Britský spevák v tichosti po dlhej pauze pripravil silný nový album.
Aj po päťdesiatke stále patril medzi najvplyvnejších hudobníkov. Neúnavne išiel z projektu do projektu, pravidelne vydával nové nahrávky, kde udivoval schopnosťou vycítiť progresívne súčasné trendy, chodil na veľké svetové turné. Pribrzdil až po albume Reality (2003), keď dostal infarkt priamo na pódiu a musel zrušiť zvyšok koncertnej šnúry.
Pauza sa natiahla z pódia aj do štúdia. Hoci jeho nezameniteľný hlas sa dal z času na čas počuť, desať rokov nezaznel v nových skladbách. V roku 2006 David Bowie dostal Grammy za celoživotný prínos do hudby, no ako exponát v múzeu popu sa ešte necíti.
Robí, keď má čo povedať
Ôsmeho januára, presne v deň 66. narodenín, fanúšikov na jeho internetovej stránke z ničoho nič prekvapil oznam: „Nová nahrávka... Kto by ešte na ňu niekedy pomyslel. Lenže David je typ umelca, ktorý si robí, čo chce, vtedy, keď on sám chce. Vtedy, keď má čo povedať, nie keď má niečo na predaj.“
Výsledkom je kolekcia štrnástich skladieb s názvom The Next Day. Veľmi pestrá a veľmi vyvážená, oficiálne vychádza až budúci týždeň, ale dá sa voľne vypočuť v internetovom obchode iTunes.
Bowie na rozdiel od minulosti zostáva úplne v ústraní. Neposkytol žiadny rozhovor, komunikuje iba cez producenta a basgitaristu Tonyho Viscontiho, s ktorým spolupracuje už od svojich začiatkov. Návrat do minulosti potvrdzuje aj obal, jasná citácia prelomového albumu Heroes, ktorý nahral koncom 70. rokov v Berlíne.
Mesto, v ktorom vtedy žil, sa ešte konkrétnejšie skloňuje aj v prvom singli Where Are We Now?: „Musel som chytiť vlak/ z Potsdamer Platz,“ melancholicky spomína Bowie, lenže kto by sa nazdával, že takýto baladický bude celý album, asi ho nepozná.
Druhý singel The Stars (Are Out Tonight) už nesprevádzal videoklip, je to skôr krátky film. Spevák s herečkou Tildou Swintonovou predstavuje obyčajný postarší manželský pár, ktorému do života vhupnú bizarné postavičky z bulváru. Aj hudba je zrazu úplne iná – chytľavá popová melódia, sláčiky, tanečný rytmus, text hovorí o hviezdach, ktoré nikdy nespia.
Takýto kontrast je typický pre celý album. Naštartuje ho odpichnutý titulný funkrockový popevok: „Tu som/ ešte nie celkom mŕtvy/ moje telo ponechané k rozkladu v dutom strome,“ v refréne až takmer kričí Bowie.
Dá sa to brať osobne. Popový idol pripomínajúci bezpohlavného manekýna si vždy zakladal na imidži a telo v dôchodkovom veku už je, samozrejme, iné ako v tridsiatke. Lenže ono to zároveň osobné nie je – podľa Viscontiho totiž speváka silne inšpirovalo čítanie kníh o stredoveku.
Inteligentný pop
Bowieho schopnosť meniť polohy a štýl je neuveriteľná. Kým v minulosti takto striedal albumy, teraz to robí s pesničkami. Dirty Boys s príkrou gitarou a barytónsaxofónovými vyhrávkami by mohol pokojne nahrať Tom Waits, potom sa vynorí ozvena Stinga s The Police (If You Can See Me) aj dve spomienky na vlastnú tanečnú éru z 80. rokov (I’d Rather Be High, Dancing Out of Space).
O pár minút sa musíte v booklete uistiť, že tu nehosťuje Peter Gabriel (Boss of Me), úvodný riff (You Will) Set the World on Fire zase odkazuje ešte o dve dekády skôr, k The Kinks. Ku koncu albumu sa rockovosť aj tanečnosť úplne vytratia, hudba spomalí a na záver elektrizujúco odpláva do stratena.
Takto na papieri to vyzerá ako príliš pestrý guláš, no celé to prekvapivo drží pokope. Bowieho štýl je jednoducho kombinácia rôznych štýlov. Všetko slúži pesničke alebo presnejšie povedané príbehu, ktorý pesnička nesie.
Keď spomína na vlastnú minulosť či hovorí o smrti, je baladický, zmätené pocity vojnových veteránov ilustruje psychedelickou tanečnosťou. Bowie neomylne cíti, kedy treba posadiť hlas do spodnej polohy, kde pritlačiť a kde sa hodí falzet.
Stále je to pop, ale inteligentný a parádne muzikantsky zahraný. A podľa producenta Viscontiho ešte zostalo dosť dobrých piesní na ďalší album.
