Film Nový život mohol byť bulvárnym príbehom alebo nudným domácim videom. Nestalo sa. Cenu divákov na prestížnom festivale nezískal náhodou.
Príbeh ako z bulváru – starostlivý otec šiestich detí zo dňa na deň nechá svoju rodinu, zariadi si nový život kdesi inde s inou ženou.
Možno sa niečo pokazilo po poslednom dieťati, možno mu konečne praskli nervy v domácnosti siedmich žien. Alebo vo vzťahu divadelného pedagóga a úspešnej herečky od začiatku niečo škrípalo a rozchod musel prísť.
Zábavne aj nemilosrdne
Adam Oľha bol už dospelý a študoval na pražskej FAMU dokument, keď otec odišiel. S kamerou sa skúsil opýtať prečo a čo to pre nich znamená.
„Neviem. Nemyslím si, že musíme vždy na všetko mať nejakú odpoveď,“ uvažuje jeho mama. A známe meno vyťaženej herečky martinského divadla Jany Oľhovej bude to jediné, čím môže Nový život – teoreticky – priťahovať bulvár.
Keď prišla správa o cene divákov jihlavského festivalu, tak už bolo zaručené, že to bude niečo iné ako hovoriace hlavy v televíznom obraze. Najvýznamnejší festival dokumentu v strednej Európe má totiž vnímavé publikum, oceňuje silný autorský pohľad a program vždy skladá z filmov, ktoré k forme pristupujú po svojom, hravým a premysleným spôsobom.
Pre autora Nového života to znamenalo ponoriť sa do rodinných archívov. Oživiť, znovu inscenovať a porozumieť záberom, ktoré celé desaťročia robil jeho otec.
„Ukrývam sa za kameru ako otec. Necítim sa dobre na druhej strane prístroja. To ma s otcom zbližuje viac, ako som si myslel,“ komentuje mladý filmár časozbernú metódu s presvedčivým výsledkom.
Každý, kto niekedy trpel pri cudzích rodinných videách, môže mať otázku, prečo by nás malo toto zaujímať. Rodinu má každý svoju, tak načo platiť za kino?
Nakrúcať blízkych ľudí má výhodu v tom, že odpadá namáhavé budovanie dôvery, ale hrozí niečo iné, totiž strata odstupu. Ten si Oľha zachoval, nakrútil chvíľu zábavný, chvíľu nemilosrdný portrét svojich sestier, mamy a samého seba. Až sa ani nezdá, že sa práve vŕta aj vo vlastnej traume.
Je príjemné vidieť v kine odvážny domáci dokument, ktorý chce byť iný, rozohráva nové hravé asociácie a nielen sa utvrdzuje, že sme všetko správne odčítali z plátna.
Príklad pre reality šou
Film, ktorý prakticky nemá slabšie miesta, obchádza väčšinu dokumentaristických klišé, narába rafinovane so zvukom aj obrazom a – na domáce pomery výnimočne – odoláva pokušeniu zamontovať do nálady obligátnu nostalgickú hudbu s klavírom a sláčikmi.
Experimentujúci soundtrack s tajomnou retro atmosférou (Ľubomír Burgr a Dano Hartuk z kultových Ali Ibn Rachid) by pokojne obstál ako samostatná nahrávka.
Nový život absolventa pražskej FAMU vedie aj k zamysleniu, o koľko lepšie by vyzerali naše televízne reality šou, keby v nich účinkovali menej extrémne, viacej vzdelané rodiny, keby bolo samozrejmé, že každodennosť nemusí byť nuda a keby dej nesmeroval zákonite k hysterickej pointe.
Teraz iba treba, aby to ocenilo publikum. Aby sa to neskončilo pár stovkami divákov ako vlani s dokumentom Cigáni idú do volieb Jara Vojteka. To by bola škoda.
