Na albume Ňet vekšeho rozkošu spieva Zuzana Homolová sviežo a s nadhľadom.Projekt so Samom Smetanom a gitaristom Milošom Železňákom je jedným z jej najpresvedčivejších.
Ak by sme si vedľa seba poukladali kompletnú diskografiu Zuzany Homolovej, popri galérii mien spolupracovníkov z českého a slovenského folku, rocku, džezu či alternatívy by sme získali aj názornú ukážku, ako sa menil prístup k ľudovej piesni.
Malý výlet v čase by sa začal klasickým angloamerickým folkovým pesničkárstvom a archetypálnym modelom „dievčaťa s gitarou“, aké zaznamenáva singel Išlo dievča po vodu (1973). Pokračoval by zvukovo i nástrojovo opulentným folkrockom Vladimíra Mertu (Čas odchádza z domu 1989), stivínovskými džezovými ornamentmi (Homolová - Stivín 1991), zvukovým hľadačstvom Vlastu Redla (Slovenské balady 1995). Až by dospel k dnešnej podobe, akú stelesňuje Trojka Zuzany Homolovej.
Neštýlový štýl
Trojka je otvorený, živý systém, ktorý sa nebráni žiadnym vplyvom a nekladie si žiadne obmedzenia. Veď Samo Smetana je síce folklorista dušou i telom, ale dokazuje, že slovenská ľudovka môže mať aj moderný world music/ethno dizajn. A multižánrový gitarista Miloš Železňák sa tiež už roky plynule a bez predsudkov pohybuje na hraničných územiach džezu, rocku, rusínskeho folklóru i blues.
Keď pred ôsmimi rokmi nahrali Homolová so Smetanom Aurelom ocenený album Tvojej duši zahynúť nedám, nahrávku realizovali ešte ako dvojica „s trochou pomoci“ ďalších priateľov. Na novinke Ňet vekšeho rozkošu (Slnko records 2012) si však už vystačili (doplnení Milošom Železňákom) celkom sami. Opäť podobná hudobná koncepcia, opäť podobný „neštýlový“ štýl... Skladby ani nedoplácajú na prearanžovanosť.
Ak poznáte len balady
Vrstvenie stôp je prehľadnejšie, nahrávky sú priezračnejšie a zároveň aj komornejšie, nástroje a hlasy sú navažované na lekárnických váhach. Džezová gitara tu má svoje miesto a opodstatnenie rovnako ako „bretonské“ husličky. Aj zákon kontrastu funguje neomylne a i ten, kto Zuzanu Homolovú pozná z minulosti skôr ako speváčku temných balád, musí oceniť sviežosť a nadhľad pesničiek A tam hore alebo Viem ja jeden hájiček na jednej strane, ale aj tajomnosť skladieb ako Bola jedna diouka alebo Šla Marija na strane druhej.
V tomto kontexte neohraničenosti do koncepcie slovenských ľudoviek zapadne aj stará francúzska balada Derriere chez moi, ktorú si speváčka priviezla ešte z francúzskych štúdií.
A čo sa týka tej časovej osi a vývoja v čase – ak Zuzana Homolová chcela osláviť štyridsiate výročie svojej prvej gramonahrávky, nemohla to urobiť efektnejším spôsobom. Naozaj niet väčšej radosti než takéto muzicírovanie bez predsudkov.
Autor: Miloš Janoušek
