Jednou z hviezd medzinárodného galavečera Open Balet Gala v SND bude aj mladý Slovák.
Nemáte trochu stres z podujatí, kde musíte tancovať s neznámymi tanečníkmi?
„Často hosťujem na scénach po celom svete, s mnohými hosťami Open Balet Gala som už tancoval. Väčší stres mám z toho, že budem po dlhom čase tancovať pred rodinou.“
V čom vás diváci v sobotu uvidia?
„V pas de deux Čiernej labute z Labutieho jazera a v duete z Rómea a Júlie. Celý Prokofievov balet budem tancovať so svojou partnerkou primabalerínou Annou Tsygankovou z Amsterdamu.“
Ako sa chlapec z Tvrdošoviec stane vedúcim sólistom jedného z najprestížnejších svetových súborov?
„Odmalička som rád tancoval, mama ma zobrala do Ľudovej školy umenia, kde si moja učiteľka pani Šetinová všimla môj talent a poslala ma na Tanečné konzervatórium do Bratislavy. Na prekvapenie celej rodiny ma prijali. Ale boli to ťažké roky, rodinu som videl len cez víkend. Väčšinou som sa cítil dosť osamelo. Únikom pred samotou a útechou bol tanec, ktorý som miloval viac a viac.“
Od začiatku to bol balet?
„Najprv som inklinoval k folklóru, ale veľmi rýchlo sa mi zapáčil klasický tanec.“
Akí pedagógovia vás najviac ovplyvnili?
„V Bratislave Danica Pilzová, ktorá nám dala vynikajúce základy. Mnohí jej žiaci pôsobia na medzinárodných scénach. Vďaka nej som sa dostal na Akadémiu do Monte Carla, kde som mal šťastie pracovať s pani Besobrasovou. Tá pracovala s Rudolfom Nurejevom a vychovala veľa svetoznámych tanečníkov. Mnohé zlozvyky z mladosti sa jej podarilo skorigovať a pripraviť ma na profesionálnu kariéru. Vďaka nej som sa naučil vidieť vlastné chyby a ich odstraňovaním sa zlepšovať.“
Je pre tanečníka výhodou byť vyšším?
„Väčšina súborov uprednostňuje vysokých tanečníkov. Je to pre estetiku a možnosti tancovať aj s vyššími partnerkami. Heinz Spoerli, vtedajší riaditeľ súboru v Zürichu, mi v prvý deň povedal: ’Chcem, aby si tancoval s vysokými sólistkami, a preto musíš chodiť do fitnescentra’. Výška však so sebou prináša aj isté nevýhody. Ide o pohybovú koordináciu, je ťažšie kontrolovať pohyb, najmä piruety a rýchle skoky.“
Ako si spomínate na pôsobenie vo Švajčiarsku?
„Dostal som tam veľké príležitosti. V podstate od začiatku som tancoval sólové úlohy. Pre mňa to bolo ideálne. Veľmi prísny režim a švajčiarska precíznosť.“
Prečo ste potom odišli do Amsterdamu?
„Po ôsmich rokoch som chcel spoznať prácu iných choreografov a baletných majstrov. Holandský národný balet bol dobrý krok vpred – väčší súbor i repertoár.“
Aj tam ste už pomaly osem rokov.
„Zmenu zatiaľ nechystám, ale ani nevylučujem. Som v Amsterdame spokojný, aj v súkromnom živote. Možno len ak by sa objavila nejaká výnimočná príležitosť.“
Nenudí vás už klasika?
„Milujem klasické balety s príbehom, ale rád tancujem aj niektoré balety z neoklasického a moderného repertoáru diela Georgea Balanchina, Hansavan Manena alebo Johna Neumeiera.“
Čo pre vás znamenala cena Alexandry Radiusovej?
„Dostať cenu pre najlepšieho tanečníka bola veľká pocta. Pre mňa to znamenalo, že som na správnej ceste ako tanečník. Dalo mi to nový elán a sebaistotu.“
Zažívate niekedy intrigy podobné tým, ktoré sa stali osudným šéfovi baletu vo Veľkom divadle v Moskve?
„To, čo sa stalo v Moskve, je strašné. Ja som sa nestretol s ničím podobným a dúfam že to tak zostane.“
Láka vás v budúcnosti aj choreografická kariéra?
„Choreografiu som ešte zatiaľ nemal čas vyskúšať, ale dúfam že sa mi podarí vytvoriť nejaké dueto alebo kratší balet. V Amsterdame môžu mladí autori ukázať choreografický talent v rámci večera New Moves. Človek nikdy nevie, kam ho vietor zaveje.“
Čo odkážete tým, ktorí princov v pančuškách „nemusia“?
„Každý sme iný. Niekto má rád hokej, iný futbal, niekto klasickú hudbu. Ľudia si často neuvedomujú, že tanečníci musia byť v špičkovej fyzickej kondícii ako atléti, na scéne dvíhame tisíce kilogramov, skáčeme, točíme sa. Tanec nie je len umenie, ale aj ťažký šport.“
