Ako vzniká hit: Malá nočná mora

Stačila jedna báseň a poéziu odrazu čítali aj ľudia, ktorí ani nevedeli, čo to je. Na jar v roku 1989 vstúpila na literárnu scénu Taťjana Lehenová.

Stačila jedna báseň a poéziu odrazu čítali aj ľudia, ktorí ani nevedeli, čo to je. Veľa žien malo schovanú jej oxeroxovanú kópiu a s údivom sa utvrdzovali v tom, či sa v nej naozaj hovorí o tom, na čo myslia. A či tú báseň skutočne napísala žena. Na jar v roku 1989 vstúpila na literárnu scénu Taťjana Lehenová.

Ľúbostná lyrika slovenských bardov, občas náznak erotiky v próze, to bolo všetko. Sex v literatúre bol v polovici osemdesiatych rokov ešte stále tabu.

Slovensko nemalo svojho Henryho Millera a už tobôž nie Anaïs Ninovú alebo Ericu Jongovú. K najodvážnejším textom slovenskej proveniencie patrili román Jána Lenča Rozpamätávanie, poviedka Dušana Mitanu V električke či prózy Ruda Slobodu.

A v spomínanom roku 1989 vyšiel vo vydavateľstve Smena jemne, no stále v medziach normy samopašný poviedkový zborník Erotické poviedky – Eros. Prispeli doň aj ženy, ale skôr opatrne, váhavo a predovšetkým s dôrazom na lásku. Ani jednej by asi nezišlo na um predviesť telesnosť tak, ako to spravila Tatjana Lehenová v Malej nočnej more.

Verše ako sopeľInkriminovaná báseň vyšla dokonca už v roku 1988 v Dotykoch, vtedy prílohe literárneho časopisu Romboid, kde poéziu Lehenovej predstavil s neskrývaným pôžitkom ako „živel“ a „dráždivý aperitív“ básnik Štefan Moravčík.

Škandál vznikol až po vyjdení debutovej zbierky nazvanej Pre vybranú spoločnosť, do ktorej je báseň zaradená.

Polemiku rozpútal básnik Ján Švantner na stránkach Literárneho týždenníka (ďalej LT, č. 4/1989). Vo svojej stati s názvom Beat degeneration mladú poetku nešetril: „Lehenovej veršíky či skôr slová zapísané do riadkov lenivo visia, nie nepodobné tomu, čo visí decku z nosa, keď má nádchu, a to je ich jediný estetický rozmer.“

Ďalej hovoril o „pocite hnusu“, „gýči a pornografii“, „výparoch posteľných driemot“ a priznával, „že by radšej žil kdesi v buši medzi Papuáncami ako vo vybranej spoločnosti Taťjany Lehenovej“. Redakcia súbežne so Švantnerovým výpadom uverejnila aj text ženy-kritičky, pravdepodobne aby dala slovo aj priaznivejšie naklonenej sudičke.

Emília Boldišová nazvala svoj príspevok Neskáčme poetke do reči a konštatovala, že „autorka (...) ako prvá zo žien-našiniek verejne odtabuizovala sex“ a „vzťah muža a ženy (zámerne nehovorím o láske, lebo o tej nie je reč) servíruje telesne – radostne, s potešením z detailnej fyziologickej obnaženosti“.

Poetka Taťjana Lehenová v roku 1989.

UrbanLepšiu reklamu si Lehenová nemohla želať, hoci v tom čase ešte nikto nepremýšľal v komerčných súvislostiach a už tobôž nie v súvislosti s poéziou.

Ostrá výmena názorov na stránkach vtedy obľúbeného a rešpektovaného Literárneho týždenníka sa ťahala niekoľko týždňov a zapojil sa do nej napríklad aj básnik Jožo Urban (LT č. 12/1989), ktorý bol voči inkriminovanej básni veľmi rezervovaný a zároveň si neodpustil iróniu: „Lehenová vytvorila precedens, rozvírila hladinu, postavila veterný mlyn. (...) Obávam sa explózie podobných textov inšpirovaných veľkým vzorom.“

Celkom nekorektne však dodajme, že Urban nemusel byť práve najobjektívnejším sudcom, keďže sa s ním nedlho predtým Lehenová rozišla...

Bohémka? No fuj!Iný básnik, o generáciu starší Ján Majerník, dokonca Lehenovej venoval báseň s modifikovaným názvom Malý nočný budha, v ktorej sa pokúsil vzdať jej hold za odvahu (LT č. 11/1989). Tu treba dodať, že zďaleka nešlo o prvý a ani posledný prípad, keď sa Lehenová stala niečiou múzou.

Celý škandál či skôr škandálik totiž vypukol aj preto, že dvadsaťosemročná Taťjana patrila ku krásaviciam a všade, kde sa objavila, priťahovala svojím zjavom a živým energickým vystupovaním všeobecnú pozornosť. A inteligentnej krásavici akoby niektorí nechceli dopriať ešte aj štatút talentovanej a úspešnej poetky.

Zbierka Pre vybranú spoločnosť však obsahovala aj ďalšie prekvapenia. Z básní totiž dodnes prýšti podmanivo nákazlivá bohémska nálada a jej šíriteľkou je nič nezastierajúca pôžitkárka, trochu výstredná, hrdá a samostatná, milujúca, no nie obetujúca sa.

Čiže rozvracačka spoločensky ustáleného modelu ženy zdržanlivej, poslušnej, ochotnej a obetavej, takže len za týchto okolností obdivuhodnej. Svoj životný postoj deklaruje hneď v prvom štvorverší: Na zemi je to ohromné, / takže sa vôbec nespolieham na náhodu, / ale prichádzam na svet tak často, / ako sa len dá. Poetka Mila Haugová uznanlivo označila Lehenovú za prvolezkyňu: „... presná, nesentimentálna, nefňuká, vecne konštatuje reálny stav“. (Romboid č. 12/1989)

Posledná MiškaPo mimoriadne medializovanom debute vyšla o dva roky Lehenovej ďalšia zbierka – Cigánsky tábor. V novej spoločenskej klíme sa tejto knihe už toľko pozornosti nedostalo, i keď kritika ju vyhodnotila ako ešte vyzretejšiu a lepšiu.

Doposiaľ posledným autorkiným dielom je hravá detská knižka Je Miška myška?, ktorá sa zasa zaradila k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v našej tvorbe pre deti.

Po nej sa však Lehenová ako spisovateľka odmlčala. Vydala sa, odsťahovala sa do Prahy, porodila dve deti a vrátila sa k povolaniu právničky, ktoré vyštudovala.

Ostali len legendy, fámy a z jej knižiek zberateľské kúsky. V roku 2011 sa však oba básnické tituly objavili v novom vydaní (vyd. Kalich v spolupráci s Vlnou/Drewo a srd) s doslovom literárneho kritika a vysokoškolského pedagóga Jaroslava Šranka.

Ten sa zmieňuje o tom, že ešte aj v súčasnosti reagujú študenti na Lehenovej verše, „a to aj tí, ktorí sa inak pri styku so súčasnou poéziou prezentujú iba hrošou kožou“.

Dúfajme však, že Lehenová ako autorka nepovedala posledné slovo. I keď je ťažko predstaviteľné, že by sa dnes polemike okolo jednej básne venovalo v médiách toľko priestoru.

Taťjana Lehenová: Škandály sa na mňa lepiaNa to, ako vnímala rozruch okolo svojej zbierky Pre vybranú spoločnosť sme sa spýtali priamo poetky Taťjany Lehenovej.

Na koho ste sa obrátili s rukopisom, kto bol vaším poradcom či tútorom?

Poradcov v pravom zmysle slova som nemala – do textov som si nikdy nedala kafrať, ale iste mala na mňa vplyv tvorba básnikov, ktorých som obdivovala. Zo slovenskýc to bol Dano Hevier a Ivan Štrpka a potom – vtedy mladí chlapci – Jožo Urban a Ivan Kolenič, pre ktorých som – aspoň myslím – aj ja mala istý poetický význam. Tútorom odovzdaného rukopisu pred vydaním bol však Štefan Moravčík, ktorý mal na starosti debuty v Slovenskom spisovateľovi a tak to bol práve on, kto mal právo rozhodnúť, či zbierku zatratí, alebo jej pomôže na svet.

Polemika okolo knižky sa rozprúdila hlavne vďaka básni Malá nočná mora. Zaradili ste ju do zbierky úplne suverénne, alebo ste mali skôr trému, ako to vypáli?

Pravda je ešte smiešnejšia. Pôvodne som rukopis odovzdala bez Mory. Moravčík mi po prvom prečítaní odkázal, že zbierka okamžite (rozumej o dva roky) vyjde. Výhrady mal k jedinej básni, ktorú navrhol prepracovať. Mne sa však nič prepracovávať nechcelo, ponúkla som mu radšej na „vyplnenie medzery“ dva iné texty, a tak trocha zo žartu, trocha vďaka svojej provokačnej povahe som k nim pridala aj Malú nočnú moru (bol to text celkom čerstvý – starý len zo dva dni). Skôr som chcela otestovať, čo Štefan na to. Neverila som, že by báseň mohla vyjsť v tlači, nieže v renomovanom vydavateľstve. Lenže on po nej skočil ako maškrtný kocúr – ešte dnes vidím, ako sa olizoval až za ušami, keď vravel: „Tak a toto, milá moja, vydáme hneď, žiadne čakanie dva roky...“ No, a bolo!

A čo následné reakcie, ktoré ste básňou vyprovokovali? Tešili ste sa z nich?

Všetko tak podivne pospávalo, dlhodobo, nonstop. Stávalo sa, že uprostred nedeľného popoludnia, keď človek šiel stredom mesta s vetrom vo vlasoch, stretol tak desať, dvanásť ľudí od Michalskej po Národné divadlo a inak – len ten vietor. Zvláštne, nie? A odrazu... akoby mali všetci o zábavu postarané. Je to nezmysel, ale mala som pocit, akoby bolo mesto zase plné živých, zaujatých, gestikulujúcich ľudí. Konečne sa niečo dialo – paráda.

Žijete v Prahe, pracujete ako právnička a stiahli ste sa z literárneho sveta. Už teda vôbec nepíšete, nikdy viac nijaké škandály?

Škandály sú súčasťou života práve tak, ako môžu byť súčasťou literárneho života – na mňa sa lepia, hoci ich intenzita je, samozrejme, rôzna a rôzna je aj miera pikantérie, ktorú so sebou nesú. V tomto smere sa však naozaj nemusím obávať – osud ma škandálmi priam rozmaznáva. Mňa však skôr zaujíma, či ešte niekedy nájdem dosť kreativity, vnútornej disciplíny, ctižiadosti a egoizmu, a hlavne Času s veľkým Č, aby som sa mohla zase na chvíľu oddať písaniu. Stále o to veľmi stojím, len sa bojím, aby sa odrazu neukázalo, že som už niečo beznádejne prešvihla.

Malá nočná moraTaťjana Lehenová

S neutíchajúcim úžasom

dôverčivo pozorujem, ako rastieš.

Chcem to.

Chcem, aby si bol veľký a mocný,

chcem, aby si bol kráľ.

Zľahučka prstom... a malinká pusinka

sa otvára... Nepľuj toľko!

Vidíš, znova si sa zababral.

V horúčosti perín, v tomto bielom

nebi, moja ruka hladí tvoje čelo,

ty oblý rožok s kvapkou medu,