Americký denník New York Times pred pár rokmi napísal, že slovenská kapela Bez ladu a skladu prispela k pádu železnej opony. Pesnička Píšte všetci modrým perom sa po roku 1989 dostala aj do uší širších más a stala sa symbolom absurdity totalitného režimu.
Obdobie pred nežnou revolúciou označujú viacerí známi muzikanti ako zlatú éru slovenskej populárnej hudby. Ich piesne zneli stále v rádiách, videoklipy sa vysielali v televízii, gramoplatne sa predávali na státisíce. Oficiálny (štátny) hudobný biznis však nepripúšťal žiadnu alternatívu. Tá však vznikala a fungovala aj napriek boľševickej totalite.
Katastrofa z hudobného pohľadu
Technické možnosti ako dostať zakázanú hudbu medzi ľudí boli síce menšie ako dnes, no ak sa vám podarilo naraziť na tých správnych ľudí, získali ste magnetofónovú pásku, demo nahrávku či amatérsky záznam z koncertu svojej obľúbenej no nepovolenej kapely.
Takto prišla k svojmu postaveniu aj undergroundová kapela Bez ladu a skladu. Vznikla v roku 1985. Niekto by si povedal - veď to už sa v totalitnom Československu všeličo mohlo. Pravda je, že sa nemohlo nič a všeličo zakázané ešte pretrvávalo. „Bolo to otrasné. Z muzikantského pohľadu katastrofa,“ hovorí líder kapely, dnes známy organizátor festivalu Pohoda Michal Kaščák.
„Štát kontroloval všetko - kde skúšate, kde hráte, aké máte texty, ako sa obliekate. Nahrať a distribuovať vlastné pesničky bol zločin. V obchodoch nebola západná hudba, len rôzne estrádne skupiny zo spriatelených krajín. My sme boli mladí, mali sme, samozrejme, aj veľa radostí a aj celá mašinéria okolo hudby bola pre nás istou dávkou dobrodružstva, ale so slobodnými rokmi po nežnej revolúcii sa to nedá porovnať.“
Bez ladu a skladu na prehliadke alternatívnej hudby Čertovo kolo v Bratislave v roku 1988. Prehliadku zorganizoval Ladislav "Agnes" Snopko. Foto: Juraj Bartoš
Echtovná kakofónia
Bez ladu a skladu nechceli hrať klasický rock ani pop, metal ani depešácky štýl, a rozhodne nechceli len tak spievať o láske a mieri. Dnes s úsmevom tvrdia, že na ich zvuku malo veľkú zásluhu aj to, ako málo ovládali hudobné nástroje a ako nevedeli spievať.
Výsledok však aj po rokoch presvedčivo hovorí sám za seba: stále ide o výnimočný hudobný úkaz: rytmický rock, bohaté využitie dychových nástrojov, zvláštne (ne)harmonizujúce hudobné motívy, metaforické texty v podobe deklamovaného až sarkasticky intonovaného hovoreného slova.
Prosto echtovná kakofónia, v prvom pláne emotívne nasýtená, v druhom prekvapivo desivá, v ďalšom skutočne vtipná.
Pero som spieval s hrdosťou
Kapela dnes už aktívne nehrá, stále tu však zostáva kopec ich pesničiek a z nich pár hitoviek, na ktoré sa počas koncertov vždy najviac čakalo - Udavač, Anča kráča, Odtnite mu hlavu, Masy, Parné valce, Mäkkýše, Buldozér. Medzi najpozoruhodnejšie patrí skladba Píšte všetci modrým perom.
Pero, ako pesničku familiárne v kapele nazývajú, vzniklo v roku 1987. Textu nie je veľa, ale je úderný a presný: „Píšte všetci modrým perom / iná farba nebude / píšte všetci rovnako / rovnaké A, rovnaké O / rovnaké písmo, rovnaké vzdialenosti / kúpte si všetci modrý atrament.“
Pre kapelu je to výnimočná skladba. Vynorila sa totiž naraz, na jedenkrát. „Skúšali sme vtedy v budove trenčianskeho gymnázia. Dostali sme do rúk text, sedeli sme, Peter začal hrať basu, potom sa pridal saxofón, postupne všetci ostatní, a ja som do toho začal hovoriť. Je to asi jediná naša pesnička, ktorá vznikla úplnou improvizáciou a zostala v tej istej podobe, v akej sme ju na prvý raz zahrali,“ spomína Michal Kaščák.
Možno si mnohí myslia, že texty pochádzajú výhradne z jeho dielne, ale rovnocenným textárom kapely bol aj Ľubor Benkovič a napokon Stanislav Dajča - autor Pera.
Tento jeho text je nielen jednou z trefných definícií totality a fungovania bývalého režimu. Má ešte všeobecnejší dosah - poukazuje na unifikovanú spoločnosť, upozorňuje, ako blízko má masový efekt k ľudskej hlúposti.
„Považujem ho za jeden z našich najlepších textov, hral som ho vždy s radosťou a možno až s akousi hrdosťou,“ vraví Kaščák.
Tajomná ruka TKM
Rok po vzniku pesničky prišiel na svet aj videoklip. Pre kapelu je až neuveriteľné, že sa ho vôbec podarilo nakrútiť, dokonca pred rokom 1989 sa raz aj odvysielal v televízii.
Vyrobili ho na objednávku vtedajšej mládežníckej relácie Televízny klub mladých v réžii Štefana Semjana, kameru držal Martin Štrba.
Kapela síce už predtým nakrútila tajne dva klipy v Brne vďaka vtedajšej manažérke českej kapely E Lenke Zogatovej, no nezaobišlo sa to bez problémov s ŠtB a cenzúrou. Pero bol teda prvý klip, ktorý sa robil s naozajstným filmovým štábom.
Nakrúcalo sa na streche vtedajšieho Tempa - budovy oproti obchodnému domu Prior v Bratislave. „Nikdy som nezažil režiséra, ktorý by pracoval s takým nasadením až posadnutosťou ako vtedy Štefan Semjan na našom klipe,“ spomína Kaščák.
„Všetko mal premyslené, bol dokonca aj v štúdiu pri nahrávaní hudby, stále vášnivo gestikuloval a nútil ma pri točení spievať čo najhlasnejšie, nech to má výraz. Myslím, že sa podarilo zachytiť vtedajšiu sivotu, ešte aj náhodný detail, keď na priechode malý chlapec nestíha prejsť na zelenú a otec mu za to vylepí, dobre charakterizuje to obdobie.“
Aj výsmech patrí k hudbe
Pieseň Píšte všetci modrým perom bola jedinou, ktorú kapela v zahraničí spievala po anglicky, poľsky, francúzsky, dokonca po rusky (akurát, že v Rusku bola pochopená nesprávne a ľudí rozhorčila).
Niektorí ľudia z brandže, dokonca kamaráti sa z nej smiali, no ako vraví líder kapely - aj to k hudbe patrí. V istom období sa jej pôvod dokonca začal dezinterpretovať: šírili sa fámy, že kapela ňou prvoplánovo podporuje SDKÚ. O menovanej politickej strane však v čase vzniku pesničky nebolo ani chýru, a za tým si kapela stojí.
Tento rok sa pred publikom hrať nechystá, no nejakého výnimočného koncertu sa vraj určite ešte dočkáme.
Skrslo mi to v hlave v posluchárni počas prednášky
O tom, ako prišli na svet verše piesne Píšte všetci modrým perom, rozpráva ich autor STANO DAJČA, inak asistent na klinike úrazovej chirurgie na bratislavských Kramároch.
Kde ste sa dali s kapelou dokopy?
Prostredníctvom Michalovho brata Mariána. Študovali sme spolu na technike v Bratislave. Marián mal predtým svoju kapelu, pre ktorú som občas niečo napísal. Raz mi nadšene oznámil, že Miško dal v Trenčíne dokopy fantastickú skupinu Bez ladu a skladu a či by som niečo neskúsil napísať aj pre nich.
Ako vznikali vaše texty k pesničkám?
Posielal som chlapcom rôzne „spontánne slovné kompozície“, oni z nich niečo vybrali a prostredníctvom hudby im dali tvar a výraz. Z toho, že moje kompozície nemali hlavu ani pätu a chalani sa volali Bez ladu a skladu, bolo jasné, že naša spolupráca musí fungovať.
A ako prichádzajú na svet také spontánne slovné kompozície?
Ich vznik sprevádzajú akési záblesky jasnozrivosti, keď sa odrazu niekde z hĺbky podvedomia vynorí niekoľko zvláštne poskladaných slovíčok. Pani kreativita je nádherná kráľovná a keď občas pootvorí svoje komnaty, tak sa snažím byť len takým mostom, cez ktorý do tohto sveta prichádzajú jej poklady. Usilujem sa neovládať rozumom to, čo cez ten most vo mne prichádza.
Takto vzletne vzniklo aj Pero?
Text Píšte všetci modrým perom som napísal v posluchárni počas prednášky. V jednej chvíli som zostal užasnutý z toho, ako má dvesto študentov sklonené hlavy, rovnaké držanie tela a všetci píšu úplne rovnako... Pôvodne som vlastne chcel len opísať ten zážitok. Ale neskôr som neodolal a dal som mu politický kontext. Ešte dlho po napísaní som bol presvedčený o tom, že tie verše sú metaforou fungovania totalitného systému. Ale s odstupom času si stále viac uvedomujem, že ako v dobe ich vzniku, tak aj teraz vyjadrujú odpor proti sociálnym a spoločenským stereotypom. Dobrovoľne si osvojujeme len taký obraz o sebe, aký akceptuje väčšina a vôbec nevieme, kto to tá väčšina vlastne je a či má vôbec právo určovať nám akékoľvek vzorce správania. Tak prestávame byť sami sebou, vytláčame zo života naše vlastné farby a žijeme len v extrémoch čiernej a bielej. A to je veľké nešťastie.
Vraj bol text dlhší, ale nebol celý použitý v pesničke.
Chlapci použili len to, čo bolo podstatné, a dobre urobili! Pôvodnú verziu už nemám, vyhodil som ju, lebo tá skrátená je lepšia.
Píšete ešte aj dnes?
Áno, píšem a venujem sa aj voľnej grafike.
Čo pre vás tvorba znamená?
Sú to predovšetkým chvíle spojenia s čarovným svetom nepredvídateľnosti. Upokojuje ma, že ho nedokážem ovládať ani ja, ani nikto iný. A že ho nedokážu ovplyvniť žiadne ľudské zásahy.
