Tridsiatnici z postkomunistických krajín bojujú o svoju nezávislosť a ide im to ťažko. Hovorí o tom film Pozícia dieťaťa. Táto psychologická a sociologická štúdia získala na festivale v Berlíne Zlatého medveďa.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským textom.
Ktovie, komu prvému zavolal rumunský režisér Calin Peter Netzer, keď sa dozvedel, že získal Zlatého medveďa na festivale Berlinale? Žeby mame? Hlavný hrdina jeho filmu Pozitia copilului (Pozícia dieťaťa) by si dal aj v takomto prípade možno pozor. So svojou mamou sa zvykne rozprávať asi takto: „Buď ti budem telefonovať vtedy, keď chcem ja, alebo ti nebudem volať nikdy. Rozhodni sa.“
Nekompromisný tón zvolil viac-menej zo zúfalstva. Má tridsaťštyri rokov a ešte stále sa mu nepodarilo vyslobodiť zo silného rodičovského puta, získať nezávislosť a štatút dospelého človeka.
Keď nemáš peniaze a kontakty
63. Berlinale
Víťazi
Zlatý medveď – Najlepší film: Pozitia Copilului, r. Calin Peter Netzer
Grand Prix: Epizoda u životu berača željeza, r. D. Tanović
Najlepšia réžia: Prince Avalanche, r. David G. Green
Najlepší scenár: Pardé, Jafar Panahi a Kambozija Partovi
Najlepší herec: Nazif Mujić
Najlepšia herečka: P. Gracia
Netzer a jeho kolega scenárista Razvan Radulescu na tlačovej konferencii povedali, že by sa do takejto témy nikdy nepustili, keby s ňou sami nemali skúsenosti. Keby aspoň raz nepocítili, aká dusivá môže byť niekedy materinská láska. „Niežeby bol tento patologický cit typickou črtou rumunských rodín. V postkomunistických krajinách sa však takýto jav vyskytuje pomerne často. Najmä v strednej a vo vyššej spoločenskej vrstve,“ hovorili.
„Ženy sú silné a všetko riadia, ak sa má rodina dopracovať k nejakej zmene, musia ju iniciovať ony. Muži sú trochu slabší, a ako sa už viackrát ukázalo, nechávajú matky, aby sa o nich starali, aj keď by už pomoc potrebovali ony.“
Vo filme Pozitia copilului Netzer dosť jasne naznačil, že bezpodmienečná láska sa neraz mení na manipuláciu. Jeho hrdina si to odskúšal, keď spôsobil dopravnú nehodu. Na to, aby ho vyšetrovali na slobode, potreboval peniaze a kontakty – ale tie mala len jeho mama. Pokusy o nezávislosť musel zasa odložiť na neurčito.
Zdanlivá intimita
Scenárista Razvan Radulescu pracoval na viacerých rumunských filmoch, ktoré sa vo svete preslávili. Aj na Zlatej palme z Cannes 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni, aj na čiernej komédii z prostredia zdravotníctva Smrť pána Lazarescu. To, s čím sa prezentoval na Berlinale, vyzerá ako jeden z jeho intímnejších a psychologickejších príbehov. Keď však príde k sekvencii s autonehodou, film sa zároveň stáva aj akousi sociologickou štúdiou. Odkrýva korupciu, úroveň štátnych inštitúcií, stav reforiem a zmien.
Pre strednú Európu nie je tento Zlatý medveď žiadnou novou správou. Rumunská kinematografia patrí v našom regióne k tým najsilnejším, najúspešnejším, najzmysluplnejším. Vyzerá to tak ľahko – komplikovaný život spoločnosti dokáže ukázať aj na jednom príklade z osobného života.
Náš svet je antisvet
Bosniansky režisér Danis Tanovic nakrútil prostý a lacný film o diskriminácii Rómov. Dostal za to Grand Prix.
Čosi podobné ako víťazi z Rumunska urobil aj Danis Tanovic z Bosny a Hercegoviny. Film, za ktorý dostal Grand Prix, a teda Strieborného medveďa, je taký prostý, ako sľubuje jeho názov: Epizóda zo života zberača železa.
Tanovica naštartovala správa v novinách – čítal o Rómke, ktorá nevyhnutne potrebovala gynekologický zákrok, ale keďže nemala zdravotné poistenie, od lekárov iba počúvala: A peniaze ste už priniesli? Jej manžel potom do nepríčetnosti zbieral železo, lebo nevedel, ako inak by získal 500 eur.
„Taký som bol rozzúrený, že som si šiel ten novinový článok overiť. Stretol som Nazifa a Senadu, nechal som ich, aby mi všetko ešte raz porozprávali, a nakoniec som to s nimi aj celé nakrútil,“ hovorí Tanovic.
Nie všetko sa podarilo úplne, pripúšťa, že niektorým scénam chýba profesionálna filmová emócia, ale s takýmito hercami si nemohol dovoliť nakrúcať napäté scény znovu a znovu. Keď sa vraj kameraman filmu dozvedel, že predsedom poroty bude vizuálny majster, režisér Wong Kar-wai, skoro ani nechcel film do Berlína pustiť. „Ani neviem, ako tento film nazvať,“ povedal Tanovic. „Je to hraný film aj dokument, kritici budú musieť čosi vymyslieť.“
Na nakrúcanie nemal viac ako 30-tisíc eur, lenže kolegovia filmári pracovali zadarmo. Dedinčania hrajú samých seba a aj doktor je skutočný doktor, režisérov kamarát.
Tanovic sa pred dvanástimi rokmi preslávil brilantnou drámou Zem nikoho, ktorá získala cudzojazyčného Oscara. V tomto príbehu z juhoslovanskej vojny sa prejavila spolupatričnosť aj medzi vojakmi z opačných strán barikád. Dnes už vraj Tanovic okolo seba nič také nevidí: „Náš svet sa zmenil na antisvet. Nie sme len proti Rómom, sme proti čiernym, proti bývalým Juhoslovanom, proti Poliakom, proti všetkým.“
Herci z jeho filmu boli v Berlíne dojatí, koľko ľudí prišlo do kina, no z neho to skepsu celkom nevyhnalo. Hovoril: „Niežeby bol život kedysi ľahší, ale v 80. rokoch som aspoň cítil, že budúcnosť môže byť svetlá. Dnes iba cítim blízkosť čiernej diery. Neviem, kam ide, ale viem, že nie sme na dobrej ceste.“
Kristína Kúdelová
