Len si nahovárame, že sme rovnoprávni, vraví režisér Guillaume Nicloux. S filmom Mníška chce bojovať proti fanatizmu a dogmatizmu.
Vydavatelia sa asi čudovali, ale v roku 1967 museli nanovo vydávať a tlačiť Denisa Diderota, pretože zrazu ľudia začali chodiť húfne do kníhkupectiev a pýtali sa na Mníšku.
Niežeby za to mohli inšpiratívni učitelia francúzštiny – záujem vyvolal film Jacquesa Rivetta a najmä veľká snaha úradov, aby sa nedostal do kín a nešíril po svete. Revolučne naladené vedenie festivalu v Cannes ho však zaradilo do programu a bolo po predsavzatiach.
Rozprávanie o mladej mníške, ktorá odmietala slepú poslušnosť a trpela za to, že myslela slobodne, videlo za prvý týždeň 160-tisíc divákov.
Na Berlinale o Zlatého medveďa teraz súťaží nová verzia Mníšky, Isabelle Huppert v nej hrá matku predstavenú.
Čo sa zmenilo
Francúzsky osvietenec napísal vraj tento román mimovoľne, skôr zo špásu. Ale jeho skúsenosti s náboženstvom boli dosť zásadné – jeho sestra sa v kláštore zbláznila a keď mal tridsať, posielal tam otec aj jeho. Utiekol.
Režisér Guillaume Nicloux dal nedávno Mníšku prečítať svojej pätnásťročnej dcére, nech mu povie, či nebude s takouto adaptáciou mimo.
„Práve sme vtedy v správach sledovali súdny proces, pri ktorom jednej žene odrezali uši a nos, pretože nechcela poslúchať manžela. A tak ma dcéra povzbudila. Nevšimla si, že by sa od Diderota postavenie žien nejako zmenilo,“ povedal Nicloux v Berlíne.
Mníška Suzanne Simonin je typom veľkej filmovej hrdinky. Mala veľmi silnú vieru, ale povolanie necítila – v kláštore bola preto, aby ju rodičia nemuseli živiť. Neskrotnou túžbou hovoriť pravdu mníšky poburovala, proti jej tichej a nezlomnej vôli mohli použiť len násilie. V nedokončenom Diderotovom románe nakoniec rezignuje, u Rivetta si radšej volí smrť.
Nicloux jej prisúdil nejasný, nedoriešený osud. V prvej časti zhusťuje vzduch prejavmi neobmedzenej moci cirkevnej hierarchie, ktorá Suzanne považovala za diabolského narušiteľa pokoja. Do druhej časti akoby malý čertík vhupol sám.
Nicloux jemne provokuje, s tragikomickým zmyslom pre humor ukazuje, ako Suzanne prešla do druhého kláštora, kde sa zas musela brániť pred telesnými túžbami matky predstavenej.
Počúvajte inštitúcie
„Proti náboženstvu nemám nič, búrim sa len proti dogmatizmu a fanatizmu. Diderotov román vnímam ako ódu na slobodu,“ hovorí Nicloux.
„Vo Francúzsku si nahovárame, akí sú ľudia rovnoprávni a slobodní, ale započúvajte sa do diskurzu, ktorý šíria niektoré inštitúcie, a pochopíte, aká je naša spoločnosť zaostalá. Stále sú prúdy, ktoré sa snažia represívne uplatniť svoju ideologickú hegemóniu.“
Francúzske publikum chodí rado na svoje filmy. Vzrušujúca túžba vidieť čosi podvratné ho už však zrejme motivovať nebude.
Dokonca i katolícke periodikum La Croix uverejnilo celú správu francúzskej agentúry, kde sa píše, že „režisér a autor detektívok ponúkol prekvapivo moderný film“.
Čosi sa od Diderota predsa len zmenilo. Aspoň v kinematografii.
