"A stretla som hudbu a niekoľko ľudí okolo, z ktorých jeden je členom Spolku pohodlia a aj do obchodného domu chodí s krokomerom, druhý vypije dva litre vodky denne a tretí spí aj pri sólach. Keď si občas požičiam krokomer od prvého, vypijem každého desiateho panáka s druhým a budem spať polovicu času tretieho, mohla by som sa v zdravej forme dožiť minimálne konca sveta," dozvedáme sa z jedného z textov Evy Turnovej.
Hudobní zasvätenci vedia, že ide o basgitaristku kapely The Plastic People of the Universe a po prečítaní úvodných riadkov môžu mať nutkanie hneď aj dešifrovať jednotlivých muzikantov. Nutkanie však okamžite mizne, jasne nad ním víťazí naliehavá potreba rýchlo vedieť, čo sa deje ďalej. Turnová sa totiž číta na jeden dúšok.
Prekvapenie, že sa rovnako suverénne ako v muzike (je tiež skladateľkou a speváčkou) pohybuje aj v oblastí vlastnej literárnej tvorby, nie je až také veľké pre tých, čo vedia, že je aj úspešnou textárkou a vyhľadávanou prekladateľkou. Krátke "normované" texty, písané ako stĺpčeky do českého týždenníka Instinkt, sú hutné, inteligentné a vtipné. A nenapodobiteľné, hoci sú o dobre známom svete okolo nás. Je ich polstovka, vlaňajší zber, akurát na vydarenú knižku Turnový háj.
Opierajúc sa o svoju obľúbenú budhistickú príručku Zen a údržba motocykla autorka tvrdí, že najlepšie by bolo, keby človek nič nechcel, pretože celý život aj tak o všetko prichádza. Veď hej, ale doslovne to hádam platiť nemusí, jej knižku totiž naozaj stojí za to chcieť.
