Próza z vydavateľstva Slovart, Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť, je rozdelená na tri časti. Má dômyselnú a dôsledne dodržiavanú kompozíciu: Príbeh v rôznych, na seba nadväzujúcich časoch sprostredkúva raz objektivizujúci rozprávač, inokedy autor monologickej retrospektívy, ktorý je subjektom i objektom v rekapitulujúcom rozhovore so sebou samým v detskom vydaní.
Záverečný diel, napísaný v ich forme, nás vracia na začiatok, kde sa témy a motívy naposledy rozvinú a hneď uzavrú. Malý román pritom autorovi poskytol dosť miesta na prerývané vyrozprávanie životopisu hlavnej postavy, ale i na kriticko-posmešné komentáre spoločenských i politických epizód 80. rokov a na trefnú charakteristiku provinčných pomerov – dejiska knihy.
Nepraktický a iný
Tridsiatnik Dávid učí na vidieckej základnej škole a časom sa presťahuje k starému otcovi, k „magickému spoločníkovi“ svojho detstva, aby ho doopatroval, čím pomôže i sám sebe.
Zoči-voči vonkajšiemu svetu je to argument, prečo pristal na život v zapadákove, prečo prijal mizerný plat a odolal Lucii – pragmatickej „ovulujúcej teroristke“. Tá ho opustí, keď sa nepodvolí jej „diktatúre citov a hormónov“.
Dávid vlastné „ukričané libido“ potom na chvíľu umlčí s Elenou. Tá prichádza na scénu krátko po smrti starkého. Odhalila neveru svojho manžela, „prerasteného slaninou hulvátstva“, je „posttraumaticky vymletá“, a tak zaberie aj tridsiatnikov „lacný slovný sacharín“.
Ináč je nepraktický – opakovane sa upísal regionálnym novinám, a podozrivo iný, akoby žil v iných časoch.
Nenaučil sa kráčať po slnečnej strane ulice a nectí spoločenské konvencie, čím dráždi ľudí „zdravých zásad“ vrátane svojho otca a brata.
Škôlka, škola i nemocnica v ňom len posilnili štep individualizmu. Škôlka bola „zoologickým útulkom pre ľudské mláďatá“ a platilo v nej „podriadiť, mať pod kontrolou, manipulovať“. Škola sa podobala „továrenskému pásu“ a deti v nej pripomínali „normovaný polotovar, ktorý bude musieť prechádzať výrobnými modifikáciami a záťažovými testami“. Aj v nemocnici vládlo násilie, „vraj pre tvoje dobro a pre dobro iných“.
Zmysel pre iróniu
Hlavnému hrdinovi iných než našich čias chýba pevný bod, no ten nemal ani v detstve, iba ak zaň možno považovať fascináciu svetom dospelých, ktorý ovládla „nuda, infantilné konflikty, nezmyselný stres, choré intrigy, úprimná nenávisť, skrytá závisť, falošný súcit“.
V texte popretkávanom originálnymi slovnými a vetnými spojeniami (občas rušia len hrubozrnné vulgarizmy) Bilý preukazuje vskutku veľký zmysel pre ironickú a sebaironickú hyperbolu, pre absurdný a groteskný humor: tridsiatnik odmietne čierne vrece pre mŕtveho starého otca, a tak ho „manažéri smrti“ terigajú do auta v otvorenej truhle cez okno domu. A potom späť, keď vysvitne, že niet správy o úmrtí. Neskôr, už s certifikátom, sa druhá polovica procedúry zopakuje, a asistuje mu stále rovnako vyjavené, to isté obecenstvo.
Peter Bilý vo svojej najnovšej knihe inzeruje životnú bilanciu tridsaťročného a nahnevaného muža, no najmä dobrú literatúru.
