Herečka Jana Švandová: Starnutie nie je krásne, ale dá sa prežiť

Česká herečka JANA ŠVANDOVÁ (65) sa so starnutím netrápi – má postavu tridsiatničky, aktívne hrá golf, je vyťažená v divadle aj v televízii.

Jana Švandová (1947)Narodila sa v Prahe. V rokoch 1968 - 1973 študovala na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Hrá v Divadle Bez zábradlí a v Divadle Radka Brzobohatého. Účinkovala v muzikáloch Kleopatra či Grék Zorba. Na plátne sa prvý raz o(Zdroj: Peter Žákovič)

Divákov šokovala, keď sa ako 48 ročná neváhala vyzliecť a zahrať erotickú scénu vo filme Záhrada Martina Šulíka. Tvrdí, že ak človek pracuje, nefláka sa a cestuje, život ho baví v ktoromkoľvek veku.

Cestujete teraz často na Slovensko, nakrúcate seriál. Čo pre vás znamená cesta z Prahy do Bratislavy?

Je príjemné vracať sa tam, kde som nakrútila pár celkom významných filmov. Jeden z posledných bola Záhrada Martina Šulíka. Ale veľa som tu filmovala aj ako mladé dievča. Ponuka práce, ktorú som tu teraz dostala, ma príjemne prekvapila, i keď som ešte nikdy v živote nerobila sitkom. Po dlhom čase som absolvovala dokonca aj kasting. Je to naozaj tvrdá práca.

Prečo?

Nakrúcame jeden diel za deň, čo je dvadsať obrazov, čiže dvanásť hodín na pľaci. Texty zvyčajne nedostaneme vopred a je aj dosť zložité dať nakrúcanie časovo dokopy, lebo sme všetci dosť vyťažení. Robíme vždy dva dni v týždni, k tomu treba pridať cestovanie. Dúfam, že keď sa v tom postupne urobí systém, nájdem si čas, aby som tu v Bratislave mohla mať aj voľný deň a stretnúť sa so známymi. Ak by to mala byť dokonca dovolenka, tak by som ju určite spojila aj s golfom, som veľká golfistka. Keď sme nakrúcali vlani v decembri, mala som dva dni voľna, tak som tu zostala a prišiel za mnou aj manžel. Ako staviteľ chcel vidieť Euroveu, prešli sme sa tam a ani nie ja, ale on bol prekvapený, koľko ľudí ma oslovovalo, a to sa ešte seriál ani nevysielal. Hovorí, človeče, tu ťa poznajú viac ako v Prahe. Potešilo ma to.

Ako to máte zadelené v Prahe?

Tam mám hlavne kopu divadelných predstavení, popri tom robím ešte talkshow. Mojím domovským divadlom je Divadlo Bez zábradlí, okrem toho hrám v jednom predstavení s Pavlom Trávníčkom a ešte aj v spoločnosti Harlekýn, kde nám zrežíroval niekoľko predstavení Jiří Menzel. Pochopiteľne, snažím sa uchmatnúť si nejaké voľné dni aj pre seba. Lenže potom si to voľno musím zase odpracovať. Ale nesťažujem sa. Len si myslím, že človek by mal aj odpočívať, inak sa z toho všetkého môže zblázniť.

Narodili ste sa v Prahe, ale neštudovali ste tam. Ako to? Z akej rodiny vlastne pochádzate?

Z tak trochu zvláštnej, môj otec bol vojenský dôstojník. Korene má na Slovensku, dokonca tu istý čas aj pracoval. Mama je nemecká židovka. Takže som štvrtinová židovka, Nemka, Češka aj Slovenka. Boli sme tri sestry, ja najstaršia, a otec mal, samozrejme, predstavu, že sa narodím ako chlapec, lebo chlapca si prial. Odmalička mi hovoril Janek a aj ma dosť sparťansky vychovával. Keďže som bola vysoká a chudá baba, vydržal mi ten Janek až do trinástich. Ale ďalej už nešlo zadržať ženské vnady (smiech). V každom prípade, vôľu pracovať a mať zodpovedný prístup, to ma naučil otec. I keď v detstve som nemala žiadnu túžbu robiť divadlo a ani ma k tomu rodina neviedla.

Vraj ste sa chystali na archeológiu.

Chcela som byť archeologičkou, ale do školy som sa nedostala. Zároveň som začala trochu koketovať s divadlom. To sme už v Prahe nebývali, keďže otec bol vojak, prevelili ho najprv do Starej Boleslavi, potom do Liberca a nakoniec do Pardubíc. Práve v Pardubiciach som prežila roky puberty, chodila som do gymnázia, zmaturovala. A v pardubickom divadle som raz robila v jednom muzikáli komparz, aby som si zarobila pár korún. Všimla si ma tam herečka Věra Galatíková, ktorá tam vtedy pôsobila, a oslovila ma. Vraj: ty si šikovné mladé dievča, skús herectvo, ja ťa pripravím. Súhlasila som, pripravila ma a ja som sa dostala na školu.

Túžba po divadle sa dostavila dodatočne?

Všetko to boli náhody. Věra ma nasmerovala na cestu, o ktorej som nikdy nesnívala. Ako archeologička som túžila objaviť ďalšieho Tutanchamóna a ďalšiu egyptskú hrobku v Údolí kráľov. Ale keď sa spätne vraciam do minulosti a rozmýšľam, či som urobila dobre, že som sa dala na herectvo, myslím, že áno.

6.jpg

Jana Švandová v domovskom Divadle Bez zábradlí so Zdenkom Žákom v inscenácii 2x Woody Allen . FOTO: Archív Divadla Bez zábradlí

Študovať herectvo ste išli do Brna, prečo nie späť do Prahy?

Tiež to bolo pre Věru Galatíkovú. Ona tiež študovala v Brne. Bol to jej nápad.

V Brne to divadlom vždy intenzívne žilo. Ako ste to tam vnímali svojho času vy?

Bolo to naozaj dobré, veď ako študenti - s Bolkom Polívkom, Eliškou Balzerovou či Jiřím Bartoškom - sme tam spoluzakladali Divadlo na provázku.

Nepociťovali ste obmedzenia režimu?

Počas školy nie, bolo to celkom slobodné a uvoľnené. No po škole sme ako partia odišli do divadla v Českých Budějoviciach a tam už ten stranícky vplyv bolo dosť cítiť. Napriek tomu jedného dňa prišla do divadla ponuka možnosti polročnej stáže vo Francúzsku. Pre niekoho, kto vie trochu po francúzsky. Urobila som pohovory a v škole mi povedali, že mi tú možnosť dajú. Mohla som ísť do Paríža zdokonaliť sa v jazyku a chodiť na herecko-mimickú školu.

4.jpg

S francúzskym hercom a šansoniérom Charlesom Aznavourom si zahrala vo filme Angelina. FOTO: Archív J. Š.

Odkiaľ ste vedeli po francúzsky?

Ešte pred školou som bola cez prázdniny v Belgicku ako au pair, tak sa na mňa jazyk trochu prilepil.

To bolo pred Pražskou jarou, že sa to ešte dalo?

Bolo to práve obdobie uvoľnenia pred rokom 1968. Prácu opatrovateľky mi vybavoval môj bratranec, ktorý tam žil. Bola som tam cez prázdniny a keď v auguste prišli do Československa Rusi, chcela som vonku zostať. Lenže mama mi napísala list, že som ma prijali do školyu. Tak som sa vrátila a začala som študovať herectvo. Nebyť toho listu, som asi niekde úplne inde.

Neoľutovali ste tento návrat?

Mala som dvadsať, netušila som, do čoho sa vraciam. Pre mňa bola škola omnoho dôležitejšia, než niekde robiť au pair. Škola bola veľká motivácia.

Ovplyvnil študijný pobyt v Paríži váš život?

Určite to bola výborná skúsenosť, vďaka tomu som potom, po rokoch, dostala pekné úlohy v koprodukčných filmoch. Ale inak som sa odtiaľ normálne vrátila späť do budějovického divadla, odkiaľ som neskôr prešla do Prahy. Divadlo ma vtedy fakt bavilo. Akurát, že v Budějoviciach vtedy francúzska herecko-mimická škola nikoho nezaujímala. A pritom to bolo niečo úžasné, hlavne pre nás mladých z východného bloku. Niečo ako dnes divadlo spojené s cirkusom a tancom. Študoval tam napríklad aj Bolek Polívka.

Prečo ste v Paríži neostali? Čakal vás doma nejaký chlap?

Kdeže, skôr naopak, chlapi boli v Paríži! (Smiech.) Samozrejme, rozhodovala som sa, či tam ostať. Vrátila som sa. Asi pre istotu pracovných príležitostí. Hneď potom som ten návrat aj oľutovala. Ale spätne viem, že sa to zúročilo.

O pár rokov ste nakrúcali s Annie Girardotovou, neskôr s Charlesom Aznavourom - hrali ste s ním vo filme Angelina, dokonca v hlavnej úlohe. Ako si na to spomínate?

Boli to cesty osudu. Priniesli mi krásne a vzácne momenty. S oboma som bola v blízkom kontakte, Annie som dokonca navštívila v jej parížskom byte a bolo to veľmi fajn. Časom všetko, samozrejme, vyprchá... Annie už nenavštívim, ale viem, že keby som sa Charlesovi Aznavourovi dnes ozvala, určite môžeme ísť spolu na pohárik.

2.jpg

S francúzskou herečkou Annie Girardotovou si Jana Švandová zahrala v seriáli Le JAP. FOTO: Archív J. Š.

Bez ohľadu na možnosti filmového priemyslu – čo je dôležité pre to, aby bola herečka obsadzovaná vo filmoch?

Myslím, že prirodzenosť a pravdivosť. To je vlastne dôležité aj pre divadlo. A napokon aj v živote.

Aké je to dnes pre vás v českom divadle?

Zdá sa mi, že sme kedysi robili oveľa lepšie divadlo, ako robíme teraz. Bolo provokatívne a veľmi silné a diváci naň chodili, aby v ňom niečo hľadali. Dnes ma to v divadle tiež baví, som komik a hrám v mnohých komédiách, ale vidím na divákoch, že táto úroveň im stačí, nič vážnejšie nepotrebujú. Našťastie, dnes tu vzniká kopa nových divadiel s mladými ľuďmi, ktorí robia úžasné veci.

Čo by ste si chceli zahrať?

Virginiu Woolfovú, to je môj sen. Uvidíme, či sa mi to ešte niekedy podarí.

Získavajú sa vekom dobré úlohy ťažšie?

Poviem vám to na rovinu: čím ste staršia, tým je to zložitejšie. Úloh pre starých ľudí je menej hlavne vo filme. Môžete mať šťastie, že si na vás niekto spomenie, že ste v podvedomí. Pochopiteľne, ako mladá som mala filmových úloh oveľa viac. Ale tak to v živote je. Každý má svoje obdobie, ktoré je plodnejšie aj menej plodné. Je to do istej miery aj o šťastí, ale musíte mať nejaké meno. A meno sa buduje veľmi dlho. Ja si ho budujem už takmer päťdesiat rokov.

Ste stále veľmi atraktívna. Ovplyvňuje to vaše pracovné príležitosti?

Atraktivita mi v tomto práveže nikdy veľmi nepomáhala. Vďaka svojmu výzoru som bola vždy typovo najvhodnejšia na postavy buržoáznych paničiek a tie veľmi neleteli. Dnes som síce naozajstná babička, mám dve vnúčatá, ale keď mám babičku hrať, som príliš atraktívna. Ale prečo by babička taká nemohla byť? Ľudia si povedia buď: no, ona vyzerá príliš dobre na to, aby hrala takú starú. Alebo to funguje naopak: no, ona vyzerá veľmi dobre, ale už je na to stará. Aj preto som rada seriálovej postave, ktorú som na Slovensku dostala. Je pre herečku môjho veku a je vďačná. Hrám ženskú plnú života, trochu bláznivú, a napriek tomu, že má s rodinou kopu problémov, je to človek, ktorý chce žiť a užiť si život.

3.jpg

Jana Švandová v domovskom Divadle Bez zábradlí v bláznivej komédii Blbec k večeři. FOTO: Archív Divadla Bez zábradlí.

O tom, ako vedieť starnúť, ste napísali aj knižku. Je písanie spôsob, ako sa s tým vyrovnať?

Tá knižka je rozprávaním ženy môjho veku o tom, že život je v každom veku krásny a žena by to v žiadnom veku nemala zabaliť. Často to nie je jednoduché, popri práci či povinnostiach je jednoduchšie povedať si - kašlem na to. Ale lepšie je pozrieť sa na to inak - hoci som stará, chcem byť ešte pekná a žiadaná, chcem pre to ešte niečo urobiť. Ísť si zacvičiť, občas na masáž, na kozmetiku, manikúru. Možno si niekto pomyslí – ona na to má, môže si to dovoliť, ale takéto výdavky sa dnes dajú bežne zvládnuť.

Iné je to už s drahšími zákrokmi.

Áno, estetická chirurgia je ďalšia kapitola. Ale teraz hovorím o základných úpravách. Iste, niekedy si musíte pripustiť, že vás bolia kĺby, hlava či chrbát, ale tomu sa človek nesmie poddať. Aj ja sa cez leto na chalupe počas dvoch mesiacov veľmi rada úplne zdevastujem - nejdem ku kaderníčke, nemaľujem sa, chodím celé dni v teplákoch, robím v záhrade a užívam si to. Potom, keď sa vrátim na začiatku sezóny do Prahy, mi trvá týždeň, kým sa dám do poriadku. No o to lepšie mi padne, že to pre seba urobím.

V ktorom období života žena najťažšie prežíva, že starne?

Asi po päťdesiatke, tak medzi päťdesiat-šesťdesiat. Okolo šesťdesiatky to už môže byť dosť blbé, ale tragicky to proste nesmiete brať. Dnešné časy majú veľké plus, že predlžujú život. Predtým štyridsaťročná žena bola stará a šesťdesiatročná sem už ani nepatrila. A pritom sa to všetko krúti okolo ženy, ženy sú vždy viac viditeľné. Aj v šesťdesiatke si môže človek urobiť život prijemným. Mám napríklad veľmi rada pani Dietlovú, ktorá toho v živote zažila skutočne dosť, aj sa natrápila, ale je stále optimistická a plná života. Človek si pri nej uvedomí, že sa treba radovať z každého dňa, aj keď sa mu to kráti. Aj Květa Fialová tvrdí, že starnutie je krásne. Možno to niekedy trochu aj preháňa, nenazvala by som starnutie vyslovene krásnym. Ale isté je, že keď človek pracuje, nefláka sa, cestuje, život ho baví.

Koľko sebavedomia vám dodalo, keď ste sa v zrelšom veku mohli obnažiť pred kamerou či pred fotoobjektívom? Diváci vás poznajú napríklad ako zvodnú vydatú ženu a milenku zo Šulíkovej Záhrady, dokonca ste pred päťdesiatkou fotili pre Playboy...

Nebola som jediná, čo nafotila snímky pre časopis Playboy. Je až neuveriteľné, že po rokoch sa ma na to stále pýtajú. Zdá sa, že sme vtedy odviedli naozaj dobrú prácu. Nehanbím sa za ňu. Ale musím sa trochu usmievať, že sa ma v mojom veku pýtate na sebavedomie, to by ste sa mali pýtať mladších. Ale odpoviem: o sebavedomí to nebolo. Fotky pre Playboy vznikli veľmi pohodovo. Mala som vtedy 47 rokov a oslovil ma mladý fotograf Vladimír Adam Gdovín. Samozrejme, najprv som si hovorila, že sa asi zbláznil. Ale povedal mi, že sa mu ako žena páčim a že by to chcel skúsiť. Tak sme sa dohodli, že skúsime najprv normálne momentky, nie obnažené, a uvidíme. Zohnali sme si cestovnú kanceláriu, ktorá nám zaplatila cestu do Brazílie, kde sme to mali fotiť. Povedali sme si, že to chceme urobiť tak, aby žena bola naozaj ukázaná ako krásna, nie ordinárna. Myslím si, že to, čo sme mali s fotografom na mysli, sa nám podarilo. Navyše, tie fotky vznikali v nádherných farbách na morskej pláži pri západe a východe slnka. A ešte sme mali výhodu, že keby sa tie fotky nepodarili, nikde by sa nezverejnili. Nemali sme nijakú zmluvu, len dohodu.

5.jpg

Jana Švandová ako staršia milenka mladého Romana Luknára v Šulíkovej Záhrade. FOTO: In Film, s.r.o.

Viete vopred odhadnúť, že obnažovanie bude stáť za to?

To nikdy neodhadnete, ale musíte veriť scenáristovi, režisérovi, fotografovi. Tá výpoveď nikdy nie je len o nahote. Navyše vo filme si napríklad môžete zobrať dabléra. Mala som s tým jednu skúsenosť. Raz som mala problém odhaliť sa v jednej filmovej scéne a ukázať prsia. Povedala som, že to robiť nebudem. Tak mi ponúkli dablérku a povedali - len aby ste neboli sklamaná. Keď som ju potom videla, zistila som, že to s ňou naozaj nepôjde, že to musím zahrať sama. Človek by však mal byť súdny, aby vedel, čo môže ukázať a čo nie.

Spomínali ste, že ste už babičkou. Stíhate vnúčatá?

Veľmi nie, ale teším sa z každej chvíle, ktorú s nimi strávim. Častejšie vídam päťročného nevlastného vnuka z manželovej strany, ktorý je však ako môj vlastný a máme sa veľmi radi. Dvojročná vnučka ma donedávna poznala iba zo skypu. Môj 35-ročný syn ako humanitárny pracovník žije momentálne s manželkou Angličankou i dcérkou v Pakistane. Minulý mesiac sme sa konečne po pol roku stretli na ostrove Mauricius, kam som ich pozvala na dovolenku.

Prečo sa dal syn na charitu?

Túto cestu si môj syn vybral sám a robí to už takmer pätnásť rokov. Ten charitatívny rozmer asi máme v rodine, aj ja mám už sedem rokov adoptované dievčatko v Afrike, v Guinei a posielam mu peniaze na vzdelanie. Syn pracuje pre francúzsku humanitárnu organizáciu a pomáha zaostalým oblastiam. Chcela by som ísť čo najskôr opäť za nimi. Je to dobrá príležitosť vidieť krajinu trochu inak ako turista. Navštívila som ich takto aj v Ugande.

Ako to na vás zapôsobilo?

Na jednej strane to bolo depresívne, na druhej krásne. Človek by neveril, ako sa ešte dnes na niektorých miestach žije.

Čo vám to dalo?

Som rada, že som sa narodila tu a oveľa viac si vážim všetko, čo mám: že slušne bývam, že mám jedlo, nič mi nechýba a žijem v civilizovanej spoločnosti.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  5. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  8. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  1. Úspech na Majstrovstvách sveta v Quadrathlone
  2. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  3. Od septembra opäť po starom
  4. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  5. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  6. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  7. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  8. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  9. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  10. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 534
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 3 841
  3. Od septembra opäť po starom 2 239
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 838
  5. Ako sme jazdili v socializme 1 695
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 585
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 260
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 198
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 169
  10. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom? 1 124

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Gašpar zdržuje. Kočnerovho policajta neriešia

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.

Neprehliadnite tiež

Hollywood funguje na zahmlenom účtovníctve. Búri sa proti nemu oscarový režisér

S komédiou Logan Lucky bojuje Steven Soderbergh proti systému.

Najlepšie v Hollywoode zarába Mark Wahlberg, herečkám kraľuje Emma Stone

V rebríčku už nefigurujú Leonardo Di Caprio, Johnny Depp ani Brad Pitt.

Dostali drsnú školu. Súčasní výtvarníci vracajú grafiku do galérie

Grafika nemusí byť len poklesnutý žáner, ukazuje výstava Drsná škola v SNG.

Aj vrahovia počúvajú hudbu. Z hudobníkov robia nevinných spolupáchateľov

Meno speváka Johnnyho Casha nosili neonacisti na tričku počas protestov v Charlottesville. Kto mal podobnú smolu?