Štyri ročné obdobia ukázali najstaršie i najnovšie Laubertove práce, ako aj dve diametrálne odlišné polohy jeho zberateľskej vášne.
Keď sa koncom minulého roka rozchýrilo, že Otis Laubert bude mať v bratislavskej Galérii 19 štyri výstavy po sebe v cykle Štyri ročné obdobia, okamžitá reakcia sa dala zhrnúť konštatovaním: Otis bilancuje.
Životnosť tohto názoru však bola minimálna, a to nielen preto, že akosi chýbal dôvod bilancovať práve teraz. Podstatnejšie bolo spomenúť si na Laubertovu dôslednú snahu na každej výstave ukázať niečo zo svojej tvorby, čo návštevník ešte nevidel.
To je preňho prioritné, nie urobiť za každú cenu „dobrú výstavu“. Hoci, napriek tomu, či práve preto, vždy urobí výstavu nie dobrú, ale výbornú.
V každom prípade však celú pravdu o tom, čo sa v galérii v najbližších troch mesiacoch, vyhradených pre tento výstavný cyklus, malo chystať a objaviť, vedeli len on a kurátor tejto série Marian Meško.
Obaja si patrične vychutnávali postupné dávkovanie jednotlivých expozícií, a hoci ich názvy vždy niečo naznačovali, o prekvapenie nebola núdza. Nakoniec, ako pri každej Laubertovej prezentácii.
Náznaky chronológie
Už samotný koncept štyroch výstav bol prekvapujúci. Prvou, Zaváraninami - dielami zo šesťdesiatych rokov síce vytvoril dojem chronológie, no následné ukážky Z cudzej záhrady priniesli nečakaný oddychový čas v predpokladanom systematickom mapovaní jeho tvorby a predstavili známych i menej známych autorov z Laubertovej zbierky.
Tá vznikala desaťročia, rovnako ako jeho práce zo sféry poštového umenia na tretej výstave Už mi došlo, čo mi to došlo, aby vo finálnej prehliadke Nové ovocie, ktorá sa končí v nedeľu, ukázal pre zmenu len svoje úplne najnovšie veci.
So zreteľom na bezhraničnú rozmanitosť jeho tvorby a sčasti živelný charakter jej genézy (keď autor nepostupoval „klasicky“ od kresieb cez koláže a asambláže k objektom a inštaláciám) možno s istým zveličením povedať, že akákoľvek Laubertova výstavná koncepcia bude úspešná.
Dvojaký zberateľ
Ešte nedávno sa jeho meno spájalo predovšetkým s takzvaným umením odpadu, keď Laubert s neomylnou intuíciou zbieral nevyčísliteľné množstvo odhodených drobných vecí, zhromažďoval ich v legendárnom depozite (čo sú stovky dôkladne označených preplnených škatúľ), aby v pravý čas siahol do tých tisícok nepotrebných predmetov a v prekvapujúcich kombináciách im prisúdil nový význam.
Túto, ešte stále asi najznámejšiu podobu Otisa Lauberta, našli návštevníci na tretej z výstav, kde zo svojich pohľadníc, obálok alebo známok často razantnými zásahmi (vyrezávaním, preškrabaním či priklincovaním) vytvára vizuálne atraktívne navzájom prepojené celky. Hoci z obrovskej pestrej masy svojho materiálneho a inšpiračného zdroja si vybral len úzky fragment poštovej komunikácie, dokázal svojou vtipnou imagináciou oveľa viac, než len že „už mu došlo, čo mu to došlo“.
Naopak, asi najprekvapujúcejšia bola iná podoba jeho zberateľstva, výstava vecí Z cudzej záhrady, keď sa akvizícií - darovaných, kúpených či získaných na blších trhoch (pamätná je veta kunsthistoričky Jany Geržovej, že „pre Otisa má návšteva blšieho trhu rovnaký význam ako prehliadka Louvru“) ani nedotkol. A nie že by ho to nelákalo.
Mám farebný bod
Aj pre väčšinu znalcov boli novinkou exponáty na prvej a záverečnej výstave. Už spomínané Zaváraniny zo 60. rokov sú zaujímavé aj tým, že je to obdobie, keď absolvent „šupky“ spočiatku ešte prekvapujúco holdoval viac filmu a literatúre než výtvarnému umeniu. Svedčia o tom aj denníky, ktoré sú už takmer polstoročie preňho aspoň takým pokladom ako depozit.
Prvotné básne, záznamy snov či filmové „pseudoscenáre“ však postupne uvoľňovali miesto archivovaniu výtvarných inšpirácií, ktoré sa od polovice 70. rokoch stali úplne dominantnými.
Poézii však zostal verný aj Laubert-výtvarník, cítime ju v každom artefakte, raz dojemne zrejmú, inokedy skrytú v humornom výtvarnom prejave. A autor básnivosť nezaprel ani pri pomenúvaní Nového ovocia, geometrických kresieb a koláží z posledných dvoch rokov.
Pravda, je to geometria laubertovská, hravá, neviazaná. A také sú aj mnohé názvy diel ako Mám farebný bod a neviem pohnúť zemeguľou či Návrh pre tých, čo chcú vytvárať mimozemské obrazce.
Mimochodom, jeden z takýchto „návrhov“ si Laubert zapísal ešte v roku 1968: Ani som nezbadal, že cvičením v kresbe hviezdičiek som namaľoval nebo.
