SME

Ctibor Bachratý: Žiadny tanečník nezostane v lufte, aby ste ho odfotili

Fotografuje divadlo, tanec, muziku aj výtvarné umenie. Predovšetkým však rád prežíva atmosféru priamo s ľuďmi, ktorí sa v umení a okolo neho pohybujú.

Ctibor Bachratý (1955) - narodil sa v Cíferi. Do deviatich rokov vyrastal v Hornom Sŕní, potom sa rodina presťahovala do Trenčína. Po maturite na trenčianskom gymnáziu študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V roku 1974 začal tancovaCtibor Bachratý (1955) - narodil sa v Cíferi. Do deviatich rokov vyrastal v Hornom Sŕní, potom sa rodina presťahovala do Trenčína. Po maturite na trenčianskom gymnáziu študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V roku 1974 začal tancova (Zdroj: Gabriel Kuchta - SME)

Keď CTIBOR BACHRATÝ rozpráva o fotení, hneď dostanete chuť vyskúšať to. Fotenie je preňho nielen prácou a umeleckou ambíciou, ale aj spôsobom života. A pritom tvrdí, že netreba fotiť všetko za každú cenu. Treba hlavne žiť.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako ste objavili fotoaparát?

U svojho otca. Podľa mňa bol veľmi dobrým amatérskym fotografom. Bývali sme vtedy ešte v Hornom Sŕní, kde pracoval ako inžinier v cementárni a tam aj fotografoval. Veľmi často fotil aj nás, rodinu, a tá jeho vecička ma strašne fascinovala. Bol to taký harmonikový aparát na kinofilm, doteraz ho mám doma. Keď som mal asi osem rokov, dostal som svoj prvý vlastný aparát, ktorý mal dve clony a dva časy. S ním som začal fotiť. Neskôr, keď sme sa presťahovali do Trenčína, som sa prihlásil do fotokrúžku. Tam nás učil, dá sa povedať, profesionálny komunálny fotograf. Veľmi slušný pán, ktorý nám dal základy – ako fotiť na svitkový film, ako na kinofilm, čo je to vývojka, ustaľovač a všetky tieto veci. Otec nemal veľmi čas ma zaúčať, hoci občas vyvolával fotky aj doma, nielen vo fabrike. V krúžku sme fotili klasické veci – napríklad Trenčiansky hrad, kvetinky, zátišia, rozkvitnutú magnóliu v záhrade pionierskeho domu.

SkryťVypnúť reklamu

Bavilo vás to?

Mňa bavilo skôr robiť zábery ľudí v nestráženom okamihu. Vtedy som to ešte nechápal ako „kradnutie duše“ a ľudia, ktorých som fotil, sa bavili. Učiteľ ma dokonca pochválil. Keď sme kdekoľvek išli, vždy som ľudí z krúžku fotil, predbiehal som celú skupinu, robil som snímky spredu, zboku, zozadu. To ma bavilo. Nemohol som sa veľmi sústreďovať na detaily, ale to bolo vlastne dobré, tie som sa naučil neskôr. Stále som to bral ako zábavu. Netušil som, že sa tým budem raz živiť. Fotil som hlavne s otcovým fotoaparátom.

Máte nejaký prvý veľký fotografický zážitok?

Na gympli som prvý raz v živote fotil koncert, mal som asi šestnásť rokov. V Trenčíne mali mať koncert Collegium Musicum a z nejakých príčin sa presunul do Nového Mesta nad Váhom. Bolo to práve v čase, keď vydávali album Konvergencie. Tak sme sa tam – veľká partia fanúšikov – vydali motoráčikom. Bol tam aj môj kamarát Ondro, ktorý mi požičal fotoaparát na svitkový film. Marián Varga ani Fedor Freššo neboli oveľa starší ako my, hoci my sme ich tak vnímali. Veľmi som ich chcel fotiť. Išiel som sa ich spýtať, či proti tomu niečo majú. Marián mávol rukou a rozšafne povedal, jasné foťte si. Museli sa na nás zabávať. Dostal zelenú a mohol som sa s aparátom pohybovať na javisku. Kamarát neprotestoval, lebo videl, že mi to ide. Ten koncert som nafotil, a on tie fotky potom robil. Práve nedávno som sa dostal k zopár negatívom, možno z nich niečo spravím. Fotenie koncertu bol pre mňa neuveriteľný zážitok.

SkryťVypnúť reklamu

07.jpg
S hudobníkom Fedorom Frešom v roku 1972 po koncerte skupiny Collegium Musicum v Novom Meste nad Váhom.

Čím vás tak priťahoval?

Že môžem byť s nimi na javisku a prežívať atmosféru. Po javisku som sa vedel pohybovať, lebo sme so súborom chodievali tancovať po kultúrnych domoch na Slovensku. A to je veľká výhoda pre fotografa, keď vie, kde sú aké výkryty, výklenky a nepadne do jamy, do orchestriska.

Nechceli ste ísť študovať fotografiu?

Chcel, ale študoval som strojarinu na Technickej fakulte v Bratislave. Matematika mi išla, hoci štúdium ma zvlášť nebavilo, ale bola to kvalitná škola. Fotku som mal popri tom ako hobby, podobne ako šport a neskôr folklór.

Aký šport ste robili?

Basketbal. Hrával som v dorasteneckej lige v Trenčíne, odkiaľ ma zlanárili do folklórneho súboru Trenčan. Zatiahli ma na akúsi akciu do Pezinka v rámci vinobrania. A tam som sa zrazu ocitol vo veľmi príjemnom kolektíve, aj dievčatá tam boli, hudba hrala. Hoci basket som mal rád, folklór vyhral. Vtedy som začal prvýkrát fotiť tanec. Priamo počas predstavení som zbiehal dolu pod javisko, aby som urobil zopár záberov, a potom som zase vybehol hore tancovať. Mal som veľký plezír, keď mi niečo dobre vyšlo, a keď sa to ľuďom páčilo. Prvý, kto mi vo fotení dodal odvahu, bol môj krstný otec, akademický maliar Ján Ilavský. Vždy ma vedel podporiť, povedať mi niečo povzbudivé, dokonca to až preháňal.

SkryťVypnúť reklamu

V Bratislave ste sa stali tanečníkom Lúčnice. Ako si na to spomínate?

Do Lúčnice som zamieril, keď som prišiel študovať na vysokú školu v roku 1974. Zamiloval som sa do tanca, stal sa mojou prioritou. Najprv bola Lúčnica, potom foťák a potom všetko ostatné, dokonca aj frajerky išli bokom. Časom som začal trochu trpieť tým, že som nemal dobrý foťák. Lúčnica išla v roku 1976 prvý raz na veľké turné do Ameriky. Keď sme boli napríklad v San Franciscu, mal som požičanú Practicu od kamaráta. Aj som ju tam rozbil. Na prsiach mníšky. To sú tie kopce nad mestom. Liezol som tam po dajaký záber a z jedného toho prsníka som sa strepal. Rozbil som si aj hubu, aj foťák. Vtedy som si povedal, že si tam kúpim nový, kvalitnejší aparát. Dirigent mi požičal peniaze, ktoré som mu potom splácal z gáže. Hoci sa z nej veľmi nedalo vyžiť, tešil som sa z neho.

SkryťVypnúť reklamu

03.jpg
Rok 1976. Ctibor Bachratý (vpravo) na vrchole svojej tanečnej kariéry v umeleckom súbore Lúčnica. FOTO: © Karol Kállay

Začala sa nová etapa?

Svojím spôsobom áno. Mať lepší foťák, to už zaväzuje. Dovtedy som fotil aj nefotil, občas mi dokonca niečo aj uverejnili, dokonca časopis Kamarát mi uverejnil titulku s tancujúcimi detičkami zo súboru Vienok. Na to som bol veľmi hrdý... Skrátka, prišlo obdobie, keď som sa začal zaujímať o technológiu a študovať si všeličo okolo toho. Vychádzal napríklad vynikajúci časopis Československá fotografia a kupoval som si časopisy aj na zahraničných cestách s Lúčnicou. V kníhkupectvách som trávil celé hodiny listovaním všelijakých fotografických kníh. Dokonca som na vysokej škole absolvoval aj nejaké workshopy. Zo slovenských fotografov bol pre mňa najvýraznejší Martin Martinček, ale hlavne ma inšpirovali ľudia okolo mňa.

SkryťVypnúť reklamu

Akí?

Cez Lúčnicu sa premlelo veľa ľudí, hudobníkov, spevákov i tanečníkov, vysokoškolákov všetkých možných profesií z celého Slovenska. To nás vzájomne obohacovalo. A stále viac ma zaujímali umelci – výtvarníci, muzikanti, divadelníci a ich diela. Ako človek, ktorý prišiel do Bratislavy z „vidieka“, som ich zo začiatku možno až prehnane obdivoval. Postupne som, samozrejme, prišiel na to, že aj ten najfantastickejší umelec je človek s istými vlastnosťami, a okrem toho, že fotograf musí vedieť fotiť, ovplyvňuje jeho fotografiu veľa ďalších faktorov. A fotil som veľmi rád hlavne pre priateľov. Napríklad aj ich deti, ale nie tak, že som prišiel na hodinu, cvakol som ich usmiate pred vianočným stromčekom a koniec. Zostával som u nich niekedy aj dvadsaťštyri hodín a po celý čas som fotil. Večer, ako išli spať, ako sa ráno zobúdzali, ako rodičia na seba vrčali, lebo nestíhali do roboty. Na to obdobie veľmi rád spomínam. To bolo fotenie ako naozajstný spôsob života.

SkryťVypnúť reklamu

Kedy to začalo byť vážne?

Dlho som sa za fotografa nepovažoval. Viacerí kamaráti, aj z brandže, mi hovorievali: čo sa tým neživíš? Ale ja som to tak nebral. V Lúčnici som robil tajomníka prevádzky, tancoval som a popri tom som fotil. Zlom nastal, keď mi do duše prehovoril kameraman Richard Krivda. Podarilo sa mi vybaviť, aby šiel s Lúčnicou do Jordánska a dokumentoval dianie. Chcel som, aby šiel s nami dobrý kameraman, ktorý by sa na súbor pozeral aj trochu inak, nielen cez úspešné, dokonalé vystúpenia a tlieskajúce obecenstvo. Také dokumentovanie často slúžilo skôr na propagandu. Síce mu ministerstvo neschválilo techniku a už vôbec nie štáb, dokonca ani asistenta, ale predsa to vzal a išiel s nami, formálne ako člen súboru. Bol pre mňa vzorom dokumentaristu, ktorý je ochotný pracovať aj v nepohodlných podmienkach. Bol autorom na tie časy skvelých dokumentov z vietnamskej džungle, z Islandu či z Južnej Afriky, a ešte k tomu nakrúcal na klasickú kameru, šestnástku. Asistenta som mu v Jordánsku robil nakoniec ja, aj sme spolu bývali v izbe, fotil som, pomáhal som mu. Bola to trochu partizánčina, ale veľa mi to dalo. A raz mi povedal: čo sa tým neživíš? V poriadku, dobre tancuješ, ale pomaly na to budeš starý. Vtedy mi to začalo vážne vŕtať v hlave.

SkryťVypnúť reklamu

Čo ste potom urobili?

Potom prišla revolúcia. Začal som veci vnímať inak a uvažovať, čo ďalej. Niežeby som mal strach z toho, čím sa budem živiť, ale povedal som si – skúsim to. Založil som si živnosť a začalo to fungovať. Nebolo to jednoduché, okrem fotenia som robil všetko čo s tým súviselo – vybavovanie, sprostredkúvanie tlače pri výrobe kalendárov, katalógov a tak. Do toho rodina, deti, sťahovania. Človek zisťoval, že je len na ňom, ako si život usporiada, lebo je to jeho život. Keď na to spomínam, uvedomujem si, aký je hrozne dôležitý partnerský život. Mal som fantastické zázemie. Moja žena Libuša mi s obľubou hovorila – ty stále iba vymýšľaš, zabávaš sa.

02.jpg
Autoportrét: © Ctibor Bachratý

Vedeli ste sa z fotenia stále tešiť?

Prejdú rôzne štádiá. Iné je občas pre potešenie urobiť fotografie, navyše také, ktoré sa páčia aj profesionálom, a iné, keď vstúpite na trh. U mňa to nebol nekompromisný zvrat, ale isté je, že niekedy si človek témy nevyberá. Keď už prácu zoberie, má ju robiť čo najlepšie. V istom období som fungoval takmer výlučne ako komerčný fotograf, fotil som v ateliéri komerčné katalógy, pracie prášky, kozmetiku a podobne. Som vďačný Martinovi Marenčinovi, že som mu mohol asistovať pri reprodukčnej fotografii. Tam som sa naučil, čo je to presné meranie, získal som techniku.

SkryťVypnúť reklamu

Začali ste fotiť divadlo a stále ho intenzívne fotíte. Čo vás na ňom priťahuje?

Myslím, že to javisko, ku ktorému som mal vždy blízko. Divadelná fotografia zachytáva diela, na ktorých pracujú mnohí ľudia. Tie diela sú vymyslené a ja to musím rešpektovať, lebo moja úloha je v danej chvíli dobre zdokumentovať, čo iní vytvoria. Baví ma to. Obdivujem ľudí, ktorí vyjdú na javisko a dokážu upútať iných ľudí, dokonca sprostredkovať pocity.

Aj vám, keď ich po celý čas sledujete cez hľadáčik?

No jasné. Hlavne vtedy, keď tam idem prvýkrát, alebo keď vidím inscenáciu, ktorá je fakt dobrá. Druhá vec je, keď už inscenáciu poznám a idem na ňu opäť, aby som si počkal na niektoré situácie.

Nie je to kalkulácia?

Skôr ide o to, že som už lepšie pripravený. Samozrejme, človek časom získava rutinu, ale tej sa treba brániť. Keď si pozerám hotové fotky, často si poviem, dalo sa to aj lepšie odfotiť. Na niektoré predstavenia sa rád vraciam a fotím ešte raz momenty, ktoré ma oslovili.

SkryťVypnúť reklamu

Je problém fotiť v prostredí, kde musí byť ticho?

Mnohé divadlá s tým majú problém a pustia ma iba na kostýmovú skúšku, nanajvýš na generálku. Jedno z mála divadiel, kde som sa mohol vracať, bola Stoka. Tam sa nerobili generálky. Režisér Blaho Uhlár však reagoval najprv dosť nejednoznačne na to, či môžem fotiť priamo počas živého predstavenia, keď sú herci najautentickejší. Je to totiž aj otázka úcty k nim. Nesmiete ich rušiť zvukmi ani svietením, a to platí dvojnásobne v komorných priestoroch. Na druhej strane, tam som sa najviac naučil, ako sa mám počas predstavenia správať. Potom som sa často vracal na predstavenia, ktoré boli výborné, a počkal som si na niektoré momenty. Robím s Uhlárom doteraz – pracuje v Trnave s ochotníkmi v divadle Disk. Fotil som aj jeho posledné predstavenie so súčasnou bratislavskou Stokou. Fascinujú ma mladí ľudia, ktorí prepadnú divadlu a na javisku dokážu hrať tak, že im človek všetko verí. Už dlho a rád fotím aj divadlo SkRAT či GUnaGU. Všetky tieto scény ma utvrdzujú v tom, že malé divadlá treba fotiť naživo, v autentickej atmosfére. Veľmi dobre si spomínam aj na obdobie, keď som fotil živé predstavenia Martina Hubu s Kontrabasom alebo Milana Sládka a jeho pantomímu. Dokonca ma pozval aj na festival do Kolína. Tam na pantomíme je ešte len skutočné ticho! Našťastie, fotografovi občas pomôže scénická hudba. Fotogenickí sú napríklad aj radošinci, ktorí tiež prijímajú medzi seba veľa mladých. Dokonca som bol aj v Štepkovom ochotníckom súbore Hlavina. Ochotníci sú vo všeobecnosti ďalší divadelný rozmer. Bol zážitok vidieť vyobliekanú dedinu v hľadisku! Veľmi autentické je aj Divadlo Teátro Tatro. Veľa fotím aj na väčších scénach, ako bývalému tanečníkovi mi vždy dobre urobilo, keď sa mi podarilo dobre zachytiť tanečné predstavenia alebo balet – v SND, Lúčnici, SĽUK-u...

SkryťVypnúť reklamu

neistygrunt.jpg
Divadelná fotografia je už roky dôležitou súčasťou života Ctibora Bachratého. Dobrú školu mu kedysi dalo divadlo Stoka, kam sa rád vracia doteraz. Záber zo zatiaľ poslednej inscenácie Neistý Grunt v réžii Blaha Uhlára (zľava herci Peter Tilajčík a Braňo Mosný). FOTO: © Ctibor Bachratý

V komerčných divadlách je to asi trochu iné. Tam sa uspokoja s fotkami z kostýmových skúšok, alebo vám zapózujú, či nie?

Pózovanie pre divadelnú fotku nemám veľmi rád. Tanečník vám predsa nezostane v lufte, aby ste ho nafotili. Taká fotka nemá napätie, nemá šťavu. Je pravda, že z propagačného hľadiska divadlo potrebuje fotky z pripravovanej inscenácie čo najskôr, ale to nestačí. Aj preto vždy prosím divadlá, aby prvé fotky na weboch nahrádzali neskoršími zo živých predstavení. Je celkom iné, keď herci hrajú s nasadením a pred divákmi. Držím sa toho, že každá inscenácia, či už veľká, alebo malá produkcia, si zaslúži dobré a nie povrchné zdokumentovanie. Páčili sa mi bulletiny na Broadwayi v New Yorku. Sú to najkomerčnejšie divadlá, ale ani jedno sa nepropaguje lacnými pózovanými reklamnými fotkami. Propagácia bola založená na výbornej divadelnej snímke. Možno raz zrealizujem koncept, ktorý mám už dlho v hlave - urobiť sériu hereckých portrétov zo živých inscenácií. Každý dobrý herec má svoje hviezdne predstavenie, z ktorého by si zaslúžil dobrý záber.

SkryťVypnúť reklamu

Fotili ste mnoho známych ľudí aj z iných oblastí umenia. Držíte sa pri tom nejakej zásady?

Nefotím ľudí za každú cenu, nemám žiaden príkaz, že musím. Veď povedzte, kto je známy a kto nie je známy? Áno, možno je zopár osobností, ktoré túžim odfotiť. Napríklad keď sem prišiel B. B. King, spravil som pre to, čo sa dalo. Alebo niektorých muzikantov na festivale Pohoda, kam chodievam fotiť každý rok. To sú najkrajšie chvíle, keď je koncert dobrý, ja môžem byť s nimi na javisku, oni sa výborne bavia a dolu pod nimi sa rovnako výborne bavia ľudia. Na tomto festivale vždy strávim tri dni a tri noci, všade chodím s fotoaparátom, ale snažím sa fotiť bez stresu, nenásilne. Zaujímavé je tu fotiť aj divadlo – to je ďalší úžasný rozmer, ktorý tento festival má. V prípade muzikantov najradšej fotím nie počas prvých troch pesničiek, ako to zväčša novinárom dovolia, ale práve počas posledných troch. To sú už všetci odviazaní, uvoľnení, hudobníci sa tešia do šatne, ale ešte dajú prídavky a nemyslia na to, či ich niekto fotí. Chcem si fotiť tých, ktorí ma zaujmú. Nemám v sebe ten pud, že rýchlo, poďme, aby mi ten a ten neušiel. U mňa platí, že ľudí, ktorých fotím, mám rád. O to viac si vážim osobnosti, ktoré rešpektujú džob toho druhého.

SkryťVypnúť reklamu

06.jpg
Ján Kuric a Vidiek na festivale Pohoda. FOTO: © Ctibor Bachratý

Napríklad?

Príjemnú skúsenosť som mal s hercom Jeremym Ironsom, ktorý pred pár rokmi prišiel na Slovensko na Artfilm. Som festivalu vďačný za džentlmenskú dohodu, že môžem prísť a vyberať si, čo odfotím. Ľudí, ktorí prídu v rámci svojho filmového džobu na festival, túžim odfotiť trochu inak než na tlačovkách. Na Jeremyho som dostal pár minút a bolo to veľmi príjemné. Už sa fotil tisíckrát, a predsa dokáže podať ruku a opýtať sa – čo pre vás môžem urobiť.

Máte nejaké miesto, kam by ste sa chceli neviazane s aparátom vybrať?

Teraz nemám vysnívané nič. Doma ma oslovujú témy, ako je špinavé centrum mesta alebo mesto plné škaredých bilbordov, ale nedokážem sa do nich pustiť, je mi z nich nanič. Rád by som sa však niekedy vrátil do New Yorku, kde som už párkrát bol. Fotil som tam napríklad muzikantov v metre a na ulici. Bolo by dobré v tom pokračovať a tému dotiahnuť. Ale to chce čas a prostriedky. Je celkom iné, keď hudobník vylezie na javisko, vo vrecku má zmluvu a vie, za akých podmienok hrá, a iné, keď stojí niekde na rohu a musí aktuálne upútať, aby mal večer čo jesť. Úžasné je, keď si muzikant napriek tomu zachová úroveň svojho repertoáru a cítiť z neho, že je to spôsob existencie. Na stanici metra Bedford Avenue som takto našiel čelistu. Mohol mať takých šestnásť-sedemnásť rokov a hral populárne skladby. Fotil som ho už hodnú chvíľu, vlaky niekoľkokrát prišli aj odišli, a stále som hľadal správny moment. Dal som sa s ním aj do reči, a on zrazu zmenil repertoár, začal hrať klasiku, a hneď mal iný výraz tváre. V takom prípade ma poteší, že som situáciu ovplyvnil. Fotil som tam aj džezových muzikantov, a výborný bol jeden saxofonista, ktorý z ničoho nič začal hrať nejakej dáme za oknom vlaku v metre. Starý pán vedel, že mu už nezaplatí, a predsa jej hral. Jej tvár sa pritom očividne menila, a keď sa vlak pohol, pán sa pohol zarovno s ním, šiel, až kým sa dalo a stále jej hral... Neponáhľam sa za tým. Nechcem dokumentovať život namiesto toho, aby som ho žil.

SkryťVypnúť reklamu

05.jpg
Violončelista na stanici metra Bedford Av v Brooklyne. FOTO: © Ctibor Bachratý

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 299
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 549
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 12 498
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 016
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 693
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 533
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 041
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 265
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 921
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 673
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 487
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 393
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 388
  6. Juraj Kumičák: Kolaborant 8 364
  7. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 032
  8. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 914
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu