Veď ten vtip mám v knihe!

V sobotu uplynie sto rokov od narodenia spisovateľa a scenáristu Jána L. Kalinu

Ján Ladislav Kalina s manželkou Agnešou a dcérou Julkou na balkóne bratislavského bytu tesne pred emigráciou. Túto fotografiu rozoslal svojim známym s textom: Dovidenia v lepších časoch. Kalina, ktorý sa narodil pred sto rokmi, 23. februára 1913, bol sp(Zdroj: ARCHÍV A. K.)

Počas normalizácie sa osemkrát pokúšala dostať na vysokú školu. Márne, jej rodičia Ján a Agneša Kalinovci boli za svoj odpor proti okupácii vylúčení z oficiálneho kultúrneho života, šikanovaní a väznení. Vyštudovala až v emigrácii, dnes je prekladateľkou a propagátorkou slovenskej literatúry. JULIA SHERWOOD.



Sledovali ste už v detstve aktivity svojich rodičov?
„Z maminej práce v Kultúrnom živote som spočiatku vnímala najmä jej časté cesty na filmové festivaly a atmosféru redakcie, kam som rada chodievala. Otec ma už v detstve nakazil láskou k šansónom a vôbec všetkým žánrom piesní postavených na textoch. Prakticky celé štúdium práva v Prahe strávil v Oslobodenom divadle, všetky pesničky Voskovca a Wericha vedel naspamäť a mňa ich tiež naučil, hry V+W som čítala namiesto rozprávok. Okrem toho ma brával na premietania v rámci svojich prednášok dejín filmu na VŠMU. A, samozrejme, zbieral vtipy, rád a často ich rozprával a zapisoval si ich na kartičky, ktoré neustále triedil a vybrusoval, kým z nich nevznikla legendárna zbierka Tisíc a jeden vtip.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Traduje sa, že humorista býva v súkromí smutný človek, bol to jeho prípad?
„Bývali sme v centre mesta a neustále u nás bola kopa ľudí, diskutovalo sa. Obaja moji rodičia boli veľmi spoločensky založení a hoci otec sa smial menej ako mama, rozhodne by som nepovedala, že bol smutný. Bol rodený rozprávač, na každú príležitosť a každú tému mal nejakú historku, citát alebo vtip a veľmi si potrpel na správne podané pointy. Na rozdiel od neho si vtipy veľmi nepamätám a občas sa stávalo, že som prišla domov, nadšene som mu porozprávala nejaký nový vtip, ktorý som v meste počula, a otec mi urazene odpovedal: Veď to mám v knihe!“

Ako si spomínate na 21. august 1968?
„Bol to obrovský šok. Mala som síce len štrnásť rokov, ale od roku 1967, keď bola Pražská jar v rozpuku, som už sledovala aj politický vývoj. Krátko pred okupáciou som pred budovou redakcie Kultúrneho života na Štúrovej pomáhala zbierať podpisy pod petíciu na podporu českoskoslovenskej delegácie počas rokovania s Brežnevom v Čiernej nad Tisou. Na druhej strane, keď sa naši po týždni rozhodli emigrovať a odišli sme do Viedne, nemala som na to vyhranený názor. Vo Viedni vtedy fungovali vývarovne pre emigrantov, raz som tam s otcom išla na obed. Dávali kapustné fliačky, jedlo, ktoré z celej duše nenávidím. Vtedy som si povedala, že ak emigrácia znamená, že budem celý život musieť jesť kapustné fliačky, tak to nie je nič pre mňa. A tak som bola rada, keď sa naši asi po dvoch týždňoch rozhodli vrátiť.“

Otec tušil, že by to mohlo zájsť až tak ďaleko, aby ho odsúdili v politickom procese na dva roky?
„Keby to bol tušil, asi by sa vtedy z Viedne nevrátil. No v prvých týždňoch po okupácii situácia ešte nevyzerala tak beznádejne a rodičia mali pocit, že sa všeličo dá zachrániť. Normalizačná slučka sa začala zaťahovať postupne, najprv oboch vylúčili zo strany a vyhodili zo zamestnania, neskôr im zakázali publikovať, prekladať a pracovať v akomkoľvek odbore, ktorý súvisel s kultúrou. Potom to už išlo len dolu vodou: zažili sme niekoľko vlámaní, v otcovej pracovni sme našli odpočúvacie zariadenie a rozbehla sa séria vypočúvaní v podstate všetkých našich známych. Len mojich rodičov si v tom čase nikdy nepredvolali, čo bolo podozrivé. Začiatkom roku 1972 otec pochopil, že ide do tuhého, raz večer si so mnou sadol a dal mi inštrukcie pre prípad, že ich zatvoria – za kým mám ísť, kde sú peniaze. Myslela som si, že to preháňa, ale, bohužiaľ, nemýlil sa.“

Kto zostal z množstva vašich známych pre vás oporou aj potom?
„Cesty mojich rodičov a niektorých ich známych sa rozišli už počas previerok, zato sme sa ešte viac zblížili najmä s ľuďmi, ktorí boli podobne postihnutí, a tí nám ostali verní aj v najťažších časoch, ale nielen oni. Nemôžem tu vymenovať všetkých, ale spomeniem aspoň otcovho bývalého kolegu Milana Šimečku s rodinou, maminých príbuzných Vietorovcov, rodinu Šmidkeovcov, ktorí bývali v našom dome, maminu kamarátku Evu Trachtovú, Münzovcov, Eda Friša a Soňu Čechovú. Musím povedať, že som zažila prekvapujúco málo sklamaní, drvivá väčšina mojich priateľov sa zachovala fantasticky, v čase, keď boli rodičia vo väzení (bola som v maturitnom ročníku), som nikdy nebola sama: stále sa u mňa striedali kamarátky a spolužiačky.“

Ako otca zmenilo väzenie, zostal mu nejaký životný optimizmus?
„Nikdy sa celkom nevzdal nádeje, mal v sebe geneticky zakódovaný idealizmus, no situáciu v tých rokoch videl pesimisticky. Vo väzení trpel depresiami a hoci sa nesťažoval, veľmi ho ranilo, že ho úplne vymazali zo slovenskej kultúry: celý život sa s ňou cítil hlboko zviazaný, pričinil sa o rozvoj niekoľkých kultúrnych oblastí, od divadla malých foriem cez film po filmovú pedagogiku, a odrazu prestal existovať.“

Čo bolo tou poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o emigrácii vašej rodiny?
„Môj posledný pokus dostať sa na školu. Mame ktosi naznačil, že si situáciu sťažujem tým, že sa stále pchám na humanitné odbory a že by som to mala skúsiť na geológii, keďže som v tom čase pracovala v Geologickom ústave SAV. Prijímačky som spravila, a napriek tomu mi prišiel zas list rovnakého znenia ako sedem predchádzajúcich, že ma neprijímajú pre nedostatok miesta. Tým pretiekol náš rodinný pohár trpezlivosti, podali sme si žiadosť o vysťahovanie a na jeseň 1978 sme odišli do Nemecka. Naši ostali v Mníchove a ja som išla na univerzitu do Kolína. Prvé mesiace som znášala oveľa horšie, než som čakala, ale postupne som si zvykla a vrhla sa do vytúženého štúdia.“

Matka sa stala známou komentátorkou v Slobodnej Európe, aký bol v emigrácii pre otca ten krátky čas do jeho úmrtia?
„Prekvapujúco rýchlo sa adaptoval na život v Mníchove, dobre sa tam cítil, stihol pripraviť zopár rozhlasových programov, nielen pre Slobodnú Európu, ale aj pre Bavorský rozhlas. Vydal aj dve knihy vtipov. Žiaľ, veľmi si to neužil, dosť rýchlo po príchode do emigrácie ochorel a začiatkom roku 1981 zomrel.“

Kedy ste odišli z Nemecka do Anglicka? Ako sa zrodila vaša profesionálna dráha prekladateľky a tlmočníčky?
„Najprv som sa vybrala do Anglicka na rok v rámci štúdia anglistiky. Tam som sa zoznámila so svojím budúcim manželom a po skončení štúdia v Nemecku som sa presťahovala do Londýna, kde som vyše dvadsať rokov pracovala v centrále Amnesty International, organizácie, ktorá sa kedysi zastala mojich rodičov. Keď som odišla z Amnesty, mamina priateľka Selma Steinerová ma poprosila, aby som z nemčiny do angličtiny preložila knihu o jej rodine a pri tom som si uvedomila, že som to vlastne vždy chcela robiť. Pred piatimi rokmi manžel dostal prácu na univerzite v Severnej Karolíne a odvtedy prekladám na voľnej nohe. Žiaľ, nie je to zvlášť dobre honorovaná práca, v podstate moje literárne preklady subvencuje manžel zo svojho profesorského platu.“

Ktorý bol váš prvý preklad slovenského diela do angličtiny?
„Samko Tále, Kniha o cintoríne. Kto to čítal, iste si pomyslí, že začať dielom, ktoré je postavené na svojskom, neopakovateľnom jazyku, bol šialený nápad. Ale knihu Daniely Kapitáňovej pokladám za najpôsobivejšie literárne stvárnenie temného obdobia normalizácie. A možno to nebol až taký bláznivý nápad, po Samkovi sa mi už nič nezdá ťažké. Odvtedy sa snažím ponúkať vydavateľstvám ďalších slovenských autorov, no presadiť sa na angloamerickom knižnom trhu je nesmierne ťažké – iba tri percentá všetkých vydaných kníh sú preklady a v prípade slovenskej literatúry, ktorá je v tomto svete takmer neznáma, je to ešte ťažšie.“

Tvrdíte o sebe, že ste tvrdohlavá, to sa teraz môže hodiť...
„Presne. Nevzdávam sa, skúšam to cez antológie a časopisy, podarilo sa mi vydať preklady poviedok od Leopolda Laholu či Uršuly Kovalyk a úryvok z knihy Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, naposledy niekoľko poviedok Ballu – dúfam, že časom niektoré vydavateľstvo prejaví záujem o celú jeho zbierku. A raz sa hádam nájde aj vydavateľ, ktorý dostane chuť vydať slovenského autora a obráti sa na mňa, podobne ako to bolo v prípade románu Petry Procházkovej Frišta. Tento preklad mi ponúklo a vlani vydalo malé anglické vydavateľstvo Stork Press, ktoré sa špecializuje na stredoeurópsku literatúru. Sem-tam sa na mňa obracajú aj autori, nadviazala som napríklad spoluprácu s poľským prozaikom Hubertom Klimko-Dobrzanieckým a preložila som do slovenčiny jeho novelu Uspávanka pre obesenca. Slovenské vydanie vychádza budúci týždeň a pokúšam sa nájsť anglického vydavateľa.“

Neprekladali ste do angličtiny knihy svojho otca?
„Každý sa ma pýta, kedy preložím otcove knihy a mamine spomienky. Keby sa našiel vydavateľ, urobila by som to s najväčšou radosťou.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno?
  2. Talent - vzdelanie - úspech
  3. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu
  4. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s?
  5. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche
  6. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať?
  7. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom
  8. Slovanet spustil LTE internet aj na juhu Tokaja
  9. Hľadá sa: Vzťah z rozumu. Darujte na Valentína predplatné SME.sk
  10. Dobrú chuť: príloha o dobrom jedle a varení v denníku SME
  1. Bratislavčania môžu žiadať príspevok na polopodzemné kontajnery
  2. Mototechna predala za päť rokov už 40 tisíc áut
  3. HubHub spája sily s Neulogy
  4. Na SPU v Nitre vznikla Konfuciova trieda
  5. Byt alebo dom? V Novom Ružinove vyriešili dilemu za vás
  6. Ak Vás nikdy nič nebolelo, nestrácajte čas čítaním tohto článku!
  7. Uvažujete nad solárnymi kolektormi? Získajte príspevok až 1750 €
  8. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno?
  9. Príbeh tradičného družstva - príbeh Antonína Kvapila
  10. V Botanickej záhrade SPU otvorili jedinečnú výstavu orchideí
  1. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom 28 393
  2. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s? 20 586
  3. Mio MiVue 733 WiFi - snadno přeneste záznam autokamery do mobilu 11 756
  4. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať? 6 954
  5. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno? 6 605
  6. Dobrú chuť: príloha o dobrom jedle a varení v denníku SME 6 409
  7. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche 4 141
  8. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu 3 687
  9. Nové komorné bývanie v Karlovke? Karlove 3 115
  10. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche 2 816

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Ak ma chcel niekto položiť, tak sa mu to nepodarilo, vraví Paulína Fialková

Slovenská ženská štafeta skončila na olympiáde v Pjongčangu na výbornom piatom mieste.

KOMENTÁRE

Tragédiou Slovenska sú politici ako Danko. Ukazuje sa to aj pri zákone o drogách

Odbornosť je dôležitejšia než ideológia.

ŽENA

Dnes sa pomodlím za Istanbulský dohovor

Zdá sa, že predchádzaniu násiliu na ženách pomôže len zázrak.

Neprehliadnite tiež

Predtým zháňal drogy a pracoval na ropnej veži. Kto je víťaz Brit Awards?

Raper Stormzy si prešiel búrlivou mladosťou. Jeho výhra je anomáliou.

Všetko, čo ste vo filme Únos nevideli. Je tu Spielbergov film The Post

Tom Hanks a Meryl Streep žiaria v hlavných úlohách.

Kráska a zviera je silný príbeh s humorom i trochou hrôzy

Dieťa nemusí poznať príbeh, aby pochopilo inscenáciu. A keďže je to autorský príbeh s množstvo rôznych vplyvov, s takouto verziou by sa ani nikde nestretlo.

Novým trendom je dokumentárna beletria. Ľuba Lesná takú knihu napísala

Tisícročná žena spája osudy štyroch žien. Vyvracia mýty, ktoré o nich vytvorili muži.

V Londýne odovzdávali ceny Brit Awards 2018, dominovali Dua Lipa a Stormzy

Dua Lipa zvíťazila aj v kategórii britský objav roka.