Po samizdate a exile vyšli Navrávačky aj v lete pred nežnou revolúciou '89 v oficiálnom literárnom periodiku ako vôbec prvý verejne publikovaný Tatarkov text v čase jeho dištancu. Potom nastala absurdná pauza vo vydávaní jeho diel.
„Ja viem, že zomieram, že odchádzam. Možno som iba smiešny pastier, nepochopiteľný človek. Jeden taký a taký človek, ktorý niečo chcel napísať, možno niečo aj napísal, ale z toho nezostalo nič,“ povzdychol si Dominik Tatarka v Navrávačkách, svojom poslednom diele, ktoré koncom mesiaca vydáva Artforum k autorovej nedožitej storočnici.
Existujem len pre políciu
Tá beznádej starého a chorého, zakázaného a šikanovaného spisovateľa v polovici 80. rokov, v „navrávačkovom“ čase, bola pochopiteľná. Od začiatku normalizácie (po odsúdení invázie a neskoršom podpise Charty 77), ako sám trpko hovoril, už neexistoval pre čitateľov, len pre políciu.
Našťastie, mýlil sa v citovanom výroku prinajmenšom v tom, že z jeho písania nezostalo nič - Tatarkova tvorba patrí do zlatého fondu slovenskej literatúry. Ale smutnou pravdou zároveň je, že hoci to bolo všetkým jasné, aj po páde totality zostával pre čitateľov známy čoraz viac svojím životným príbehom než knihami. Ich vydávanie bolo dlho akoby zakliate a Navrávačky neboli výnimkou.
Posledná múza
Príbeh ich vzniku sa začal v roku 1984, keď česká spisovateľka Eva Štolbová, očarená Tatarkovou knihou Písačky, vydanou v exilovom Indexe v Kolíne nad Rýnom, sa rozhodla osobne spoznať autora. Výsledkom ich rozhovorov od novembra 1985 do leta nasledujúceho roku bolo dvadsať audiokaziet, ale aj intenzívny citový vzťah. Štolbová sa stala poslednou ženou Tatarkovho života, múzou a láskou, žena, ktorá prišla s túžbou zvesiť ho z „tej šibenice z roku 1968“ ako z kríža a dotýkať sa ho tak dlho, až ožije.
„Pozrela si sa medzi svoje nožičky najprv, potom medzi svoje prsia, povedala si: páčim sa ti? Pravdaže sa mi nielen páčiš, ale objím ma, objím ma. No a ty si ma objala. A zázrakom, neočakávane, absolútne sme sa milovali. Pohľadom sme sa milovali, pocitom, filozofickým názorom,“ hovorí dojatý spisovateľ.
Dôvernosť a z nej vyplývajúca otvorenosť v kombinácii s majstrovským jazykom umožnila strhujúcim spôsobom predstaviť Tatarku prostredníctvom spomienok na matku, detstvo, študentské roky, vzťah k cirkvi, vojnu, povstanie, budovateľské časy, Pražskú jar, okupáciu a normalizáciu, redaktorskú a literárnu činnosť.
Obálka knihy Navrávačky (s fotografiou Tatarkových rúk od Viktora Stoilova), ktorú Artforum vydá 28. februára.
Z dialógov sa stal monológ
Všetkých dvadsať kaziet po prepísaní putovalo k emigrantovi Vilémovi Prečanovi, ktorý v Nemeckej spolkovej republike založil a viedol Československé dokumentačné stredisko nezávislej literatúry. Prepísaný text odovzdala Štolbová Ludvíkovi Vaculíkovi, ktorému dal Tatarka voľnú ruku, ako s ním naloží.
Podľa literárneho vedca Petra Zajaca sa prípravy vydania textu ujali Martin M. Šimečka a Ján Langoš, ktorí so Štolbovej súhlasom vypustili jej otázky a repliky, viaceré pasáže úplne vyradili a výrazne zmenili celú kompozíciu teraz už monologického textu. Dvadsať exemplárov potom Tatarka autorizoval.
Navrávačky veľmi rýchlo vyšli vo viacerých vydaniach, v bratislavskom samizdatovom Fragmente, vo Vaculíkovej edícii Petlice a v roku 1988 v už spomínanom exilovom Indexe. Výnimočnou udalosťou, predznamenávajúcou rútiaci sa režim v Československu, bolo uverejnenie prvej časti Navrávačiek v oficiálnom periodiku Slovenské pohľady v lete 1989, čo bol vôbec prvý verejne publikovaný Tatarkov text ešte v čase jeho trvajúceho dištancu. Druhá časť knihy potom vyšla v tom istom mesačníku už v nových pomeroch v marci 1990.
„Naše vydanie Navrávačiek sa opiera práve o verziu v Slovenských pohľadoch,“ hovorí šéf Artfora Vladimír Michal. „Pravda, všetky predchádzajúce samizdatové a exilové vydania sa líšili len nepatrne, drobnými detailmi gramatického rázu.“
Hľadá sa rukopis knihy Sám proti noci
Formát aj vizuál knihy nadväzuje na trojicu Tatarkových diel Prútené kreslá, Démon súhlasu a Panna zázračnica, ktoré vyšli v Artfore v roku 2009 a znamenali prelom v splácaní dlhu voči vydávaniu diel najvýznamnejšieho slovenského disidentského spisovateľa.
Na knižnom trhu sa však v roku 2000 objavila kniha z Literárneho informačného centra nazvaná Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Ide o nový prepis pôvodných nahrávok, ktorý je dialogickým záznamom rozhovorov, kým terajšie vydanie v Artfore predstavuje autorský text Dominika Tatarku. Ako uvádza Peter Zajac, tento fakt ani jeden z oboch textov nediskredituje, len poukazuje na ich rozdielne autorstvo, textovú podobu a funkciu.
Artforum, ktoré chce Navrávačky oficiálne uviesť 28. februára, má ambíciu vydať aj ďalšiu Tatarkovu knihu Sám proti noci.
„Zmluva s majiteľmi autorských práv je podpísaná, chýba nám však originál. Pátrame a uvidíme, za pokus to rozhodne stojí,“ hovorí Vladimír Michal.
