KNIHA TÝŽDŇA / JEDEN VÝDYCH KOŇA
Časopisecké texty Martina Mojžiša z rokov 2005 a 2006 vyšli ako kniha. Dobrá kniha
Banálna pravda je zhruba takáto: písať o vede je v skutočnosti najmä prekladať. Len o čosi menej banálny fakt znie, že to nie je jeden preklad, ale sú dva. V prvom prípade to je preklad, a ruso-, germano- či frankofili odpustia, z angličtiny do slovenčiny.
Ten druhý je však rádovo dôležitejší, a to je preklad z jazyka vedy do bežnej reči ako-tak zrozumiteľnej čitateľovi. To na prvý pohľad znie náramne jednoducho, na Slovensku je však iba pár ľudí – a pár je len o málinko menej, ako je ten skutočne presný počet, ktorí to vedia robiť na slušnej úrovni.
Martin Mojžiš je jedným z nich. Bolo preto iba otázkou času, kedy sa svoje .týždňové série rozhodne vydať v knižnej podobe. A rovnakou otázkou času bolo, kedy o nich v týchto novinách niekto napíše, že urobil dobre.
Jednotlivé série
Popularizovanie vedy má v sebe niekoľko zákerných nástrah. Tou najväčšou je hneď prvé rozhodnutie: musíte si zvoliť, či chcete rozprávať príbehy, alebo chcete, aby vaši čitatelia aj pochopili a čosi nové sa naučili.
Oba prístupy sú rovnako legitímne, no každý vyžaduje iný spôsob narábania s textom. Keďže však Martin Mojžiš pôsobí okrem iného aj ako docent, teoretický fyzik a vysokoškolský učiteľ, neprekvapí, že si vybral ten druhý. Áno, občas trochu na úkor štylistiky či logiky príbehu.
Ono to znie naoko ako slabosť, a možno to aj slabosť je. Lenže Jeden výdych koňa ukazuje výrazne lepšie ako čítanie v časopise čosi iné. Že slabosti môže bohato vynahradiť výsledok, vaše vlastné zistenie, že v tom vesmíre to nejako rozumne asi naozaj funguje.
Áno, zrazu ste o malý kúsok múdrejší, i keď pre ten „kúsok múdrosti“ si niekedy musíte určité pasáže textov prečítať viackrát. A občas aj častejšie než viackrát, pričom aspoň základné predporozumenie problému výrazne pomáha.
„Jedným z najnebezpečnejších bludov dodnes prežívajúcich v našom školstve je presvedčenie, že kritériom správnosti je presnosť a nie zrozumiteľnosť vedúca k porozumeniu.“
Takéto slová síce nájdete hneď v úvode namiesto úvodu knihy a mal by si ich vytlačiť a položiť na stôl každý novinár, pričom je úplne fuk, či popularizuje vedu, alebo práve píše o mikroekonomických vplyvoch na celoštátny výber daní – ak teda niečo také vôbec jestvuje.
Mojžiš však vedome pracuje skôr s predstavou zapáleného čitateľa, a tak je menej ochotný pristupovať na rôzne kompromisy, skratky a zjednodušenia, ktoré pri písaní popularizačných textov ich autori (vrátane autora tohto textu) tak radi a v tom lepšom prípade aj vedome využívajú.
Na konci je však ktosi, kto predtým nevedel, a už vie. Alebo v spoločnosti svojich priateľov dokáže aspoň úspešne predstierať, že vie – čo zase nie je tak málo.
Kauza Cervanová
Skutočnou výhradou k tejto inak výbornej knihe je tak čosi iné: je zvláštne zaradiť k deviatim cyklom o vede jeden, čo iba (šikovne) predstiera, že je o vede. To sa dá pokojne odpustiť, vkus totiž máme rôzny, no väčším problémom je, že pätica textov o kauze Cervanová nedrží so zvyškom knihy pokope.
To neznamená, že tie texty sú zlé. Neznamená to, že nemajú pravdu. Ani to neznamená, že pri nich autor knihy pracuje inak ako vo zvyšných textoch. Znamená to však, že patria do inej knihy.
Dá sa pochopiť, že Martin Mojžiš práve túto sériu považuje za najdôležitejšiu zo všetkých, ktoré dosiaľ napísal. Dá sa ľahko vcítiť aj do toho, prečo vlastne. Ale ak si človek vezme knihu o vede a chce si pri nej oddýchnuť (čo nevyhnutne neznamená ľahké čítanie), nemusí byť zvedavý na aktivizmus .týždňa - a je teraz úplne jedno, či je oprávnený, rozumný, úprimný alebo pravdivý. Keď sa veda stretne s „politikou“ v pôvodnom gréckom význame toho slova, vždy zostane pošpinená.
Z toho nevyplýva, že veda by mala ignorovať spoločnosť okolo seba a robiť čisté vedenie pre vedenie. Ale znamená to, že na takéto riziko vždy musí myslieť a narábať s nim opatrne. Zvážiť, čo kam a kedy patrí. A to sa nestalo, čo v konečnom dôsledku skôr škodí.
Ak však budete do úvahy brať len prvých deväť sérií a tú desiatu sa rozhodnete ignorovať, Jeden výdych koňa je možno najlepšou miestnou a pôvodnou knihou o vede, aká za posledný čas vyšla – niežeby ich zase vychádzali kvantá. A vôbec neprekáža, že tie texty ste v minulosti už možno čítali.
Druhá výhrada k tejto zbierke je však čisto osobná, a v skutočnosti znamená pochvalu. Pri čítaní Jedného výdychu koňa môžete dostať niekoľko užitočných faciek, ktoré vám ukážu, čo všetko ešte neviete. Ak ste profesionál, zabolí to o to viac.
Vločky a sneh
(ukážka z knihy)
Zo štruktúry snehových vločiek vyplýva veľa pozoruhodných vlastností snehu. Na seba dopadajúce vločky sa väčšinou dotýkajú iba svojimi výbežkami a vytvárajú tak veľmi riedku štruktúru – deväťdesiat až deväťdesiatpäť percent čerstvej snehovej pokrývky tvorí vzduch. Tento vzduch sa však nemôže voľne pohybovať, bráni mu v tom labyrint ľadových kryštálikov. Jednou z vlastností takejto poréznej látky je vynikajúce pohlcovanie zvuku. Preto je zasnežená krajina taká tichá – väčšinu zvukov sneh pohltí.
Inou vlastnosťou súvisiacou s „nepohyblivým vzduchom“ je nízka tepelná vodivosť, v dôsledku čoho predstavuje vrstva čerstvo napadnutého snehu veľmi účinnú tepelnú izoláciu, jednu z najlepších spomedzi všetkých látok.
Nepravidelne poukladané snehové vločky sú zodpovedné aj za bielu farbu snehu. Samotné vločky pritom nie sú biele, sú to priesvitné kryštáliky ľadu. Pre výslednú bielu farbu sú podstatné dve veci. Po prvé, každý z týchto kryštálikov odráža alebo prepúšťa všetky farby rovnako, takže odrazy a prechody nezoslabujú nijakú časť farebného spektra viac ako iné časti. Po druhé, nepravidelné usporiadanie kryštálikov spôsobuje, že po mnohonásobných odrazoch a prechodoch majú svetelné lúče všetky možné smery. A svetlo, ktorého spektrálne zloženie je rovnaké (v skutočnosti stačí podobné) ako v prípade slnečného svetla a v ktorom nie sú výrazne preferované nijaké smery, vnímame ako biele. Mimochodom, rovnaká argumentácia vysvetľuje aj bielu farbu pivovej peny, akurát tam namiesto ľadových kryštálikov vystupujú tenké blanky kvapaliny.
Vločky sú zodpovedné aj za vŕzganie snehu pod nohami. Po došliapnutí sa sneh stláča, pričom sa deje niekoľko vecí. Niektoré kryštáliky sa lámu, čím spôsobujú drobné chvenie okolitého vzduchu. Ak sa ich naraz láme dosť veľa, stáva sa tento zvuk počuteľným a my ho vnímame ako vŕzganie. Avšak nie všetky kryštáliky sa lámu, niektoré sa len pohybujú jeden po druhom. Pri tomto pohybe vzniká určité trenie, v dôsledku trenia teplo, v dôsledku tepla sa časť kryštálikov mení na vodu, v dôsledku prítomnosti vody sa kryštáliky ľahšie pohybujú a nie sú nútené lámať sa. Tento efekt teda vŕzganie znižuje. Preto sneh viac vŕzga pri nižších teplotách, keď teplo uvoľnené trením nestačí na vyrobenie dostatočného množstva vody. Vzniku väčšieho množstva vody môžeme pomôcť tak, že trenie zvýšime. Presne to robíme lyžami. Trenie na styčnej ploche býva dostatočné na rozpustenie značného množstva ľadových kryštálikov, takže medzi lyžou a snehom vznikne tenká vrstvička vody. Práve po tejto vrstvičke sa potom tak dobre šmýkame. Lyžovanie je vtipnou formou plávania.
