Snímka o hľadaní vodcu al-Káidy je nakrútená s mrazivým odstupom bez akejkoľvek ideológie.
Druhého mája 2011 príslušníci americkej špeciálnej jednotky Seal Team Six v pakistanskom Abbottábáde neďaleko hraníc s Afganistanom zabili vodcu sunnitskej islamskej teroristickej siete al-Káida, zodpovednej za desiatky teroristických útokov vrátane tých z 11. septembra 2001.
Film, ktorý o tom americká režisérka Kathryn Bigelow nakrútila, je úplne iný, ako by sme čakali.
S mrazivým odstupom
V minulosti si už vyskúšala filmy o ženách na „mužských” postoch policajtiek (Modrá oceľ, 1989) či novinárok (Váha vody, 2000), rekonštrukcie skutočných udalostí z armádneho prostredia (K-19: Stroj na smrť, 2002), štylizovaný sci-fi triler (Zvláštne dni, 1995) a drsný realistický film o vojne ako riskantnom remesle (Smrť čaká všade, 2008).
Vo filme 30 minút po polnoci (Dark Zero Thirty) akoby zúročila všetko: realistický, chladný odstup pri zobrazovaní vojenských akcií aj tvrdošijnú zanovitosť agentky CIA, ktorá sa v čisto mužskom svete (americkom agentúrnom, ale i arabskom moslimskom) po celé roky nevenuje ničomu inému, len dolapeniu Usámu bin Ládina.
Všetko je to urobené v rámci originálne vycizelovanej formy, v ktorej sa drsné zábery kameramana Greiga Frasera ako vystrihnuté z vojnovej reportáže miešajú s dokonalou prácou so strihom a zvukom, navodzujúcim výsostne subjektívny pocit priameho prežívania.
Neoslavuje ani nesúdi
Do očí bije chladná, mrazivá nezaujatosť, 30 minút po polnoci nie je vyumelkovaný hollywoodsky film, s pátosom oslavujúci patriotizmus a skvelé víťazstvo nad terorizmom.
Neoslavuje nič, ale rovnako ani nič neodsudzuje, pretože v prvom pláne nezaujíma jasný a zreteľný postoj.
Do maximálnej možnej miery eliminuje vplyv akejkoľvek ideológie. Ba dokonca ani o jeho postavách nemožno hovoriť ako o hrdinoch.
Snímke sa dostalo odsúdenia rovnako z vládnych a vlasteneckých kruhov – za otvorené zobrazenie mučenia zajatcov –, ako aj od ľavicovo orientovaných liberálov, ktorým zasa prekáža, že mučenie a zabíjanie nevinných nie je dostatočne zrozumiteľne kritizované.
V skutočnosti film nezobrazuje len ponižujúci a dehonestujúci účinok mučenia na vypočúvaných zajatcov, ale rovnako i na ich trýzniteľov. Na druhej strane je však pravda, že kým motívy Američanov sú zrejmé, nijako sa neusiluje priblížiť pohnútky bojujúcich moslimov ani ich ciele.
Predovšetkým fikcia
Režisérka nám miesto toho umožňuje spoznať, ale najmä precítiť vypátranie a zlikvidovanie Usámu bin Ládina, komunikuje s naším ráciom, ale i s emóciami – a to každému dáva dostatok podnetov na zaujímanie vlastných súdov, postojov a stanovísk.
Mrazivú ambivalenciu narúša čoraz jasnejšie žiariaca Jessica Chastain (ktorú pred piatimi rokmi poznalo len zopár divákov televíznych seriálov) v role agentky Maye, workoholičky bojujúcej pri love na bin Ládina proti celému svetu vrátane vlastných nadriadených i seba samej.
Film, členený približne do dvadsaťminútových kapitol oddelených medzititulkami, zahŕňa takmer desať rokov – a mnohé z nich boli vyplnené únavnou rutinnou prácou i bojom proti byrokracii.
No Jessica Chastain ozvláštňuje a poľudšťuje aj pomalé, nevzrušivé scény dôveryhodnou pomalou premenou svojej postavy, jej postupným dozrievaním až po záverečný prerod, ktorý však sotva chce byť katarzný.
Film, pôsobiaci hocako autenticky, nie je ani dokument, ani rekonštrukcia, ale fikcia, inšpirovaná skutočnými udalosťami. A hoci 30 minút po polnoci pôsobí veľmi „artovo“, nejde mu o hľadanie pravdy ani nových obzorov filmového umenia, ale predovšetkým o zábavu. Kathryn Bigelow ju však vie podať tak, že ani nevnímame, ako sa zabávame.
30 minút po polnoci
Recenzia:
Zero Dark Thirty
157 minút, USA, 2012
Scenár: Mark Boal.
Réžia: Kathryn Bigelow.
Kamera: Greig Fraser.
Účinkujú: J. Clarke, R.Kateb, J. Chastain, K.Chandler, J. Ehle, Harold Perrineau
