Počítače starnú, dobrý dizajn a umenie nie.
Keď si celý dom či byt zariadite nábytkom a doplnkami zo švédskeho supermarketu Ikea, zrejme vás nikto z kamarátov neohovorí, lebo má podobnú skúsenosť. Dostanete tam predsa úplne všetko vrátane dekoračných závesov, svietnikov aj obrazov, ktoré farebne doladíte ku kobercu či gauču.
Keď ste však rastúca firma, záleží na každom detaile. Ide predsa o vaše meno, váš štýl, váš imidž, vaše peniaze.
Vedia to už aj firmy na Slovensku, ale nie vždy majú správnu predstavu o tom, ako to dosiahnuť. Rozprávali sme sa preto nielen s nimi, ale aj s ľuďmi, ktorí sa dizajnu a umeniu venujú z opačnej strany – ponúkajú ho.
Fialové saká a zelené kravaty
„Začiatok 90. rokov sa niesol vo farbách americkej čerešne a javora. Všetko bolo namorené na červeno alebo, v prípade, že chceli ušetriť na cene, tak na bočných stenách bola lacnejšia dyha namorená na čierno. Všetky kancelárie vyzerali rovnako. A stoličky – tie boli čo najfarebnejšie. Vlastne to vyzeralo veľmi podobne ako prví podnikatelia u nás, oblečení vo fialových sakách, zelených abstraktných kravatách a bielych ponožkách,“ hovorí Vlado Zelenák. Pôsobil vo viacerých svojich firmách, tá súčasná, Kabinet, ako jedna z mála u nás zastupuje prestížne zahraničné dizajnérske firmy, ktoré vo svete čosi znamenajú.
Za tie roky sa však všeličo zmenilo. Dnes už za ním ľudia prichádzajú aj s konkrétnymi predstavami. „Mám klienta, ktorý sa na mňa obrátil štyrikrát v priebehu dvadsiatich rokov a vždy s viditeľnou zmenou zmýšľania k lepšiemu. Nechcel žiadnu pompéznosť, dekadenciu, ale minimalizmus, striedmosť, čistotu, funkciu,“ hovorí.
Vyvíjať sa podľa neho môže každý, až na tých, ktorí majú v sebe od mladosti zakorenený vzťah ku gýču. „Niekedy zistím, že za mnou prišiel človek z domácnosti s vystaveným porcelánom, dekoratívnymi závesmi, anjelikmi, sloníkmi a vyšívanými obrázkami, a skrátka ho toho neviem zbaviť.“
Vlado Zelenák práve pripravuje nový showroom svojmu Kabinetu.
A s kým zariaďujete vy?
Veľmi dôležité je, s kým sa majitelia v priebehu vytvárania imidžu svojich firiem stretnú. „Môžu to nechať na odborníkov alebo na asistentky šéfov, a to sa často končí katastrofou,“ spomína Zelenák.
Šéfovia firiem k nemu prichádzajú s architektom alebo rovno s korporatívnou zmluvou, ktorú uzavreli dizajnérske firmy alebo dodávatelia v zahraničnej centrále tak, aby mali všetky svetové pobočky rovnaký vizuálny štýl. Asi polovica klientov však príde bez sprievodu architekta – majú pocit, že by mali posunúť svoju firmu do vyššieho levelu, ale nevedia ako.
„Na prvom stretnutí nie som obchodník,“ vysvetľuje Zelenák. „To, čo ponúkam vo svojom portfóliu, mám veľmi rád a viem s tým pracovať, čo znamená, že pri prvom kontakte iba zistím, čo mám šancu ponúknuť a koľko je klient ochotný investovať do zmeny imidžu firmy. Často dokáže pomôcť aj zopár kvalitných a pritom nie drahých kúskov.“ To sa dnes cení aj vonku – keď niekto dokáže aj v dokonalej modernej administratívnej budove vytvoriť dobrý interiér za málo peňazí. Využije pritom kvalitný nábytok, ale ostatné prvky doladí lacnými riešeniami, ktoré vyzerajú dobre. Niekedy sú tehly a obúchaná omietka lepšou voľbou ako ťažký mramor a dýhové steny. Preto má rád napríklad realizácie slovenských ateliérov Toito alebo Gutgut.
Najlepšie to podľa neho ovládajú reklamky. Majú kreatívnych ľudí, ktorí nerozmýšľajú iba nad tým, ako čosi predať, ale aj nad tým, ako stelesniť kreativitu vo svojich priestoroch.
Dve z oslovených agentúr Made by Vaculik a Jandl to iba potvrdili. Pri vytváraní interiérov sa spoľahli na kvalitné značky a architektov, na stenách im visia maľby od Juliany Mrvovej, Andrey Bartošovej, Marka Blaža, Erika Bindera, Júliusa Kollera, Ruda Sikoru, fotografie Yuriho Dojca, Andreja Bána, Andreja Balca, kresby Shootyho, grafiky Petra Kľúčika a mnohých ďalších. A skutočne sa nenašiel nikto iný, kto by nás rovno pozval aj s fotografom na návštevu, aby nám ukázal, ako si na interiéri dal záležať.
Takto to vyzerá v reklamke Jandl.
Aj stolička je investícia
Dobrý dizajn a umenie sú otázkou peňazí, a práve preto si treba nechať poradiť. Laik by povedal, že v počítačovej firme budú pri zariaďovaní nových priestorov najdôležitejšie všetky technologické záležitosti. Nie že by neboli dôležité, no treba si uvedomiť, aké veci sa musia meniť raz ročne a ktoré iba raz za desať rokov. „Technológie starnú, dobrý dizajn nie. Kvalitné stoličky sú investičnou položkou, nie odpisovou. Vydržia vám roky. A ak sa nejaká pokazí, tak napríklad Vitra vám zaručí, že aj po piatich rokoch od skončenia jej výroby si uplatníte nárok na tú istú stoličku a náhradné diely aj ďalších pätnásť rokov,“ vraví Zelenák.
Proti zariaďovaniu v Ikea nenamieta, no tiež upozorňuje na to, že si treba rozmyslieť, akú má mať vec trvácnosť. „Mám rád Ikea len z jednoduchého dôvodu. Všetko, čo chýba v dobrom interiéri, sa ňou dá lacno dotiahnuť, dopĺňať. Ale treba počítať s tým, že jej trvácnosť sa končí pri prvom rozmontovaní a snahe zložiť ju druhý či tretíkrát.“
K veciam, ktoré predáva, má naozaj vrúcny vzťah a obdiv, a netýka sa to iba dizajnu. Vždy mal blízko aj k umeniu. Keď mal jeho Kabinet showroom Max Klinger na bratislavských Mlynských Nivách, usporadúval výstavy. Za dva roky tam klienti popri nábytku našli aj maľby a objekty súčasných slovenských autorov a autoriek. „Nikdy sme neboli galériou ani sme nikdy nijakého umelca nezastupovali ako galéria. Považoval som to však za dobrý spôsob, ako predstaviť maľbu či objekty tak, aby ľudia videli, ako vyzerajú v zariadených priestoroch.“
Čas podľa neho priniesol aj u nás manažérov, ktorí vedia, že umenie je dobrou investíciou a má zmysel. Svedčia o tom galérie Zahorian & co., Nedbalka a Fecik Gallery, ktoré sa rozrastali postupne z malých rodinných zbierok osvietených ľudí.
Keď chcete investovať do umenia, Tatra banka vás posadí do takýchto kancelárií.
Tatra banka však nie je jediná slovenská banka, ktorá má vo svojich priestoroch kvalitné umenie. Vystavuje diela aktuálneho katalógu služby Art consulting, podobne ako UniCredit Bank či VUB banka, ktoré poskytujú podobnú službu.
Je to jednoduché
Zorientovať sa v dobrom dizajne nemusí byť podľa galeristu a kurátora Juraja Čarného až také náročné ako sa zorientovať na našom trhu s umením. „Keď sme prevádzkovali pred pár rokmi RentArt – požičovňu umeleckých diel – stretávali sme sa v kanceláriách s dielami, za ktoré sa ich majitelia mohli naozaj iba hanbiť.“
Problém podľa neho predstavuje to, že u nás neexistuje systém ako napríklad v New Yorku, kde žiaden umelec nepredáva diela priamo z ateliéru. Všetci idú iba cez galeristov a galérie, takže si klient môže veľmi rýchlo zistiť, či má galéria dobré meno a portfólio. „U nás galériám nikto neverí. A preto sa vám môže stať, že kúpite dva obrazy po 10 000 eur, pričom jeden bude úplne vyhodenými peniazmi a druhý sa o pár rokov niekoľkonásobne zúročí,“ vysvetľuje.
Riešenie je opäť jednoduché – nechať si poradiť. „Mne sa však za štrnásť rokov, čo som viedol galériu, nestalo, že by si niekto chcel dať poradiť,“ hovorí Čarný. S Martinom Knutom preto založili ArtAcademy, ktorá sa snaží vzdelávať budúcich zberateľov. „Z nepochopiteľných dôvodov hrá u nás väčšiu úlohu kamarátstvo ako profesionalita. Je to to isté, ako keby som ja chcel investovať do cenných papierov. Bez toho, aby som si nechal poradiť od viacerých nezávislých odborníkov, by som sa nevedel pohnúť.“
To, že sa firma rozhodne investovať do umenia, nepovažuje iba za znak toho, že si chce zlepšiť imidž, ale za hlásanie akejsi hodnotovej orientácie. „Vo Viedni je úplne bežné, že veľké banky a poisťovne majú v centre mesta galérie, kde vystavujú svoje zbierky. Pre svojich klientov tým vysielajú jasný signál, že robia niečo pre kultúru, že to nie je iba o vlastnom imidži. U nás firmy veľmi nekomunikujú to, že podporujú kultúru. Možno majú pocit, že ľudia by to neocenili. Manažéri takých firiem by však mali byť osvietení, aj keď ich klienti nie sú. Niekto predsa musí začať.“
Ak chcete mať vo firme umenie, ale nemáte veľa peňazí, dá sa aj požičať.
Vďaka Soyart-u teraz vyzerá bratislavský The Spot naozaj lepšie.
Ak sa rozhodnete, že chcete mať v kancelárii okrem nábytku aj nejaké umelecké diela, dajte si poradiť.
Skúšajú to s mladými
Na podobných princípoch to s prenájmom obrazov začala koncom minulého roka skúšať iniciatíva Soyart na čele s Michaelou Kučovou a Igorom Rjabininom. Značka Soyart znamená So Young Art, a práve mladé umenie je to, čo ponúkajú.
Obaja sa pohybujú v prostredí súčasnej výtvarnej scény a napadlo ich, že je škoda, keď mnohé z dobrých diel mladých autorov zapadajú prachom v ateliéroch. „Na druhej strane u nás už vznikajú kreatívne firmy, ktoré sú natoľko osvietené, že si uvedomujú kultúru svojho prostredia aj akýsi pocit spoločenskej zodpovednosti. Majú kapitál, no uvažujú realisticky – na zbieranie umenie nemajú kapacity, prenájom je preto dobrý kompromis,“ hovorí Rjabinin.
Chcú podporiť „kultúru mecenášstva“, ktorá im u nás chýba. „Krátkodobý či dlhodobý prenájom je stále relatívne nízka suma, ktorú si môžu dovoliť. Podporia tým mladých autorov, ktorí nemusia ísť 'obracať hamburgery do mekáča', aby si zarobili na materiál. Navyše ich diela sa dostanú do kancelárií, kde ich majú možnosť vidieť ľudia, ktorí sa inak s umením nestretávajú,“ vysvetľuje Kučová.
Zatiaľ sa ešte len rozbiehajú, zostavujú katalóg a robia na webovej stránke. V bratislavských kancelárskych priestoroch The Spot už urobili dve výstavy, ďalšie inštalácie ich čakajú. V portfóliu majú zatiaľ asi pätnásť autorov. „Nechceme predávať, to je biznis, ktorý majú robiť galérie. Chceme podporovať mladé umenie. Veríme, že aj ľudia vo firmách prídu na to, že je rozdiel, keď majú na stene miliónkrát vytlačenú fotku Golden Gate Bridge a originálny obraz od konkrétneho človeka.“
Orange oslovil pri sťahovaní sa do novej centrály tri grafické dizajnérky, ktoré navrhli koncept ilustrácií...
Zamestnanci sa sami mohli rozhodnúť, aký motív chcú mať na stene.
Ilustrácie sú aj v kuchynkách, na chodbách...
...aj na toaletách. Sú ručne kreslené priamo na steny, žiadna z nich sa v 19. poschodovej budove neopakuje.
Google bude funky
Zariadiť kanceláriu nábytkom je nutnosť. Ale zavesiť na stenu obraz alebo niekam umiestniť sochu, to je už nadstavba. A ak to majú byť dobré diela, ceny sa šplhajú vyššie ako pri nákupe stoličiek. Preto sme sa pýtali tých, čo peniaze majú – bánk, mobilných operátorov, automobiliek a reklamiek.
Asi najväčšiu zbierku umenia má Slovenská sporiteľňa – pozostáva z takmer 1300 diel slovenských, českých a maďarských umelcov z obdobia 20. – 40. rokov minulého storočia. Nájdu sa tam diela od Martina Benku, Janka Alexyho, M. A. Bazovského. Niektoré z diel sú priamo v priestoroch banky, na ktorých sa podieľal tím architektov.
Známym vlastníkom zbierky renomovaných slovenských umelcov je aj Národná banka Slovenska, má obrazy Albína Brunovského, Vincenta Hložníka, Vladimíra Kompánka a ďalších.
Zbierku si postupným vyhlasovaním víťazov v súťaži Maľba roka tvorí aj VÚB banka, má však aj slovenskú modernu, na stenách Tatra banky zasa visia fotografie laureátov Ceny Nadácie Tatra banky. Okrem toho je v ich priestoroch aj výstava umeleckých diel, ktoré banka ponúka vo svojej službe Art Consulting v rámci privátneho bankovníctva.
Podobný princíp je aj v Uni Credit Bank – tiež vystavuje diela prenajaté od aukčnej spoločnosti Soga, s ktorou spolupracuje v oblasti Art Bankingu, no má aj vlastnú zbierku v reprezentačných priestoroch. Poisťovňa Allianz nezbiera umenie, no zopár diel sa v jej priestoroch nájde, popri Hložníkovi napríklad Bidelnica (sic!), viac si dáva záležať na architektúre budov a interiérov.
Reklamná agentúra MUW Saatchi & Saatchi má priestory, ktoré pre ňu vytvoril architekt Ilia Skoček a špeciálnu korporátnu mandalu, Wiktor Leo Burnett sa pýši najmä stenou plnou ocenení za svoje pôsobenie na trhu.
Účelnosť či kreativita?
Mercedes urobil pri otváraní bratislavských priestorov súťaž Mercedes v umení s témou vlastnej značky, Telekom sa do novej budovy sťahuje, nemá žiadne diela a pravdepodobne bude spolupracovať s odborníkmi pri návrhu interiéru, ale nevedel povedať akými presne. Slovnaft tiež nemá žiadne umenie, služby dizajnérov využíva iba vo výnimočných prípadoch a všetko zariaďuje „účelne“.
Kreatívnejší krok urobil Orange, ktorý svoju novú centrálu nechal v rukách troch mladých grafických dizajnérok – Michaely Chmelíčkovej, Sabiny Liptákovej a Ivany Šátekovej. Tie vytvorili sériu originálnych ilustrácií - kresleniek, ktoré rozvíjajú príbeh charakterizujúci firmu na každom jej poschodí.
Zaujímalo nás aj nové sídlo slovenského Googlu, no ešte si naň treba počkať. „Sme uprostred redizajningu nášho ofisu, ale keď to bude hotové, bude to stáť za to prísť sa pozrieť. Bude to veľmi funky aj na Google pomery,“ napísal šéf Rasťo Kulich.
Autor: neznámy
„Klient, ktorý príde do našich priestorov, hneď vie, kde sa nachádza. Fotografie dotvárajú celkový imidž spoločnosti, ale spĺňajú aj motivačno-pracovný charakter,“ znela časť charakteristiky priestorov spoločnosti Across Wealth Management, ktorá sa venuje finančnému investovaniu (aj do umenia).
Predstaviť si fotografiu, ktorá spĺňa „motivačno-pracovný charakter“, môžeme tak trochu považovať za „umenie“, len škoda, že sa firma nepochválila aj ich autorom ako ani autormi obrazov „z oblasti modern art“. Nebola jediná. V ČSOB majú „obrazy staršieho dáta“ a „fotografie renomovaných fotografov“, s ktorými spolupracujú na vytváraní reklamy. Fotografie a reklamné plagáty sú pritom najčastejším prvkom interiérov, s ktorými sa stretáva väčšina klientov. Ich autori sú však v utajení, ktovie, či dobrovoľnom.
