SME
Nedeľa, 26. máj , 2019

Sopranistka Šaturová: Je úžasné, ak sa postaví celé publikum

SIMONA ŠATUROVÁ zažila veľký úspech v známej Verdiho Traviate v Bruseli.

(Zdroj: TOMÁŠ HOUDA)

Všetkých dvanásť predstavení Traviaty v Bruseli bolo v internetovom predpredaji vypredaných za hodinu. A predalo by sa možno aj trikrát viac, pretože belgickí diváci klasickú hudbu milujú. A slovenskú sopranistku SIMONU ŠATUROVÚ, ktorá tu exceluje v role Violetty, bruselské médiá priam ospevovali.

Je to Violetta, ktorú môžeme len milovať, trpieť s ňou a oplakávať jej smrť, takto vás označil kritik z denníka Le Libre Belgique. Potešilo vás to?

Kampaň k tomuto predstaveniu bola príjemne vedená. Jeden novinár sa ma opýtal, čím sa chcem stať nezabudnuteľnou Violettou. Odpovedala som, že takou sa vôbec neplánujem stať, bolo by to odo mňa márnomyseľné, ak už túto úlohu kedysi spievala Callasová.

Iní recenzenti používajú prívlastky ako úchvatná, pôsobivá, oceňujú zvnútornenie postavy aj vášeň. Trafili?

Niektoré recenzie presne vystihli to, čo sme hľadali a vtedy si človek povie, že to malo zmysel. Ale iní napísali, že som bola chladná. Režisérka totiž trvala na tom, aby sme dramatickú hudbu nedoplňovali dramatickými gestami. Vyčítala mi ešte aj zatnuté päste.

Foto: Bernd Uhlig

Moderné naštudovanie Verdiho opery v bruselskom Théâtre de la Monnaie vyvolalo rôzne reakcie, však?

Od Flámov to bolo prijaté lepšie, ale valónska časť Bruselu je konzervatívnejšia. Na jednom predstavení začal divák bučať pri scéne s rôznymi estetizovanými sexuálnymi praktikami. Samozrejme, že to muselo ľudí dráždiť. Traviata je najhranejšia opera na svete, každý má pocit, že vie, ako má byť inscenovaná. Navyše na premiéry chodia práve tí snobi, ktorí navštevujú aj kluby s prostitútkami, aké boli v inscenácii. Intendant opery pred predstavením pre sponzorov uviedol, že na inscenáciu boli emotívne reakcie a že prudérnejšia časť publika mala s ňou problém. Divákov však požiadal, aby jej dali šancu. Na recepcii potom za nami ľudia prišli s tým, že to bolo krásne a vlastne nechápali varovanie intendanta.

Nemôžeme sa tváriť, že eskortné služby neexistujú.

Violetta bola jednoducho kurtizána, sám Verdi pripomínal, že na to nemôžeme zabúdať. Na prvej skúške nám režisérka Andrea Breth povedala, že je to smutný príbeh, na ktorom nie je nič pekné okrem hudby. Violetta je smrteľné chorá, od začiatku malo byť jasné, že je unavená.

Šokujúce na tejto inscenácii je najmä to, že Violetta zomiera ako bezdomovkyňa na ulici, prikrytá igelitom, oblečená do nevzhľadného overalu.

Nie je to také nereálne. Koľkokrát sa stane, že ľudia, čo žili v šťastnom manželstve, sa odrazu rozídu a partner zostane na ulici. Svet úspechu a krach sú veľmi blízko, ale ľudia to nechcú vidieť. Režisérke išlo o pravdu, nemyslela na reakcie publika. Lyžiarske oblečenie som mala na sebe preto, aby mi bolo teplo. Počas posledného dejstva totiž na javisku pršalo a vzduch sa veľmi ochladil. Bolo riziko, že celá premoknem. Bolo riziko, že celá premoknem. Pôvodne som povedala, že v takomto oblečení sa nebudem klaňať, ale keď sme už naskúšali aj Violettinu smrť, zrazu som pochopila, že mi to je jedno.

Aký je to pocit - stáť sama na obrovskej scéne pre burácajúcim publikom?

Nejakých tridsať sekúnd po skončení som vždy celkom mimo, len potlesk ma privádza do reality. Ak sa postaví celé divadlo, je to úžasné.

Foto: Bernd Uhlig

Violetta obetuje svoju lásku pre dobrú povesť Alfredovej rodiny. Ako sa podarilo aktualizovať tento moment?

Pre režisérku bol milostným iba duet Violetty s otcom Alfreda Germontom. Ten ju prišiel požiadať, aby opustila Alfreda, ale sám prepadá jej kúzlu. Vzniklo medzi nimi obrovské napätie, hoci vyjadrené len malými gestami. Obom im však bolo jasné, že ich vzťah nemá perspektívu. To bola aj pre mňa najsilnejšia scéna, zrazu som mala partnera, ktorý bol zrelý a vekovo mi viac sedel.

Vnímali ste Brethovej interpretáciu tejto opery ako ženskú?

Ona je typická tým, že inscenuje opery so silnými ženskými hrdinkami, napríklad Káťu Kabanovú.

Rešpektujú speváci aj činoherných režisérov?

Samozrejme, ak sú kvalitní. Andrea Breth možno ani nečíta noty, ale rešpektuje hudbu a váži si spevákov. Doma má vraj stále pustenú klasiku. Zakaždým opakovala, že Verdi je boh, že ten je dôležitý.

Aj pre vás je Verdi bohom?

Ja som sa k nemu dopracovala len nedávno. Verdiovský repertoár je pre môj typ hlasu obmedzený. Robím len Gildu v Rigolettovi, kedysi som spievala Oscara v Maškarnom plese. A teraz Violettu, ktorú spievať je veľký zážitok.

Nevnímala režisérka ako risk, že ste v postave Violetty debutovali?

Práve naopak si cenila to, že sme ju objavovali spolu. Mala som z nej trochu obavy, lebo som dopredu počula, aká je náročná. Všetko sa skúšalo po desiatich taktoch, ktoré opakovala niekedy aj päťdesiatkrát. Violettu sme ale hľadali spolu. Pred každou scénou sme sa posadili a rozprávali sme si texty bez spievania. Pýtala sa ma, čo cítime a aké emócie by si predstavovala ona. To je ideálna forma. Ja som mala v poslednom čase šťastie na tri režisérky, ktoré pracovali týmto štýlom a ktoré ma do ničoho nenútili. A keď si aj niečo žiadali, tak to bolo zmysluplné a poslúžilo to interpretácii. Aj dirigent Ádám Fischer sa ma vždy sa pýtal, aké mám pocity, a podľa nich nastavoval orchester. Farba orchestra bola veľmi neromantizujúca a niekedy až mrazila, bol to hudobný skvost.

A tie ďalšie dve režisérky?

V Essene som robila s Holanďankou Jetske Mijnssenovou Únos zo Seraillu bez Turkov. Jedna polovica obecenstva bola nadšená, že sa to konečne zbavilo klišé, druhá režisérku pri klaňačke vybučala. Môj muž, inak dosť plachý, jej vtedy zo všetkých síl kričal bravo. Uvedomila som si však, že diváci mohli pri jej koncepcii založenej na rôznych trojuholníkových vzťahoch zažívať aj niečo boľavé, pritom sa chceli prísť do divadla pobaviť. S ďalšou režisérkou Ursel Herrmannovou budem robiť najbližšie v ND Prahe Jozefa Myslivečka.

Máte v Bruseli dohodnuté ešte nejaké ďalšie úlohy?

Áno, v La Monnaie je nádherná atmosféra, to divadlo má veľmi kreatívnu atmosféru a jeho intendant má čuch na režisérov. V budúcej sezóne tam budem spievať Gildu, potom napríklad Donnu Annu, Luciu di Lammernoor. Spoluprácu mám naplánovanú až do roku 2017.

Foto: Bernd Uhlig

Na Slovensko sa nevraciate až tak často, však?

Minulý rok som tu bola len dvakrát. Koncert s Mariuszom Kwiecieńom, ktorý mal byť v januári tohto roku v Redute, sme nanešťastie pre jeho chorobu museli presunúť na jún. Zvyčajne sa na Slovensko vraciam len vtedy, keď ma prizvú na spoluprácu dirigenti, s ktorými som spolupracovala v zahraničí.

Prečo?

Na Slovensku je veľa vynikajúcich speváčok a tiež je pravda, že keď človek zíde z očí, zíde z mysle. Moje aktivity sú viac na západ od Prahy. Ale stále sa cítim naša.

Sledujete trochu operné dianie u na Slovensku?

Vďaka serveru Opera plus mám tú možnosť. Občas sa v zahraničí stretávam s kolegami zo Slovenska. Naposledy som spievala s Pavlom Bršlíkom.

V jednej recenzii vás označili za Slovinku. Nepíšu niekedy, že ste Češka, keďže už roky žijete v Prahe?

Normálne nepíšu, ale ak by tak urobili, mali by vlastne aj pravdu. Tu som sa síce narodila, ale v Čechách už žijem dlhé roky. V Česku o mne hovoria, že som ich, aj keď na Slovensku narodená.

Neplánujete spievať aj nejaký slovanský operný repertoár?

Môjmu hlasu vôbec nesedia slovanské heroiny. Existuje málo opier, v ktorých by som mohla účinkovať. V zahraničí ale napríklad oceňujú, že do interpretácie Mozarta prinášam slovanskú farbu.

Niektorí recenzenti si všimli, že ste z Bratislavy ako Edita Gruberová či Lucia Poppová.

Áno, som na to hrdá.

Foto: Bernd Uhlig

Existuje niečo ako slovenská operná škola alebo je to mýtus?

Na takú malú krajinu máme veľa kvalitných spevákov i učiteľov, takže asi niečo také existuje. Aj v Prahe bola mojou profesorkou Slovenka, Soňa Kresáková.

Prečo ste neštudovali na VŠMU? Neprijali vás, či ste tam ani nešli?

Bola som zvláštny samorast. Mala som v Bratislave pani profesorku Miloslavu Sopirovú (zhodou okolností z Čiech), ktorá neučila na VŠMU, ale rozumela som si s ňou veľmi dobre. Už vtedy mi bolo jasné, že pedagóg je dôležitejší než titul, a myslím si to dodnes. Nešla som na školu ani do Salzburgu, kam som pôvodne plánovala, keď som v Prahe našla dobrú pedagogičku. Dlhšie mi potom trvalo nájsť si agentku.

Prečo?

Nie som typ na spevácke súťaže, bola som len na dvoch, deptalo ma to, že som sa tam mala predvádzať.

Stále máte svojho hlasového pedagóga?

Áno, ale v Amsterdame. Je dôležité mať niekoho, komu dôverujete a kto vás dobre pozná. Ešte na škole som mala problém s hlasom a odvtedy som v pozore. Každá nová rola prináša nové problémy. Som však šťastná, že som so svojho cieľa nevzdala, hoci som mala k nemu dlhšiu cestu. Môj hlas však potreboval vyzrieť. Vlastne je veľmi príjemné robiť kariéru vo veku, keď mnohé speváčky už končia. Skúsenosti sú na nezaplatenie. Je krásne môcť spievať repertoár, ktorý vám sedí, lebo ste naň dozreli. A pre mňa je najdôležitejšie, aby som mala radosť zo spievania. Ak si neustrážite svoj odbor, môže byť vaša kariéra veľmi krátka. To sa často stáva mladým spevákom, intendanti ich len zneužijú, lebo vedia, že na každú rolu majú desiatky ďalších spevákov.

Ako sa dá užívať si zamestnanie, pri ktorom môže viacmesačné úsilie prepadnúť pre jednu chrípku?

Na také niečo nemôžete ani myslieť. Našťastie nemáte jediný projekt za sezónu. Počula som o kolegoch, ktorí týždne skúšali a potom pre chorobu neodohrali ani jedno predstavenie. Pritom iba v niektorých divadlách dostávate vôbec skúšobné. Zvyčajne musíte do úlohy najprv dosť investovať.

Nemôže sa dať spevák poistiť voči výpadkom hlasu?

Hlas vám nikto nepoistí, je to riziko povolania. Aj pre organizátorov koncertov je to obrovský risk, často si musia zobrať úvery, aby zaplatili straty.

V Bruseli ste odspievali všetky predstavenia?

To posledné už nie. Ochorela som. Bola som z toho veľmi nešťastná, ale kolegovia ma presviedčali, že aj tých jedenásť predstavení bol vlastne zázrak. Skúšali sme intenzívne sedem týždňov, prakticky každý deň, celý mesiac sme potom mali predstavenia každý druhý deň, a to všetko v jednom obsadení. Bolo to skutočne veľmi náročné.

Foto: Bernd Uhlig

Je sólista odsúdený na to, aby bol často sám?

Väčšinou. V poslednom čase spievam hlavné postavy, preto mám zodpovednosť, aby som bola vo forme. Aj keď som na nejakom angažmán s kamarátmi, neponocujeme, neflámujeme. Ako speváčka musíte stále myslieť dopredu, čo vás čaká a čo si môžete dovoliť. Ste ľahko hysterická, nikdy sa nemôžete uvoľniť, čo i len sa napiť chladného nápoja.

Váš manžel nie je z divadelného sveta, však?

Ani si neviem predstaviť, že by bol. Veľmi ma podporuje a je v obraze pozná súvislosti, ale divadlo nie je to alfa a omega našich debát a života. Mám rada takéto uzemnenie.

Cenu Thálie ste dostali za inscenáciu Belliniho I Capuleti e i Montecchi, ktorú režíroval slovenských režisér Martin Čičvák. Ako spomínate na túto spoluprácu?

Bola som z neho nadšená. Dával mi slobodu, ktorú mám rada, a táto produkcia by zniesla európske meradlo. Pritom to bola jeho prvá opera.

Sopranistky nemajú v divadlách najlepšie renomé, zvyčajne sú veľmi náročné, málo flexibilné.

Korpulentnejšie dámy sa len chcú postaviť na scénu a spievať, ale dnes už po nás obecenstvo očakáva viac. Ja mám šťastie, že herectvo nevnímam ako obmedzovanie. Keď vstúpim na javisko, som v postave, nemusím sa na ňu pol dňa sústrediť. Je to veľmi spontánne.

Vo vašom životopise sú aj viaceré nahrávky CD, sú pre vás dôležité?

Pri nahrávaní sa nesnažím nikoho kopírovať, ale ísť vlastnou cestou, takže pre milovníkov opery, ktorých zaujíma desať rôznych interpretácií Lucie di Lammermoor, to môže byť nové. Skôr je však problém s gramofónovým priemyslom, ktorý je v úpadku. Myslím, že sa čaká na nejakú novú formu, ktorá sa uchytí a zaujme poslucháča. Možno sme už všetci presýtení všetkým tým, čo je už nahrané. Ale vďaka Bohu, záujem o klasickú hudbu, hlavne v zahraničí, neupadá. Všetkých dvanásť predstavení Traviaty bolo v internetovom predpredaji vypredaných za hodinu a predali by vraj aj trikrát viac lístkov. Takže si hovorím, že to s klasickou hudbou nie je také zlé. Ale, samozrejme, divák si dnes žiada kvalitu, možno sa bude viac selektovať.

Vo svetovej opere je špička veľmi známych a veľmi dobre platených spevákov a potom veľký počet tých kvalitných, ktorí sa však nevedia až tak dobre presadiť. Ako vnímate tento konkurenčný boj?

Operná špička, to je neuveriteľný biznis a ten už niekedy nemá s umením nič spoločné. Ľudia si však žiadajú tieto hviezdy, je to normálne. Ja som veľmi rada tam, kde som. Pracujem s veľmi kvalitnými dirigentmi a režisérmi, mám inšpiratívnych kolegov. Pri každom vystúpení musím dokázať, že som na správnom mieste, ale vôbec mi nechýba svet superdív. Myslím, že mojej povahe by to ani nesedelo. Keď mám okolo seba tvorivých ľudí, zažívam eufóriu. Tá je pre mňa dôležitejšie ako brať státisíce eur za koncert.

SIMONA HOUDA-ŠATUROVÁ

Absolvovala konzervatórium v Bratislave, v Prahe chodila na hodiny k Soni Kresákovej, bola aj na majstrovských kurzoch Ileany Cotrubasovej vo Viedni a u Magreet Honigovej v Amsterdame. Spievala na operných scénach v Buenos Aires, Paříži, Monte Carle či vo Frankfurte. Koncertne vystúpila aj v Carnegie Hall s Philadelphia Orchestra, spolupracovala aj s Toronto Symphony Orchestra, Orchestre de Paris, s Mníchovskou filharmóniou či s Osaka Symphony. Nahrala viacero cédečiek. Najbližšie bude spievať v Národnom divadle v Prahe v Myslivečkovej opere Olimpiade. Je držiteľkou Ceny Nadácie Charlotty a Waltera Hamelových za vynikajúce spevácke výkony (Lübeck 2007) a ceny Thálie za najlepší operný výkon roku 2001. Žije v Prahe.

Naštudovanie Traviaty v bruselskom Théâtre de la Monnaie si môžu záujemcovia ešte tri mesiace pozrieť aj na stránke liveweb.arte.tv.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zažite vašu vysnívanú dovolenku na Bali
  2. ČSOB podporuje podnikateľov a malé firmy
  3. Telefón počas šoférovania vás môže vážne ohroziť. Čo s tým?
  4. Termínovaný vklad alebo stavebné sporenie. Čo sa oplatí viac?
  5. Bezstarostná klíma len za 35 € mesačne a s doživotným servisom
  6. Top desať pobytových zájazdov, ktoré si nenechať ujsť
  7. Nabrali odvahu bojovať ďalej
  8. Pravda o šalátových uhorkách. Vydržia bez plastovej fólie?
  9. Rušia vás susedia? Toto na nich zaberie
  10. Nový Hyundai i30 Fastback N má emócií na rozdávanie
  1. Deťom v Poluse je venovaný celý mesiac jún
  2. Tesco na Slovensku dosiahlo jeden z cieľov udržateľného rozvoja
  3. Týždenníky MY prichádzajú s veľkou novinkou
  4. Zažite vašu vysnívanú dovolenku na Bali
  5. O2: Záujemcov o eKasu vybavujeme flexibilne
  6. VIDEOrecenze autokamery MiVue C380 Dual - hodnotí youtuber DIY!
  7. Môže byť občan Európskej únie ako spoločník v slovenskej s.r.o.?
  8. ČSOB podporuje podnikateľov a malé firmy
  9. Telefón počas šoférovania vás môže vážne ohroziť. Čo s tým?
  10. Mliečny sortiment privátnych značiek boduje o spotrebiteľov
  1. Rušia vás susedia? Toto na nich zaberie 32 623
  2. Termínovaný vklad alebo stavebné sporenie. Čo sa oplatí viac? 24 423
  3. Šok pri servisnej prehliadke! Za toto už neplaťte 21 118
  4. Pravda o šalátových uhorkách. Vydržia bez plastovej fólie? 15 504
  5. Top desať pobytových zájazdov, ktoré si nenechať ujsť 12 119
  6. Telefón počas šoférovania vás môže vážne ohroziť. Čo s tým? 8 915
  7. Zažite vašu vysnívanú dovolenku na Bali 7 347
  8. Top dvadsaťpäť hotelov na rodinnú dovolenku 3 276
  9. Bezstarostná klíma len za 35 € mesačne a s doživotným servisom 3 265
  10. Nabrali odvahu bojovať ďalej 1 973

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

Michal Šimečka.
Stĺpček šéfredaktorky

Krajina chce zmenu, Smer už voľby nevyhráva

Krajina sa učí slovo progresívne, ale aj fašisti zacítili šancu.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME
Antonín Langweil staval model Prahy v rokoch 1826 - 1837 a investoval doňho celý majetok.

Naživo: Sledujte povolebnú diskusiu denníka SME

Od 11:00 budeme diskutovať o eurovoľbách 2019.

Smer Európska Únia.

Neprehliadnite tiež

Šikovná rodina žije v diere. Kým sa nedozvie o jednej bohatej rodine.
Víťaz z Cannes. Juhokórejský film Parazit.
Esterházyho palác.
Sochu Rabbit vydražili za 81,2 milióna eur.