V roku 1976 si komunistická moc v Československu uvedomila, že si môže dovoliť menej, ako si myslela. Pôvodne chystala monsterproces so zhruba dvadsiatkou hudobníkov z Plastic People a DG 307, ktorý mal zlikvidovať tieto kapely a poslúžiť aj ako výstraha pre celú alternatívnu kultúru. Keď sa však na ich obranu postavila v podstate nečakane celá disidentská intelektuálna elita, a vďaka nej aj osobnosti a médiá západných krajín, domáci režim zneistel. Pôvodné obžalovanie z rozvracania republiky bolo preklasifikované na používanie vulgárnych výrazov a do väzenia putovali „len“ Ivan Martin Jirous, Pavel Zajíček, Svatopluk Karásek a Vratislav Brabenec s trestami od osem do osemnásť mesiacov.
Podrobnú dokumentáciu najmä tohto, ale aj ďalších prípadov prináša päťstostranová , ktorú vydal pražský Ústav pro studium totalitních režimů. Pôvodnú samizdatovú publikáciu obohatil o ukážky dobovej zahraničnej tlače a ďalšie v tom čase nedostupné fakty. Ako zdôrazňuje jeden z editorov František Čuňas Stárek, undergroundové hnutie, programovo sa dištancujúce od politického aj mainstreamového života vôbec, vstúpilo vtedy nedobrovoľne na politickú scénu a stalo sa katalyzátorom búrlivej reakcie. Proces s Plastikmi a DG 307 tým, že spojil underground s disentom, čo o niekoľko mesiacov vyústilo do vzniku Charty 77, mal zásadný význam pre ďalší vývoj v Československu.
