Mohla to byť jedna z najlepších výstav roka. Štýl a móda 60. rokov v Národnom múzeu v Bratislave je však nezvládnutá.
Pre nezainteresovaného diváka stačia tri základné orientačné body, aby nadobudol presvedčenie, že aktuálna výstava Slovenského národného múzea (SNM) Štýl a móda 60. rokov musí byť jednoducho úžasná.
Po prvé – téma. Veď čo môže byť príťažlivejšie ako zlaté šesťdesiate, nabité skvelým československým filmom, bigbítom, umením a krásnymi ženami v minisukniach. Po druhé – výstava trvá osem mesiacov.
Veď to musí byť kľúčový projekt múzea, keď mu venuje toľko času. Po tretie – organizátorom je štátna inštitúcia.
Kto iný ak nie veľká štátna inštitúcia by mal mať dostatok informácií a exponátov, ktoré môže vo vlastných veľkorysých priestoroch ukázať svetu.
Výsledok, žiaľ, nemožno považovať za nič iné ako za premárnenú šancu.
Kultúra všedného dňa
Štýl a móda 60. rokov v SNM
trvanie: 1. 2. – 15. 9., Bratislava, Vajanského nábrežie
autor: Pavel Habáň
spoluautori: Andrej Karaffa, Peter Timföld
komisárka: G. Podušelová
exponáty zapožičali: SNM, Slovenské centrum dizajnu, Múzeum obchodu, Destin a súkromní zberatelia
priestorové riešenie: Milan Krpelán
náklady: 50 000 € - účelové prostriedky z prioritného projektu MK SR
Výstavu tvorí niekoľko základných okruhov: filmový plagát, porcelán, tramping a cestovanie, hudba, zberateľstvo, móda a ukážka zariadeného trojizbového bytu v štýle 60. rokov.
Uvidíte dobové rádiá, hodiny, sklené misy a dekoračné objekty, lampy aj vo vitríne vtesnané šaty Marcely Leiferovej, v ktorých vyhrala Zlatú lýru.
Áno, ešte stále to môže znieť príťažlivo. Napokon, veľa z vystavených exponátov má neodškriepiteľnú hodnotu, akurát, že spôsob, akým sú podané divákovi a niekoľko závažných chýb robí z výstavy rozpačité pochybovanie o celom koncepte.
Ten spočíval v predstavení „kultúry všedného dňa“, nadväzujúc na predošlé projekty SNM, hovorí komisárka výstavy Gabriela Podušelová.
Tá „všednosť“ pôsobí v konečnom dôsledku akurát nudne, ale čo je horšie – takmer nič sa z nej nedozviete, ak nerátame ukážku zastaralého spôsobu inštalovania výstavy.
Autori síce napísali sprievodné texty, v ktorých si z dostatočnej blízkosti prečítate o „legendárnom rozmere 60. rokov“, no všetko to vyznieva iba ako milé memoáre.
Fakty zmizli aj z vitrín, popisky sú akurát pri filmových plagátoch a nábytkových zostavách. Veď je to predsa výstava 60. rokov, tak načo tam písať rok výroby či funkciu, keď je zrejmá, myslí si Podušelová. Peter Timföld, spoluautor, sa zasa nazdáva, že popisky sú pre laikov, ktorí prídu na výstavu, zbytočné, zahlcujúce a odborníci si vedia autorov exponátov zistiť.
Výstava "kultúry všedného života 60. rokov" má v SNM osloviť široké publikum.
Hádajte, čo je to
Maroš Schmidt, ktorý sa v rámci projektu Ostblok venuje vyhľadávaniu a zhromažďovaniu toho najlepšieho z povojnovej produkcie Československa, odišiel z výstavy rozčarovaný. Tiež ho nahnevala absencia popisiek. „Ľudia bezradne chodili po výstave a pýtali sa zmätených kustódok, čo je toto a kto robil tamto,“ hovorí Schmidt.
Prekážalo mu aj to, že na výstave je poľský bicykel Universal, hoci Československo vyrábalo Favorit a Esku, namiesto elektrických varhanov Delicia sú holandské Philips, namiesto zosilovača a reproduktoru Tesla či aspoň východonemeckého komba Regent je talianske kombo.
Závažné chyby našiel aj vo vzorových izbách. „Na stene visí z lampy zástrčka, no na blízku nie je žiadna zásuvka, vodovodné batérie v kúpeľni sú mladšie ako zo 60. rokov, miestnosti majú nepochopiteľne biele steny. Ten, kto žil v tých časoch dobovým štýlom, určite nemal čisto biele steny. Buď bol na nich valčekový vzor, alebo tapety. Steny natreté bielym vápnom boli väčšinou v kurínoch,“ hovorí rozhorčene.
Ani móda nedopadla najlepšie. „Všetko sa stratilo v anonymite, takmer nič nemá viditeľnú etiketu značky či závodu ani autora a to je škoda, lebo dnes je možno posledná šanca, keď môžeme zistiť skutočných autorov a značky obdobia, ktoré stráca pamätníkov,“ hovorí Zuzana Šidlíková z Katedry textilnej tvorby VŠVU.
Za príčinu chýbajúcej ambície vysvetľovať považuje to, že celý projekt nebol výskumnou úlohou múzea. „Stačila tretina toho, čo tu je, ak by to bolo poriadne vysvetlené. Toto je také tipovanie, hra na to, čo si divák pamätá,“ dodáva.
Vzorový byt má na obdobie 60. rokov nezvyčajne biele steny.
Dostanú 60. roky druhú šancu?
Katarína Hubová, šéfka Slovenského centra dizajnu, to však vidí aj pozitívne. „Berieme to ako výzvu a možnosť urobiť 60. roky znova a dobre.“
Výstavu vníma ako projekt zberateľov, externých spolupracovníkov múzea, nad ktorými chýbala kontrolná ruka, ktorá by tomu dala jasnejší koncept. „Iste je za tým veľa práce a zháňania vecí, zberatelia sú nadšenci a oni to takto skrátka vidia, no múzeum malo zasiahnuť.“
To, čo je pre ňu azda najsmutnejšie, je, že sa z výstavy úplne vytratil „úžasný, pozitívny duch 60. rokov. Veď taký boom v dizajne, móde, hudbe či vo filme sme odvtedy nezažili. Je to ohromná škoda a premárnená šanca“.
Ak sa teda rozhodnete stráviť popoludnie s deťmi v múzeu, vedzte, že bude možno lepšie, ak ich potom vezmete aj k starým rodičom.
Možno ešte doma majú rovnaké veci, ako sú vystavené, a budú si pamätať, kde ich kúpili, prípadne, kto ich vyrobil. A dokonca sa toho všedného života budú môcť aj dotknúť.
Oblečenie ostalo vo vitríne, tiež bez popisiek, značiek či autorov modelov a látok.
"Zátišie" pri inštalácii zbierky zápalkových krabičiek.
Pohľad do detskej izby...
...a ukážka trampingu.
