KNIHA TÝŽDŇA / PUTOVANIE PO AMERIKE
Daň za uskutočnenie cesty? Strach? Výsledkom je dokument o tom, ako môže ideológia zmrzačiť cestopis
Spolok slovenských spisovateľov vydal cestopis Putovanie po Amerike od Iľju Iľfa a Jevgenija Petrova, ktorí v rokoch 1935 a1936 strávili štyri mesiace v USA. Kniha nemá úvod ani doslov, len na obálke sa píše, že „ide o pravdivé sprostredkovanie obrazu Spojených štátov s ich kontrastmi. Otvorene pomenúvajú prednosti a dosiahnuté úspechy americkej spoločnosti, ale aj jej neduhy a nedostatky“.
O obraze Ameriky v tejto knihe môžeme polemizovať. Je takmer rovnaký ako ten, čo nám bol predkladaný za socializmu: smutná krajina, kde vládnu peniaze, reklama, zločin, mestá sú zväčša škaredé, ľudia naivní a svetonázorovo popletení. Na druhej strane však, ak by ste nevedeli nič o Sovietskom zväze, mali by ste pocit, že ide o stratenú Atlantídu alebo Tralaland. Zázračnú krajinu, ktorú je azda načim opäť stvoriť.
Spisovatelia si v New Yorku kúpia Ford, lebo vedia, že po Amerike sa najlepšie cestuje autom a spriatelia sa s Mistrom Adamsom, Američanom, ktorý pozná aj ZSSR, vie po rusky a navyše má manželku, ktorá vie šoférovať. Počas svojej púti často berú stopárov. Napríklad mladého baptistu, ten vraví, že cestuje za prácou. O Sovietskom zväze počul. „Počul som, že tam všetci majú prácu a pomáhajú jeden druhému. Ale aj tak sa čoskoro začne vojna a po nej Kristus po druhý raz zostúpi na zem. A Rusov čaká záhuba, lebo sú bezbožníci.“
Mister Adams to vie
Mládenca zahriakne Mister Adams: „Vari Kristus pri druhom príchode na zem potrestá stosedemdesiat miliónov dobrých ruských mládencov, ktorí dokázali odstrániť hlad a nezamestnanosť, všetkých nasýtiť a urobiť šťastnými.“
Nejde o rozprávku. Ide o cestopis. Ide o Ameriku. O stretnutie „stosedemdesiatich miliónov sovietskych ateistov s malým baptistickým bohom“. Keď vystupuje, po pár krokoch sa obráti naspäť k posádke auta s otázkou:
„A keby som sa dostal do Ruska, aj ja by som dostal prácu?“
„Samozrejme,“ odvetili, „ako všetci v Rusku.“
Tak veru, niektorí vo fabrike, iní v gulagu či na Sibíri. A tiež zabudli dodať, že už by nemohol byť baptistom. Lebo to by sa predsa nehodilo - 170 miliónov sovietskych mládencov ateistov a do toho zrazu jeden americký baptista!
Ale to už do trojky, pardon, do Fordu, nasadá ďalší stopár - kovboj, ktorý má chorú ženu a tak musí platiť za operácie a nemocnice. „Žena sa stala navždy kalikou, gazdovstvo aj peniaze rozchytali medicínski pracovníci... Skôr sa to všetko podobalo na prepad banditov ako na ľudomilnú medicínsku pomoc.“
Tú by pacientka zrejme dostala v Sovietskom zväze.
V jednej reštaurácii na indiánskom území sa im prihovorí rodáčka Fešinová. Odcestovala v roku 1923 roku z Kazane spolu s manželom, ktorý bol maliar. Obrazy sa dobre predávali a oni si spolu postavili nádherný veľký dom v Taose. Stavali, stavali, a keď ho dostavali – rozišli sa. Ukázalo sa, že celý život spolu prežili zbytočne a že sa k sebe vôbec nehodia.
„Počúvajte, načo tu ostávate? Skúste sa vrátiť späť do Sovietskeho zväzu,“ radia spisovatelia. Radšej ani nemyslieť kde by asi taký navrátilec z USA za Stalina skončil.
Vtipné je, že keď spisovateľom nechutí jedlo, hovoria si, že by sa to možno aj zlepšilo, ale nestane sa to, lebo v prevádzkach chýba Kniha prianí a sťažností.
A tak si jazdia po USA, chlapíci z krajiny, kde ľudia nesmeli cestovať za hranice a museli žiadať o povolenie, aj keď sa chceli premiestniť z jedného mesta sovietskej gubernie do druhého, a podávajú pravdivý obraz Ameriky.
Ak sa už spolok spisovateľov rozhodol tento cestopis Iľfa a Petrova vydať, určite to nemalo byť formou holej knihy, bez úvodu či doslovu, bez životopisných a bibliografických údajov o autoroch a bez toho, aby čitateľ dostal informáciu o súradniciach, podľa ktorých toto dielo vnímať v ich tvorbe. Zaujímalo by ma, do akej miery v čase svojej cesty ešte Iľf a Petrov ideálnemu obrazu Sovietskeho zväzu verili a nakoľko išlo len o daň za uskutočnenie cesty a vydanie knihy, prípadne celkom pochopiteľný strach. Lebo ak bolo vydávanie knihy mienené ako istý dokument, je to len dokument o tom, ako môže ideológia zmrzačiť cestopis.
Odpovede zo Zápisníka
Odpoveď na niektoré svoje otázky som našla v recenzii Jána Štrassera o Zápisníkoch Iľju Ilfa (Ján Štrasser: Čítam, F. R. & G.): „Generácie slovenských čitateľov, ktoré vyrástli na románoch Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa, jednoznačne vnímajú Iľfa a Petrova ako ostrých kritikov sovietskeho (a aj nášho totalitného) režimu… je to však kritika javov, nie príčin, a už vôbec nie kritika sociálneho či nebodaj politického systému. Iľf a Petrov boli reportéri Pravdy, ústredného denníka strany, ich knihy vychádzali v Sovietskom zväze, a Pravda ich aj vyslala do Spojených štátov.“
Práve cesta po Amerike je zaznamenaná aj v Iľfovom denníku. „To, že sa v čase vrcholného stalinizmu dostali dvaja sovietski novinári do USA na dlhší pobyt, nebola každodenná vec. Iľf miestami až s puntičkárskym zanietením pozoruje a zaznamenáva fakty a detaily, no takmer nikdy ich nekomentuje, čo je pre súkromný denník dosť zvláštne.“
Autocenzúra? Strach? Zdržanlivosť? - uvažuje autor a dodáva, že ak Iľf mal koncom 20. a začiatkom 30. rokov nejakú ilúziu, že satira môže nejako skultivovať sovietsku realitu, po návrate z Ameriky ju celkom stratil.
„Ostával mu ešte rok života a z toho, čo si zapísal do svojich zápisníkov, presakuje číra bezmocnosť, skepsa, pesimizmus...“
Ďalšie knihy
12 stoličiek
Európa, 2006
Lenin a Stalin by boli šokovaní, aký akčný a humorom nabitý príbeh sa môže odohrávať v boľševickej realite vytvorenej ich zločineckými mozgami. Brilianty nesmiernej hodnoty sú ukryté v jednej z dvanástich čalúnených stoličiek madam Petuchovovej. Divoký západ nebol nikdy taký nebezpečný ako boľševické Rusko v časoch, keď Ostap Bender so svojím kumpánom putoval za týmto pokladom.
Zlaté teľa
Európa, 2002
Pokračovanie svetoznámeho románu Dvanásť stoličiek pripraví čitateľom niekoľko bezsenných rozosmiatych nocí. Oslobodzujúci a bezstarostný humor, ktorý vyviera z tohto literárneho skvostu, pomôže aspoň na chvíľu zabudnúť, že doba zachytená v tomto románe je stále prekvapivo aktuálna.
Poviedky
Európa, 2002
Pod pláštikom výsmechu „starých“ poriadkov sa autori vysmievali nezmyselnosti režimu, v ktorom boli a sú nútení žiť ich čitatelia. A to aj napriek zmenám farieb na zástavách. Smiech je jedinou zbraňou bezmocných platiteľov daní. Verte, že Iľf a Petrov vám ju do rúk vkladajú v tej najefektívnejšej podobe.
