Viac chuti na debatu než na jedlo

Slovinský režisér ponúkol inscenáciu plnú emócií, ktorú treba vidieť.

Konečne! Národné divadlo má inscenáciu, z ktorej môže časť divákov s pohoršením odísť, ako sa to už na predpremiére aj stalo. Niežeby doteraz naša prvá scéna nemala hry s otvoreným slovníkom, ale v tomto prípade nejde ani tak o slová. Práca s jedlom, slinami a symbolicky aj s inými telesnými tekutinami je súčasťou štýlu slovinského režiséra Diega de Breu. Po tejto inscenácii budete mať viac chuti na diskusiu ako na jedlo. Nie je to však šľahačková komédia, každá rozliata kvapka vína má svoj scénicky význam. Mladým ľuďom budú drsnejšie výrazové prostriedky zvolené na demystifikáciu najzákladnejšieho životného rituálu asi bližšie.

Predchádzajúca inscenácia Coriolana toho istého režiséra bola podobne silná, ale ak naznačíme, že akýsi rímsky vodca mal incestný pomer s mamou, nevyvoláme až také emócie, ako keď si môžeme pomyslieť, že ten dobrácky staršina (zaujímavo štylizovaný Dušan Jamrich) na svadbe možno nemal k svojej dcére len otcovský vzťah.

Dôležití sú herci a gestá

Hrá sa s grimasami, ktoré vedome aj nevedome nasadzujeme pri spoločenských kontaktoch. My súčasníci dnes a tu. Najnovšiu inscenáciu činohry totiž nevnímam ako pokus o satiru z medzivojnového Nemecka, hoci inscenácia jedným gestom pripomenula, že totalitný tlak na formálne rodinné hodnoty vyústil až do nacizmu.

Vynikajúce kostýmy Martina Kotúčka síce spoločnosť za stolom vracajú do dvadsiatych rokov, keď napísal Brecht svoju svadobnú jednoaktovku, no už to, že sa k téme vrátil v päťdesiatych rokoch, naznačuje, že sa zmenou spoločenských zriadení až tak veľa nezmení.

Scéna, ktorú si opäť navrhol režisér sám, sa nesnaží o originalitu. Pred sebou jeden dlhý stôl ako pri väčšine inscenácii tohto textu. Na veľkej scéne je to však pomerne odvážne rozhodnutie. Režisér nepodľahol pokušenie niečím zapratať prázdno, ak už musíme vyberať niečo zo skrinky, dopraje nám režisér len ten najmenší nočný stolík, aký sa dá kúpiť. Dôležití sú herci a drobné, presne zakódované gestá. Brea dobre cíti javiskový pohyb, tanečné scény majú geniálnu štylizáciu. So štýlom inscenácie ladí aj vynikajúca hudba Vladimíra Šarišského vrátane účelne využitých javiskových zvukov.

Obsadenie Richarda Stankeho do postavy mladoženáča je rozhodnutím samo osebe. Je presvedčivý ako zakríknutý synáčik svojej matky (skvelá Anna Javorková), ale aj ako pragmatický až surový manžel. Jeho vzťah k domácim prácam bol však možno až priveľmi kŕčovito zobrazený. Petra Vajdová urobila z nevesty veľkú tragikomickú postavu, ktorá navonok nechápe podtexty lascívnych pesničiek, no v skutočnosti si o spoločnosti a manželstve nerobí ilúzie. Scéna, v ktorej sa prítomní páni prichádzajú po jednom pohoršovať nad jej predčasným tehotenstvom či obraz manželského sexu patria k najsilnejším.

Lepšie víno by neponúkli

Výrazné figúrky manželského páru vytvorila vtipná Gabriela Dzuríková a až dojímavo hrajúci Ivan Vojtek. Vizuálne pôsobivá Judit Bárdos nasadila priveľký afekt, Peter Brajerčík dokázal byť prirodzený aj v neľahkých scénach. Najuvoľnenejší je ženíchov priateľ, ktorý si užíva komentovanie a flirtovanie s nevestou. Milanovi Ondríkovi táto poloha veľmi sedí.

Brechtovský svet nie je na veľkú oslavu. Na svadbu nepríde nikto zmeniť vodu na víno. Pitie je horké. A keby bolo ešte v pivnici aj lepšie víno, hosťom by ho ľutovali ponúknuť. Dobre, že odišli, povedia si mladí.

Nemajú to ľahké, môžu si vybrať akurát tak medzi masívnou posteľou, na ktorej už zomrel strýko na vodnatieľku, a vlastnoručne vyrobenou novou posteľou, ktorá sa rozpadáva, lebo sa šetrí na klincoch a podomácky vyrobené lepidlo – čítaj spojivo spoločnosti - nefunguje. Keby sa ľudia nehniezdili na stoličkách a nenazerali do cudzích skríň, možno by celé aj držalo pokope. Ibaže každý si túži sem­ tam do niečoho štuchnúť.

De Brea opäť ponúkol bratislavskému publiku krátky, emóciami nabitý kus. Treba ho vidieť, počuť od iných, aké je to zlé či dobré, nestačí.