Keď som váhala, či ísť na program nedávno skončeného Festivalu iránskych filmov, použila som obvyklú metódu – pozrela som si ukážky na YouTube. Dala som do vyhľadávača The Runner a potom ešte meno režiséra Amir Naderi. Videla som skupinu chlapcov pretekajúcich sa smerom k horiacim ropným vrtom. Z niekoľkých sekúnd bolo jasné, že ide o film výnimočný témou aj vizualitou.
Naderi dnes už pôsobí v Amerike, ale v čase vzniku filmu (1984) reprezentoval porevolučný artový film čerpajúci aj z poetiky talianskeho neorealizmu. V centre diania je asi osemročný chlapec, sirota, ktorý sa dokáže pretĺkať len vďaka svojej radostnej, ale niekedy až krutej životaschopnosti. Film stojí akoby mimo politiky, hoci si tvorcovia podľa všetkého museli dať veľký pozor na to, aby chlapca živiaceho sa predajom vody a čistením topánok oklamali domáci, ale aj cudzinci.
To všetko na pozadí najsmutnejšej industriálnej krajiny, akú si viete predstaviť. Hlavný predstaviteľ bol obdarený živelnosťou, tvrdohlavosťou a túžbou.
Nebol to žiadny sterilný film určený pre fajnšmekrov, hoci krása záberov by mohla súťažiť s ľubovoľnou legendou svetovej fotografie. Naderi sám pochádzal z veľmi chudobného prostredia a vedel, aké to je byť na ulici. Ako nám po filme vysvetlili Iránci žijúci v Bratislave, tento film ovplyvnil u nich celé generácie. Verím.
