KNIHA TÝŽDŇA / VTÁČKAR
Záver Murakamiho trilógie prináša hlavnému hrdinovi silu konať
Kocúr sa konečne vrátil, ale sled podivných príbehov, ktoré spustil jeho nečakaný odchod, sa neskončil. Práve naopak. Pokračuje a čoraz intenzívnejšie do seba vťahuje aj hlavného hrdinu, inak pasívneho tridsiatnika Tóru Okadu. Ten akoby od začiatku len strácal a hľadal. Na svojich cestách stretol samých čudákov a diali sa divné veci, ktoré zostávali na pomedzí reality a sna. Keď sa chcel zamyslieť nad sebou, musel zostúpiť do vyschnutej studne. Záver trilógie Harukiho Murakamiho - Kronika vtáčika na kľúčik III. Vtáčkar (Slovart, preklad Dana Hashimoto) mu prináša silu konať. Schopnosť rozoznať skutočnosť od zdania však zostáva slabá a o to príjemnejšie je s ňou existovať.
Murakamiho Čarovná flauta
Okada hľadá svoju milovanú manželku Kumiko. Tuší, že za jej záhadným zmiznutím bude jej brat, politik Noboru Wataja. Podarilo sa mu nakontaktovať sa s ňou mailom. Úprimnosť sa miešala s domnienkami a skrytá prosba o pomoc s odmietaním. Nad tým všetkým prevládla nefalšovaná osudová spätosť dvoch ľudí.
Hlavný hrdina dal do hľadania všetko, aj sám seba. Jeho bývalá susedka Mei Kasaharová, ktorá mu na začiatku dala meno Vtáčik na kľúčik, to v závere vidí jasne: „Ty si sám seba úplne vyprázdnil, len aby si zachránil pani Kumiko... A medzitým si pomohol ešte rôznym iným ľuďom. Len sám seba si opäť zachrániť nedokázal. A ani nikto iný ťa zachrániť nemohol. Ty si všetok svoj osud vyčerpal na zachraňovanie iných.“
Murakamiho text – to je síce jednoduchý jazyk, ale svojou skladbou a podobenstvami pripomína hudbu. Aj samotné postavy spomínajú hudbu v rôznych súvislostiach. Príbeh o nájdení a vyslobodení lásky prirovnávajú k Mozartovej Čarovnej flaute.
Do inak jednoduchého deja hlavného príbehu vstupuje niekoľko paralelných dejových liniek z inej doby či iného žánru, ktorým velia bizarné postavy. Okada nie je sám, kto hľadá, kto má svoju minulosť a predstavy. Murakami venuje vedľajším postavám veľkú pozornosť. Je dôsledný v opisoch a atmosférach.
Keď píše o bývalej módnej návrhárke Nacmeg a jej nemom synovi Šinamonovi, dáva dôraz na detaily, farby, vône a materiály. Paradoxom je, že aj pri takejto drobnokresbe dokáže toho veľa zamlčať. Okada sa stretáva aj so zamestnancom Noborua Wataju Ušikawom – najškaredším človekom, akého kedy poznal a vo svojich spomienkach a snoch sa vracia aj k sestrám Kréte a Malte Kanóovej. Otvorená Mei Kasaharová mu píše tajnostkárske listy z odľahlej oblasti, kde pracuje v továrni na výrobu príčeskov. Práve ona často rekapituluje, pripomína, čo sa stalo, a tak vnáša do deja aký-taký poriadok.
Tu nejde o pravdu
To, čo sa v trilógii japonského spisovateľa deje, je záhadné, je tajomné, ale nie nepravdepodobné. „Murakamilovia“ dobre vedia, že o pravdu v jeho príbehoch nejde. Postavy síce hľadajú, ale oveľa dôležitejšie, ako to, či nájdu, je, čo sa stane cestou. Čitateľ nemusí dešifrovať zauzlené a zatajené, nemusí všetko dokonale odhaliť, lepšie je užívať si príjemnú neistotu a ísť ďalej; čakať, kedy sa čo pospája, čo vysvetlí. Starostlivo pozbierať indície, nič neprehliadnuť.
Autor veci povyšuje na vedľajšie postavy. Všetko má svoju úlohu. Uhol zakrivenia chvosta kocúra, bejzbalová palica aj modrý fľak na líci, ktorý sa mení, akoby bol živý. Murakami nepíše, čo sa stalo naozaj. Aj postavy samy sa často pýtajú, či sa dá rozlíšiť, čo je sen a čo nie. Majú svoj bohatý vnútorný svet a sú k nemu veľmi úprimné. Zároveň však nesmierne opatrné. Minulosť a prepojenia sa musia vyplavovať postupne. Keď chcel Okadu spoznať realitu vonkajšieho sveta, kúpil si noviny. A zistil, že on sám sa zmenil.
Haruki Murakami je už niekoľko rokov najčítanejší japonský spisovateľ, ktorého podľa mnohých aj tohto roku len tak-tak minula Nobelova cena za literatúru. Trilógiu Kronika vtáčika na kľúčik napísal pred takmer dvadsiatimi rokmi. V roku 1996 bola vyznamenaná prestížnou Cenou denníka Jomiuri za najlepší román roka. Na Slovensku vyšli všetky tri knihy rok po roku - Straka zlodejka, Vtáčik jasnovidec a Vtáčkar.
Ďalšie knihy
Tancuj, tancuj, tancuj
Slovart, 2006
Román najčítanejšieho japonského prozaika v Európe a Amerike, ktorého próza sa často považuje za postmodernú, čo jej však neuberá na zrozumiteľnosti. Kniha je pokračovaním románu Hon na ovcu, ktorého hrdina sa vracia na miesto, kde zažil dobrodružstvo pri hľadaní tajomnej ovce. Pred rokmi tam prišiel o svoju priateľku, ktorá zmizla z hotela Delfín bez stopy a už sa k nemu nikdy nevrátila. Na mieste, kde stál starý hotel, však stojí moderná budova nového hotela Devín, všetko je zmenené a po nikom nikde ani stopy, až na ovcu...
Hon na ovcu
Slovart, 2011
Protagonista príbehu, ktorý je zároveň rozprávačom, je mladý, mestom znudený človek, ktorý nikam nepatrí a nikomu nechýba. Jedného dňa dostane od svojho priateľa „Krysu“ list s fotografiou, ktorú neskôr nič netušiac použije v jednom z projektov svojej reklamnej agentúry. Fotografia sa dostane do rúk osobného tajomníka „šéfa“, ktorý pohrozí nášmu hrdinovi, aby jednu z oviec na tej fotografii našiel alebo… Takto sa začína hon na ovcu, ktorá sa od ostatných líši „len“ hviezdou na chrbte. Hon na túto nezvyčajnú ovcu je snom, z ktorého sa len ťažko prebúdza. Sladký, keď práve snívaný, ale bizarný, keď prerozprávaný – taký je hon na ovcu s hviezdou na chrbte. Je to príbeh, ktorý najprv pohltí, a neskôr neúprosne čitateľa opustí.
O čom hovorím, keď hovorím o behaní
Slovart, 2011
Táto kniha je nezvyčajným súborom esejí o behaní na dlhé trate a zároveň spisovateľovým denníkom každodennej štvormesačnej prípravy na Newyorský maratón. Haruki Murakami behá už dvadsaťpäť rokov, každý deň desať kilometrov. Hovorí tu o fyzickej i psychickej bolesti, o starnutí aj o tom, na čo myslí, keď behá a púšťa si pritom hudbu. Dnešný svet praje najmä silným osobnostiam a aj v literárnom svete sa uchytia cieľavedomí spisovatelia-manažéri v dobrej kondícii, a taký je aj Murakami.
Autor: Zuzana Golianová
