Príbeh hociktorej rebélie môže byť dobrodružstvom so šťastným koncom, trýznivým príbehom bez happyendu alebo fraškou v tragikomickom štýle. Román Benoîta Duteurtra Rebelka má najbližšie práve k tragikomédii.
Rebélia je projekt s neistým koncom, a tak tento žáner je priam dokonalý na jej literárne prerozprávanie.
Cesta hore
Revolučne naladená Eliana Brunová má vzburu proti spoločnosti v krvi. Vracala sa nešťastná z večierkov organizovaných v krásnych usadlostiach. Dokonca vstúpila do Zväzu kresťanskej mládeže, lebo katolícki gymnazisti dávali prednosť láske, rozvojovým krajinám, slobode a nenávideli vojnu, peniaze a fašizmus. Prečítala si Marxov Manifest a po stretnutí s profesorom sociológie začala pohŕdať sama sebou, lebo jej vkus ju vraj usvedčuje z maloburžoáznych ambícií.
Románový príbeh sa začína na výletnej lodi pri talianskom pobreží. Eliana sa na ňu dostane ako novinárka. Šéf mamutej telekomunikačnej spoločnosti jej pri stolovaní venoval čestné miesto vo svojej blízkosti. S Rimbaudom na tričku odštartuje nový štýl komunikácie s verejnosťou.
Cieľom je skoncovať so zlým imidžom telekomunikačného monopolu. Firma nemá problém rozprávať s hackermi, podporovať zelenú energiu, pranierovať neprávosti, a to všetko pod vedením Eliany, ktorá obsadí luxusnú parížsku kanceláriu a získa opčné práva na akcie spoločnosti.
Ako dlho potrvá, kým sa – s veľkou mierou naivity – táto rebelka zorientuje a pochopí pravý zmysel hry? Má niečo spoločné rýchlosť, s akou sa stúpa hore, s veľkým buchotom pádu nadol, znovu až na dno existencie? A stihne zachrániť svojho syna, ktorý sa s očami červenými od počítača za asistencie piva a marihuany vzďaľuje od reality?
Béčko Houellebecqa
V Rebelke dostávajú na frak mnohé „rebelské“ (alebo aspoň alternatívne) kulty. Veterné elektrárne sú megaklamstvom, ktoré zohaví krajinu viac ako čokoľvek iné. Public relations je hra s nepriateľom a vzťahy vrcholového manažmentu pôsobia rovnako ako office centrá v najmodernejšej parížskej štvrti: sterilne a bezducho.
Duteurtre je b-verziou svojho slávnejšieho kolegu Michela Houellebecqa. Nemá silu byť rovnako hravý a jeho cynizmus je viac na smiech ako na katarziu. Táto rebelka je hrdinkou iba v zmysle literárnej kategórie. Inak je to paródia na všetkých, ktorí životné šťastie identifikujú so schopnosťou správať sa štýlovo, teda rebelantsky.
Podstatnou životnou úlohou však nemôže byť rebélia, ale schopnosť vyliečiť sa z vlastnej naivity a realisticky sa sústrediť na to podstatné, čo je – odpusťte Exupéryho – očiam neviditeľné. V skutočnosti sa Rimbaud nenosí na tričku, ale pod ním...
Nakoniec autor Rebelky má s ňou spoločné výzvy. Nemôže zostať pri ironizovaní súčasného sveta (je to ľahké, sladké a výnosné), ale môže skúsiť exkurzie do duše rebeliek, lebo tam sú možné výsledky ešte zaujímavejšie ako pri skúmaní ich opálených tiel na výletnej lodi hnusnej telekomunikačnej firmy.
