Mladá režisérka Mira Fornayová nakrútila príbeh o mladom skínovi a jeho psovi a vyhrala medzinárodný filmový festival.
Myslíte, že sa vám podarilo nakrútiť príbeh, ktorý by mohli precítiť ľudia kdekoľvek na svete?
Môžem hodnotiť len na základe skúsenosti z festivalu v Rotterdame. Podľa reakcie bolo jasné, že filmovú tému brali ako svoju vlastnú, nevideli v nej len východoeurópsku či iba slovenskú realitu. Vnímala som to ako kompliment.
Ako vy sama definujete ideu tohto filmu?
Hlavná téma je, samozrejme, rasizmus, ktorý vzniká z nebezpečných predsudkov. Práve tie vydeľujú ľudí do samoty a izolácie. Pritom všetci chceme niekam patriť a potrebujeme istoty. Hlavný hrdina, skinhed Marek robí všetko preto, aby zostal začlenený, no ocitá sa osamotený v absurdnej situácii. Na jednej strane jeho rasistickí kamaráti s vierou v lojalitu voči vlastnej rodine a bratstvu, a na druhej jeho matka, ktorú nemôže akceptovať práve z rasistických dôvodov. Je to príbeh o hanbe a v prípade Marka vychádza z absurdného princípu rasizmu.
Neuvažovali ste o zapojení profesionálnych hercov?
Na začiatku sme ich mali, pretože fondy pôvodne nechceli podporiť film s nehercami, vraj je to priveľký risk. Otca mal hrať Attila Mokos a matku Zuzana Mauréry. Obaja nám na začiatku veľmi pomohli a bola som im vďačná, že pochopili, keď som sa vrátila k svojmu prvotnému intuitívnemu zámeru nakrútiť to s nehercami.
Ako ste potom našli nehercov?
Kasting trval skoro dva roky a robili sme aj herecké workshopy v lokalite nakrúcania. Jedného zo skupiny boxerov som poznala, je to náš sused z vinohradu. Vo filme hrá aj moja mama. Rómskeho chlapca sme vyhľadali až v Brne. Dlho som nemala predstaviteľku matky. Keďže v príbehu je masérka, povedala som svojej asistentke, aby obehala všetky masážne salóny v Hodoníne. Našťastie bola veľmi pracovitá a predstavila mi asi tri ženy a medzi nimi Irenu Bendovú, bývalú účtovníčku, ktorá sa rekvalifikovala pre vlastný zdravotný problém. Keď som poslala video s ňou do pražskej kastingovej agentúry, s ktorou som pôvodne konzultovala obsadenie, odkázali mi, že nemôže hrať ani v reklame na jogurt. No my sme nerobili reklamu na jogurt a pre náš film bola presná. Veľmi dobre sa s ňou pracovalo, je prirodzený talent.
Do akej miery sú výkony nehercov improvizované?
Poznali situáciu aj príbeh, ale nedostali do ruky scenár, len som im ho prečítala a dopĺňali sme ho na základe ich improvizácií a potom sme ich fixovali. Raz mi chcela Irenka urobiť radosť a naučila sa dialógy dopredu. Myslím, že som jej v tom strese z meniaceho sa počasia požičala scenár. Absolútna chyba! Úplne ju to vyhodilo z konceptu, nedokázala už potom hrať, stále myslela len na to, ako to tam bolo napísané. Nie sú to trénovaní herci, ktorí vedia zahrať naučené texty. To niekedy dobre nevedia ani herci.
Hlavný predstaviteľ Adam Mihál pôsobí s vyholenou hlavou trochu ako mimozemšťan, rátali ste aj s takýmto pocitom?
Keď prišiel na kasting, mal ešte dlhé kučeravé vlasy - je totiž futbalista. Mal aj istú zvláštnosť, viditeľnú na prvý pohľad. Jeho výraz je veľmi silný. Ale niektorí spolupracovníci z kastingu chceli, aby sa Marek ľuďom viac páčil, preto sme hľadali ďalej, kým sme neobjavili ešte iného predstaviteľa, ten sa páčil všetkým. V poslednej fáze som skúšala s obidvoma. V prvý deň nakrúcania som zámerne pracovala s oboma, i keď som bola vnútorne presvedčená o Adamovi. Vtedy som asi väčšine štábu pripadala ako mimozemšťan ja. Hercom by som to neurobila, ale chalani sa vzájomne ťahali a ja som potrebovala istotu, že ten pracovný tlak zvládnu. Keď som si po prvom dni vybrala Adama, tomu druhému sa uľavilo. Byť v každom zábere je nesmierna námaha a zodpovednosť aj pre herca.
Marek nepôsobí ako z klubu bitkárov. Chceli ste ho mať zámerne takého krehkého?
Keď som si robila prieskum, zistila som, že osemdesiat percent chlapcov v podobných skupinách je presne takýchto „krehkých“. Potrebujú vzory a nimi sú práve tí silnejší vodcovia. Je to prirodzená vec, dokonalých a krásnych všetci obdivujeme. Aj ten najtvrdší z Markovej skupiny - vodca má v sebe niečo sympatické, už len tým, že sa o Mareka stará a zaujíma. Marekov reálny otec je apatický, takže syn sa musí starať o otca. Tí, čo sa pridávajú k skupinovým hnutiam – nech sú to už skejteri alebo skinhedi - majú väčšinou v rodine nejaký nevyriešený konflikt. Marek má v sebe tvrdosť kovboja, ale aj istú jemnosť. Zraniteľnosť tejto postavy bola nutná, aby nás vtiahol do príbehu.
Azda najvýraznejšie pôsobí vo filme skupina holohlavých chalanov. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Povedali mi, že sa sami nazývajú vagabundi, tak som na to pristúpila. Film bol pre nich výzvou a dostali tak odo mňa šancu. Títo chlapci riskovali najviac. Vedeli, koho hrajú, ale nereprezentovali samých seba, i keď čerpali zo seba či zo svojej minulosti. Už si ich však nedovolím škatuľkovať, myslím, že sami veľa vecí prehodnotili na základe tohto filmu a ja som zasa pochopila ich. Boli našou najväčšou oporu, bez nich by sme film ani neurobili, pomáhali nám aj so stavbou scén. Som zvedavá, ako budú na film pri premiére reagovať a teším sa hlavne na debatu s nimi.
V jednej krčmovej scéne nechávate vyplavovať nie veľmi korektné názory, ktoré sa notoricky opakujú aj v rôznych internetových diskusiách.
Nahovoril mi ich lokálny raper, ktorému som povedala, nech ide do tých najväčších fráz na túto tému. Ten presne vystihol krčmové reči. Prekvapilo ma, že aj niektorí členovia štábu povedali, že má v podstate pravdu. Viac ako si dokážeme predstaviť, podliehame zjednodušeniam a predsudkom, podľa ktorých vytvárame spoločenské normy.
Nebáli ste sa postaviť film na postave, do ktorej sa nedá tak ľahko vcítiť? Ani v Líštičkách, vašom predchádzajúcom filme, neboli vaše hrdinky priveľmi sympatické.
Pre mňa boli. No bolo by veľmi nebezpečné, aby sme sa vcítili do niekoho, kto zmýšľa tak ako Marek a prežije tragédiu ako on. I keď podľa mňa sa nám podarilo v divákovi vzbudiť empatiu, lebo na Adama sa nielen pozeráme, ale pozeráme sa s ním.
Nechceli ste vybudovať príbeh, ktorý by sa skončil katarziou a morálnym ponaučením?
Moralizovať takýto príbeh by bolo prvoplánové, obrali by sme tým diváka o možnosť nad tým všetkým rozmýšľať. Samozrejme, že som sa stretla s korektnými názormi ľudí, ktorým sa zdal môj záver chladnejší, v Rotterdame ma porovnávali s ranými filmami Hanekeho či Kassovitza. Ale ja som nechcela, aby sa diváci nad touto témou či postavami dojímali, ale skôr sa nad ňou zamysleli, aby vyvolala diskusiu v nich, ako aj v ich okolí. Aby ich zamrazilo, že sú súčasťou spoločnosti s podobnými príbehmi. Chcem sa dostať divákom pod kožu.
Bolo zasadenie do česko-slovenského pomedzia trochu kalkuláciou na spoluprácu s Českou televíziou?
Česká televízia do projektu vstúpila až keď bol film skoro hotový. Túto lokalitu mám rada, pre mňa to bolo teda osobné rozhodnutie. Vizualita tamojšej farmárskej krajiny je mi blízka, intímne ju poznám, odtiaľ pochádza moja rodina z maminej strany.
Váš film by sa mohol vďaka svojej farebnosti volať aj 50 odtieňov sivej.
Ide o sociálnu drámu až s antickým príbehom, ktorý má aj silnú vizuálnu stránku. kompozície obrazov nie sú klasické, mala som ich v hlave, už keď som písala scenár.
Maľujete si ich?
Tentoraz nie, nafotila som si ich, keď som vyberala lokácie na nakrúcanie či na hereckých skúškach. Štáb dostal spolu so scenárom presný vizuálny manuál.
V titulkoch ste uvedená ako autorka koncepcie obrazu. Ako sa správa kameraman, keď ho režisérka postaví prakticky už pred hotový záber?
Nie je to žánrový film, ale autorské dielo. Nedala som sa do titulkov pre svoje ego. Kameraman Tomáš Sysel prijal môj koncept s veľkou pokorou a nebol proti mojim neštandardným kompozíciám a nebol ani proti tomu, že kamera hlavnému hrdinovi priam dýcha na krk. Skôr naopak, veľmi ma v tom koncepte podporil a veľmi precízne, s absolútnou citlivosťou sa toho zhostil. Aj napriek veľkej fyzickej náročnosti kameru nevnímate a to je skvelé.
Aj zvuk je urobený delikátne, veľa dialógov prebieha úplne mimo obrazu.
Zvukový majster Ján Ravasz mal mimoriadne ťažkú prácu a keďže sme mali pre Rotterdam málo času na spracovanie filmu, robil až do vyčerpania. Kamera zostáva na hlavnom predstaviteľovi, aj keď hovoria iní, lebo práve cez jeho vnemy vnímame príbeh. Zvuk pôsobí autenticky hlavne vďaka istej surovosti a zvukárskej precíznosti, v ktorej je aj veľká dávka štylizácie, podobne ako v obraze. My sme dokonca robili kastingy aj na štekot psov.
Film padol práve do spoločenskej diskusie o chove bojových plemien. Čo na to hovoríte?
Nechcela by som, aby pôsobil ako dôkaz na ich zákaz. Všetko je to o tom, kto vlastní takéto plemeno, ktoré sa pri určitom výcviku vie premeniť na zbraň. Náš filmový pes bol záchranársky, museli sme ho učiť byť agresívnejším a útočnejším.
Nebáli ste sa urobiť taký pomalý film v dnešnej zrýchlenej dobe?
Dĺžka záberov má svoj dôvod. S hlavným hrdinom si takto prežijete nudu a prázdnotu, v ktorej len čakáte, že vám ju niekto naplní. Chápem, že svet je rýchly, ale ja ho chcem zámerne spomaliť. Vyvinula som si teóriu, že keď sa človek sám spomalí, tak trochu spomalí aj svet okolo neho. Podľa mňa mladí potrebujú aj takéto výzvy. Ak sa všetko zrýchli, môže nám z toho celkom prepnúť. Prázdnoty sa my ľudia bojíme, lebo musíme byť sami so sebou, a tak ju zapratávame, čím sa len dá. Pre mňa je prázdnota dobrá, lebo práve v nej ma mnohé veci napadajú.
Aké ďalšie festivaly na tento film čakajú?
Zatiaľ je isté, že pôjde tento mesiac na medzinárodné festivaly do Vilniusu a na začiatku apríla do Budapešti. Otvárame o dva týždne slovenské Febio, sme aj v súťaži v českom Febiu. Viac nemôžem menovať, lebo musíme počkať na oficiálne tlačové vyhlásenia daného festivalu, keďže sú to festivaly kategórie A či významnejšie v danej krajine.
Vlaňajší rok bol z hľadiska produkcie slovenských filmov najsilnejší aj kvalitatívne, celkový ich návštevníkov bol však malý. Nebojíte sa, že aj váš film môže u divákov prepadnúť?
Ľudia majú radi Babovřesky, v tomto nie sme odlišní od iných štátov. Rumuni zažívajú svoju novú vlnu, zbierajú hlavné ceny na veľkých festivaloch už niekoľko rokov, ale na tieto filmy nikto v Rumunsku nechodí. Víťazný film z Berlína Pozícia dieťaťa má ťažkú tému o korupcii medzi elitou, do toho ešte oidipovský komplex. A kto chce pozerať film o korupčnej afére, keď v tom vlastne dennodenne žijeme? Možno, že všetci, ale nejaký distribútor to predovšetkým musí najprv risknúť.
Slovákov akoby nezaujímali svetové témy. Prečo?
Asi majú lokálnejšie problémy, ktoré sú im bližšie. Naša spoločnosť by už mala mať isté veci za sebou. Nikto na Slovensku vyslovene nehladuje, všetci majú základnú zdravotnú starostlivosť, preto by sme mali už pomaly začať pomáhať tým chudobnejším. Neviem však, či je to pažravosť, že potrebujeme stále viac a viac, alebo sme ešte v biede, pretože sa to deje veľmi pomaly. Keď len tak sedíme v kaviarni, nezdá sa mi, že by sme boli až takí chudobní. Ale nechcem moralizovať, lebo rozdiely medzi ľuďmi sa naozaj zvyšujú. Videla som jednu reklamu so sloganom - patríte medzi elitu. Tento spôsob myslenia nemá zdravú podstatu, ale asi aj to je snaha - niekam patriť.
Čo je teda dôvodom nezáujmu Slovákov o vlastné filmy?
Predovšetkým skúsenosť, že ich bolo veľa v minulosti zlých a nepravdivých. Ľudia na Slovensku sú inteligentní, dokonca aj robotnícka trieda je veľmi vzdelaná. Niekto by im však mal viac veriť. Ak na filmy neurobíte patričnú kampaň, ľudia si ich ani nemajú šancu vybrať. Niekto tu odhaduje, že na toto by naši ľudia nešli, a potom sa ľudia ani nedozvedia, že by ich to mohlo zaujímať. Treba osloviť mladých ľudí, ktorí sa ešte tvarujú. Nepodceňovať ich a nerozhodovať za nich podľa nejakých štatistík a čísel. To sú zas len predsudky, a tie sú nebezpečné. Kedysi boli výchovné koncerty a ja mám vďaka nim rada vážnu hudbu. Ale možno som naivná a idealistická.
Zostávate žiť v Prahe?
Mám tam ticho, ktoré potrebujem. Kamaráti sú skôr mimo filmárskej obce. Česká kinematografia sa mi zdá teraz slabá, čo sa týka autorského filmu - z tohto pohľadu je pre mňa omnoho motivujúcejšie byť na Slovensku. Niečo sa tu hýbe. V Česku je to však zabehnutejšie, je tam veľa aktívnych producentov, neskutočné profesionálne zázemie, hoci už menej zaujímavých autorov.
Sme na Slovensku svedkami rastu nejakej novej filmovej vlny?
Novinári majú radi vlny, ja sa necítim ako súčasť vlny. Myslím, že každý filmár tu bojuje sám za seba a to je možno aj škoda.
Filmárska solidarita teda neexistuje?
Ja prajem iným a aj mne robí dobre, ak mi iní tiež prajú. Ale konkurencia je zdravá, lebo vás posilňuje a zároveň učí pokore. Človek musí mať zrkadlo. Nemôžeme tvrdiť, že necítime rivalitu. Rivalita je dobrá, ak má zdravý základ.
A na čo sa vás budem pýtať o desať rokov? Na Oscara?
Neviem, či to mám nastavené týmto smerom. Hoci kedysi by nikto nepovedal, že by mohol taký Haneke dostať Oscara. No ja by som o desať rokov chcela byť hlavne spokojná a vidieť, že je za mnou zmysluplná práca. Rada by som urobila film, ku ktorému by som spätne nemala žiadnu pripomienku, hoci to zrejme nie je možné. Filmárske osobnosti pre mňa nerobia filmy pre úspech, ale pracujú na sebe a filmami vyjadrujú svoj životný názor. Terrence Malick natočil len málo filmov, ale každým z nich riskoval úroveň, ktorú už predtým dosiahol, lebo sa nezľakol vlastnej slávy. Mám rada tých, ktorí dokážu zakaždým nanovo zatriasť svojím svetom.
Potešia úspechy ako ten, ktorý ste dosiahli v Rotterdame?
Keď sa človek zameria na úspech, nikdy nemôže byť spokojný s tým, čo urobil, a to je už potom na samovraždu. Po Killerovi mám väčší vnútorný pocit uspokojenia ako po Líštičkách. Rotterdam už bol veľmi podstatnou čerešničkou na torte a potvrdil moje smerovanie ako správne. Som rada, že toto ocenenie prišlo, aj kvôli mojim spolupracovníkom, ktorí si už o mne myslia, že som intenzívny neurotický perfekcionista, čo rieši úplne každý detail. Mira ťa tak vyčerpá, že nakoniec súhlasíš, hovoria si o mne medzi sebou v dobrom. Ja totiž kontrolujem úplne všetko, ešte aj titulky.
Na čom pracujete teraz?
Mám tri námety, zatiaľ neviem, pre ktorý sa rozhodnem. Veľa ľudí zo zahraničia ma oslovilo s ponukou na spoluprácu, ale som po tomto filme trochu vyčerpaná a pred tým rozhodnutím musím najprv nabrať sily. Viem, že si musím zvoliť tému aj podľa toho, koľko budem mať po oddychu energie. Verím, že dostatok.
