Kniha Olega Pastiera Za ozvenou tichých hlasov (2011) stvárňuje šesť životov, ktoré odolávali krízam. Jej voľné pokračovanie Za ozvenou tichých hlasov II (Päť scenárov, päť koláží) z vydavateľstva F. R. & G. obsahuje päť krízových príbehov.
Kto ich počúval v rozhlase, vie, že sú maximálne pôsobivé. Aj texty v knihe sa začínajú ako rozhlasová rozprávka, ide však o „rozprávku“, v ktorej sa naozaj trpí, naozaj umiera, naozaj víťazí zlo nad dobrom, aby až po zhruba štyridsiatich rokoch zlo napohľad ustúpilo a „odštartovali sme to, čo sa učíme dodnes – demokraciu“ (Ján Budaj).
Bránime slobodu v sebe
Oleg Pastier vie scenáre urobiť na mieru a so silným efektom. Dokáže zachytiť okamih v čase, násilie na jednotlivcovi, skupine i národe. Vie dávať do ostrého protikladu zlo a dobro, negatívne a pozitívne cez drobnosti, cez povedzme detský pohľad v roku 1951.
Ide o koláže – texty z umeleckej literatúry, z médií, zo súdnych spisov, zo spomienok politických väzňov (Anton Srholec a ďalší), z rozprávaní ich príbuzných a priateľov, rodičov bez detí a detí bez rodičov. Vystupujú tu postavy známe i anonymné, figúry eštebákov, dozorcov vo väzniciach a pracovných táboroch v Československu. Môžeme sledovať napríklad proces s Lacom Novomeským a s Gustávom Husákom.
„Bránime slobodu v sebe!“ – spomínajú Dominik Tatarka a Peter Repka; svet protestuje proti okupácii v auguste 1968. Ide o veľmi dobrú kompozíciu udalostí aj zásluhou Repkových reportáží.
Tretím scenárom, ktorý je obrazom konsolidácie a normalizácie, sa tiahnu verše Smutná ranná električka, zaznievajú ešte slová z reportáží Petra Repku, ale hovorí aj Vasil Biľak, objavuje sa Poučenie z krízového vývoja, obnovuje sa cenzúra a Jan Palach tragicky zomiera.
Táto časť je napínavá, veľmi dobre sú vybraté dobové dokumenty.
Rôzne podoby vody
„Kropte!“ Motív vody v rôznych variantoch je vynikajúco zakomponovaný do opisu verejného zhromaždenia z 25. marca 1988 v Bratislave. Obraz manifestácie za dodržiavanie občianskych práv v Československu prestupuje reportáž Milana Šimečku i výpovede občanov, ktorí boli zadržaní.
Pastier urobil výbornú kompozíciu reakcií – za i proti – známych osobností a podčiarkol, ako sa vtedajší „mocní“ spolu s ŠtB a Verejnou bezpečnosťou na Sviečkovú manifestáciu pripravili.
Charta 77, samizdaty, paralelná kultúra, hnutie ochrancov prírody, súdny proces so skupinou Plastic People, zjazd slovenských spisovateľov v roku 1977, väznenie Šimečku, Kusého a ďalších, výsluchy, domové prehliadky, šikanovanie.
A tiež stretnutia u Ivana Kadlečíka, vznik názvu hnutia Verejnosť proti násiliu v byte Jána Langoša – to sú len niektoré pojmy obdobia normalizácie, mravného nihilizmu, i nastupujúcej zmeny. „Tak sa skončil štyridsaťročný monopol jednej totalitnej strany v krajine, kde sa voda do očí sypala a piesok do úst lial.“
