Jaro Viňarský na svojom večere v Slovenskom národnom divadle ukázal, prečo patrí k našej špičke.
Nestáva sa každý deň, že sa na doskách našej prvej scény dá vidieť nahota. Nie nejaký kúsok kože v pološere, ale päťdesiat minút necenzurovaného, úplne nahého mužského tela v pohybe.
Pre tanečníka Jara Viňarského, ktorý sa predstavil v Štúdiu SND, to nie je nič zvláštne. Na expresívnej fyzikalite je jeho tvorba založená. V Kalbo, prvej časti jeho večera v réžii Bulhara Petara Todorova, sa tak objavuje v železnej obruči predstavujúcej zemeguľu (a trochu aj detskú preliezačku z ihrísk), ktorú občas zviera alebo rozpohybuje.
V slede obrazov sa mihne vitruviánsky muž, Atlas nesúci oblohu, Rodinov mysliteľ, Diskobolos, všetci tak ako ich príroda, ľudský um a Viňarský stvorili. Performanciu vtipne ukončuje, keď sa v guli dobrovoľne ocitá náhodná postava z publika.
Druhou časťou večera bolo staršie sólo Posledný krok pred... Mágia tohto kúsku je založená na unikátnej súhre pohybu, hudby a tmy.
A znovu radikálne. Tma je úplná. Taká, z akej nemajú radosť službukonajúci divadelní požiarnici, ale ktorá z tanečníka miestami vytvára efekt animovanej postavy zjavujúcej sa niekde na našej sietnici akoby v nekonečne. Aj toto číslo stojí na silnom vizuálnom nápade dovedenom do maxima nekompromisnou, skvelou interpretáciou. Viňarský hrá Posledný krok pred... od roku 2004 a pozbieral s ním prestížne ceny v Česku, kde dlhšie pôsobil.
Obe predstavenia v rámci jedného večera boli nápadom dramaturgičky baletu Evy Gajdošovej, ktorá stojí za programovaním pondelkov súčasného tanca v SND. Je to silná káva, ktorá však na prvú scénu patrí a je výborné, že sa tu objavila. Priestor a atmosféra Štúdia sú ideálne, čo dokázala aj návštevnosť. Do konca sezóny tam ešte uvedú Fugu Lucie Holinovej a Epic od Debris Company.
Autor: Katarína Zagorski
