi hviezdami Cannes, prvý tam vyhral s Elephantom, druhý so Sex, lži a video.
To, že svoje novinky prihlásili teraz do Berlína, môže znamenať, že už si netrúfajú na Zlatú palmu. Alebo, že Berlinale považujú za rovnakú výhru.
