Jednota milovania a písania

Počas normalizácie trpko vravel, že už neexistuje pre svojich čitateľov, ale len pre políciu. S krutým zveličením možno povedať, že po novembri už neexistoval ani pre tú políciu.

Tatarkov návrat do slovenskej literatúry je nezmyselne komplikovaný aj sto rokov od jeho narodenia a každá vydaná kniha je malým zázrakom.

„Zo svojho diela si najviac cením neveľkú knižku Rozhovory bez konca," povedal v polovici osemdesiatych rokov Dominik Tatarka. Vyšla v roku 1959, pôvodne sa volala Nekonečné rozhovory, no slovko nekonečné sa cenzorom nepozdávalo. Pre Tatarku to bola akási programová knižka, ktorá "v mojej mysli platí stále".

Až sa žiada pri tejto knihe povedať, že nepatrí k autorovým najznámejším, no pravda je taká, že celé Tatarkovo dielo je v širšej, hlavne strednej a mladšej verejnosti až trestuhodne málo známe. Je to zapríčinené jednak jeho dvadsaťročným normalizačným zákazom, keď bol za svoj jasný, doslova na ulici deklarovaný odpor voči okupácii v auguste 1968 a potom podpis Charty 77 nekompromisne vyradený z literárneho života, ale aj ďalším dvadsaťročným, už ponovembrovým absurdným vákuom okolo vydávania jeho kníh. Bol síce in memoriam hneď rehabilitovaný a udelili mu viaceré vyznamenania, no legendou stále zostával skôr svojím životným príbehom než literárnym dielom.

Život ako jeden veľký román

Pravda, on žil svoj život ako jeden veľký román, ako umelecké dielo, ktorého hrdinami bol jediný syn v láskavom obklopení matky a šiestich sestier, Bartolomej Slzička, študent pražskej Karlovej univerzity a parížskej Sorbonny, stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny, partizán, zapálený propagátor komunizmu a čoskoro jeho satirický kritik a reformátor, redaktor a spisovateľ a posledných dvadsať rokov života štvanec pod neustálym dohľadom ŠtB, ktorý však navždy zostal hrdým karpatským pastierom.

„Bol guru niekoľkých generácií, počínajúc tou svojou a končiac asi práve tou našou," hovorí Ladislav Snopko. "Osobne sme ho spoznali ako študenti v sedemdesiatych rokoch, fascinovaní sme počúvali jeho rozprávanie. V našej komunite na Gorazdovej ulici, v krčmách, ale trebárs aj na Koncerte mladosti v pezinskom amfiteátri. A keď sme chceli mať úplný pokoj od nevítaných poslucháčov, zašli sme do sauny. Sugestívnosť, náruživosť a zdieľnosť jeho výpovede bola neopakovateľná, a také bolo aj jeho písanie."

FOTO - ĽUBA LAUFFOVÁ

Zmúdrel som dodatočne

To možno rozdeliť na štyri fázy. Do prvej, časovo ohraničenej vojnou, patria dve rozdielne prózy - debut V úzkosti hľadania, ktorý vlastne predznamenal kľúčové témy a motívy jeho budúcej tvorby, a artistné dielko s nádychom surrealizmu Panna zázračnica, dlho považované za okrajovú časť Tatarkovej tvorby. Zásluhu na jej neskoršej popularite mala vydarená filmová adaptácia Štefana Uhera v 60. rokoch.

Po vojne napísal niekoľko kníh, poplatných novému režimu, z ktorých je známa najmä Farská republika. Paradoxom je, že niektoré ďalšie diela, tiež napísané s vierou v krásne socialistické zajtrajšky, boli oficiálnou mocou kritizované či dokonca považované za reakčné. Tatarka sa vtedy mýlil, ale ako poznamenáva Pavel Vilikovský, mýlil sa úprimne.

„Zmúdrel som dodatočne," hovorí ústredná postava Démonu súhlasu. To už sme v tretej fáze Tatarkovej tvorby, keď práve touto knihou sa spisovateľ, precitnuvší z klamu a bojujúci s „démonom súhlasu" so všetkým, čo nariadi vládna strana, vyliečil z komunistických ilúzií. Hoci text vyšiel knižne až v začínajúcom politickom odmäku šesťdesiatych rokov, napísal ho a uverejňoval v Kultúrnom živote už v roku 1956. Václav Havel v doslove k samizdatovému vydaniu v 80. rokoch označil knihu za „výkrik prozření".

„Nádejný“ rozmar krásnej Daniely

Do tejto skvelej várky autorových próz patria aj už spomínané Rozhovory bez konca či pre mnohých asi najobľúbenejšia kniha Prútené kreslá o nekonečných intelektuálnych rozhovoroch slovenského študenta v predvojnovom Paríži so svojou francúzskou kolegyňou Danielou. V platonickom vzťahu, len raz "nádejne" prerušenom Danieliným rozmarom, keď mu na chvíľu dovolí dotknúť sa jej obnažených pŕs, objavuje Tatarka lásku ako vzťah, vedome budovaný na porozumení a úcte.

Na týchto pilieroch postavil aj svoju koncepciu obce božej i kultúry ako obcovania. „Obec božia nie je utopický ideál, obec božia je večná ako ľudská kultúra, lenže sa večne rozpadá a večne vzniká ako všetky spoločenské formácie, ako telo človeka," napísal vo svojej eseji v obrodnom roku 1968.

V rokoch normalizácie, v záverečnej fáze jeho tvorby, keď mu staršie i nové veci vychádzali len v samizdate alebo v exile, sa jeho písanie presunulo k biografickým žánrom, denníkom, listom, pamätiam. Vytvoril trilógiu Písačky (Listy do večnosti, Sám proti noci a Písačky pre milovanú Lutéciu), kde popri reflexiách politického útlaku a úvahách o samote a smrti opäť majstrovsky rozohráva najautentickejšie polohy ľudskej intimity, čo viedlo časť literárnej kritiky aj ku charakteristike knihy ako nedeliteľnej jednoty milovania a písania.

Na stretnutí zakázaných spisovateľov v roku 1986 sa nakrúcalo aj

video Ať žije Fronda. Tatarka v spoločnosti Edy Kriseovej (vľavo) a

autorky scenára Lenky Procházkovej. FOTO – JITKA VODŇANSKÁ

Tvrdohlavo a noblesne

Tatarka považoval Písačky za svoje posledné dielo, no v polovici 80. rokov s ním česká publicistka Eva Štolbová nahrala dvadsať kaziet rozhovorov, z ktorých vzišli dva rozdielne knižné texty. Prepísané rozhovory s Tatarkovým vedomím a následnou autorizáciou upravili Martin M. Šimečka s Jánom Langošom do monologického rozprávania, ktoré pod názvom Navrávačky vyšlo v samizdate, exile a jeho prvá časť v lete 1989 aj v oficiálnych Slovenských pohľadoch, čo bol Tatarkov prvý verejne publikovaný text ešte v čase jeho dištancu. Kompletný prepis rozhovorov vydala Štolbová po páde totality ako Navrávačky s Dominikom Tatarkom.

Prípad dvoch verzií Navrávačiek akoby symbolizoval rozptýlenosť až neprehľadnosť existencie Tatarkových textov, vyskytujúcich sa v rôznych edíciách a rozdielnych verziách a kvalitách. Súborné vydanie jeho diela aj s kritickým poznámkovým aparátom je v nedohľadne a riešenie všetkých súvisiacich problémov je obrovskou samostatnou témou.

O tom, že Tatarka, ktorý si tvrdohlavo a zároveň s noblesou vždy stál na svojom, často sám proti všetkým a „sám proti noci", si zaslúži splatenie absurdného vydavateľského dlhu, nepochybuje nik. Chvalabohu, splátky postupne pribúdajú. „Sú diela, ktoré majú absolútnu hodnotu, to znamená, že majú vždy čo povedať, a časť Tatarkovej tvorby určite k nim patrí. Bude mať čo povedať, kým bude trvať literatúra," povedal pred rokmi Milan Hamada, inak prvý laureát Ceny Dominika Tatarku, ktorá sa bude na budúci týždeň udeľovať už po devätnásty raz.

Dominik Tatarka

narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku

v rokoch 1934 až 1938 študoval na Karlovej univerzite v Prahe slovenčinu a francúzštinu a v rokoch 1938 až 1939 na parížskej Sorbonne

počas vojny bol stredoškolským profesorom v Žiline a Martine

aktívne sa zúčastnil SNP a v tom čase vstúpil do komunistickej strany

po vojne bol redaktorom a scenáristom

počas Pražskej jari sa angažoval za demokratizačné zmeny v spoločnosti

po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v uliciach burcoval obyvateľstvo proti okupantom

od roku 1971 bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, mal zákaz publikovať a jeho knihy boli stiahnuté z knižníc, žil z invalidného dôchodku a bol neustále sledovaný ŠtB

počas celej normalizácie udržiaval styky s českým disentom a publikoval v samizdate

v roku 1976 Pamätník národného písomníctva a Národné múzeum v Prahe odkúpili Tatarkove rukopisy a korešpondenciu, aby mu poskytli existenčnú podporu

patril k prvým signatárom Charty 77

v roku 1986 sa stal prvým držiteľom Ceny Jaroslava Seiferta, udeľovanej Nadáciou Charty 77 v Štokholme

výber z oficiálnej knižnej tvorby: V úzkosti hľadania, Panna zázračnica, Farská republika, Radostník, Družné letá, Rozhovory bez konca (dve novely Kohútik v agónii a Ešte s vami pobudnúť), Prútené kreslá, Démon súhlasu, Človek na cestách, Proti démonom

samizdat a exil: V ne-čase, Písačky (trilógia Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky pre milovanú Lutéciu), Navrávačky

zomrel 10. mája 1989 v Bratislave

výber z vydaní po roku 1989: Sám proti noci (EKK Praha 1990), V ne-čase (Oleg Tatarka vlastným nákladom 1998), Písačky pre milovanú Lutéciu (Labyrint Praha 1999), Navrávačky s Dominikom Tatarkom (LIC 2000), Prútené kreslá, Démon súhlasu, Panna zázračnica (všetko Artforum 2009), Navrávačky (Artforum 2013), Písačky pre milovanú Lutéciu (LIC 2013)

knihy z rozhovorov a korešpondencie s Tatarkom: Eva Štolbová: Lamento, Erika Podlipná: Koláž

viaceré Tatarkove diela boli preložené do francúzštiny, nemčiny, maďarčiny, ukrajinčiny, poľštiiny

Prvý nový Čechoslovák

"S Dominikom sme sa osobne poznali pomerne neskoro," začína Ludvík Vaculík svoje spomínanie na Tatarku. Hoci obaja spisovatelia patrili v 60. rokoch k reformným komunistom a, samozrejme, vedeli o sebe veľmi dobre, stretli sa až v normalizačných časoch, keď už boli zakázanými autormi. "Prvýkrát to bolo v jeho bratislavskom byte, keď pracoval na Písačkách, ktoré som potom vydal v samizdatovej edícii Petlice."

FOTO - TEREZA MICHALOVÁ

Ešte viac bol Vaculík zaangažovaný v Navrávačkách. Od neho si pražská novinárka Eva Štolbová vypýtala Dominikovu adresu a jej prvý obdivný list odštartoval ich pracovný i milostný vzťah. Prepísané audiokazety ich nekonečných rozhovorov nakoniec skončili u Vaculíka a tiež vyšli v Petlici.

Obaja spisovatelia sa stretávali aj na takzvaných kvartáloch, štvrťročných stretnutiach zakázaných literátov. "Rád spomínam aj na akciu v roku 1986, keď sme u jedného môjho priateľa nakrúcali video Ať žije Fronda podľa scenára Lenky Procházkovej. Miro Kusý a Milan Šimečka tam priviezli aj Tatarku, pre ktorého však nebola napísaná žiadna rola, tak sa zaimprovizovalo a nakoniec hral nielen francúzskeho šľachtica, ale spolu s Václavom Havlom aj v skupinke žobrákov," hovorí Vaculík.

"Z jeho starších kníh si s obdivom spomínam na Démona súhlasu i Prútené kreslá, naopak, Farská republika sa mi nepáčila," pokračuje Vaculík. "Povedal som mu to a myslím, že aj on cítil, že to nebolo dokonalé dielo."

Nie náhodou bol pre Vaculíka Tatarka prvým novým Čechoslovákom. "On predsa býva aj v češtine, českých dejinách a českom myslení ako v druhej izbe svojho európskeho bytu," zdôvodňuje Vaculík svoje tvrdenie v známom fejtóne.

Vaculík istý čas dumal nad tým, prečo sa Tatarka, ktorý vyrastal a pásol kravy na druhej strane kopcov, kde malý Ludvík zasa mal na starosti kozy, vyhlasuje za karpatského pastiera. "Ja by som sa hanbil hovoriť o sebe, že som pastier, horal, valach." Dospel však k tomu, že keď sa Dominik vyhlasuje za pastiera, v skutočnosti hovorí: Ja som spisovateľ, ale nechcem sa povyšovať nad karpatských pastierov.

Dovtedy som nikomu nenapísala, ani Nezvalovi

Na začiatku príbehu EVY ŠTOLBOVEJ a jej vzťahu k Dominikovi Tatarkovi boli určite aj začínajúce literárne aktivity jej syna Jana (dnes známeho českého spisovateľa), ktorému Ludvík Vaculík vydal vo svojej samizdatovej edícii Petlice nejaké texty. To bolo v roku 1985, a nadšený syn priniesol domov Tatarkove Písačky, ktoré predtým tiež vyšli v Petlici. Štolbovú tak nadchli, že sa rozhodla napísať ich autorovi.

FOTO - TEREZA MICHALOVÁ

Keď ste napísali list Tatarkovi, boli ste už ženou v zrelom veku, publicistkou s množstvom prečítanej literatúry. Neboli ste sama zaskočená svojím nutkaním i odvahou osloviť neznámeho človeka, alebo ste niečo podobné predtým už absolvovali?

Dovtedy som nikdy žiadnemu spisovateľovi nenapísala, ani Nezvalovi, a toho som zbožňovala. Tatarkovi som však neodolala, obsah aj jazyk Písačiek mi učaroval. Ale možno ma trochu aj provokovala štíhlosť jeho hrdinky Lutécie, však prvé slová knihy sú oslavou jej kostnatého, hladného, večne vyposteného telíčka, vari aj to mi dodalo guráž.

Zisťovať adresu zakázaného a tajnou políciou večne prenasledovaného spisovateľa asi nebolo úplne bezpečné, nehovoriac o samotnej korešpondencii, ktorá zrejme bola kontrolovaná.

Ja už som vtedy nemala čo stratiť, šesť rokov som bola vyhodená z televízie, učila som češtinu v pekárskom učilišti. Bratislavskú adresu som si zistila od Ludvíka Vaculíka, samozrejme, išli sme do prírody a na kopčeku pri železničných závorách, kde nás nik nesledoval, mi strčil do ruky papierik: Mišíkova 16. Potom už nič nebránilo poslať Tatarkovi exaltovaný list plný obdivu.

Ako zareagoval?

Dlho nijako. List som poslala vo februári a niekoľko mesiacov sa nič nedialo. Až v júli som dostala štvorstranovú odpoveď, on ten list niekde v nemocnici zapotrošil a až neskôr ho objavil. Zato text bol už na pokraji zamilovanosti: Eva, Eva, milujem vás. Zbožňujem všetko, čo je pravé, a ty, ak dovolíš, si pravá a pravá je aj šibenica, na ktorej som odvisol v šesťdesiatom ôsmom. Tvoj Dominik Tatarka.

Tak to teda zobral zhurta.

A ja tiež. Napísala som druhý list, pokračovala som v tom milostnom tóne, ešte o stupeň som to posunula ďalej. Neskôr som mu poslala aj fotku, ale osobne sme sa stretli asi až po piatich listoch.

Kde to bolo?

Pôvodne mal prísť do Prahy v auguste, zhodou okolností dva dni pred výročím okupácie. Samozrejme, že na stanici ho chytili a vrátili domov, takže som sa za ním vybrala ja do Bratislavy. Stretli sme sa, objali, nič si nebolo treba vysvetľovať. Odvtedy som pre neho chodievala zhruba každé dva týždne, naložila do svojej starej škodovky a jazdili sme po celej republike. To auto malo číslo ACH 70 - 15, čo Dominik považoval za symbolické. Presne takto sa cítim, hovoril.

Kedy vznikol nápad zaznamenávať vaše rozprávania?

Keď si moje deti kúpili magnetofón, na Dominika zapôsobila moc nahranej kazety. Mal už v tom čase aj problémy s prstami, ťažšie sa mu písalo, takže to prišlo vhod. V hlave nosil predstavu scenára surrealistického filmu, niečo na spôsob Buňuelovho Andalúzskeho psa, a tak sme tie nápady narozprávali na mikrofón. No potom, keď sme sa rozhodli nahrávať rozhovory a mali sme málo kaziet, tak sme scenár aj všeličo iné vymazali.

Pristupovali ste k nahrávaniu systematicky, vždy ste si vopred určili tému, alebo to prebiehalo spontánne?

Riadila som to ja. V prvej fáze sme sa vrátili k tomu, čo mi už kedysi hovoril. Hoci som už tie veci poznala, aj na druhé počutie to bolo strhujúce rozprávanie o jeho detstve a mladosti. V dňoch, keď som bola sama, som kazety priebežne prepisovala. Keď som prvú časť ukázala Vaculíkovi, povedal mi: Pokračujte a vytiahnite z neho šesťdesiate roky.

To sa veľmi nepodarilo, nie?

Nechcel, viac sa potreboval vyrovnať s tým, ako po vojne naletel komunistom. Ale o okupácii v šesťdesiatom ôsmom už hovoril, a často tiež o filozofii, smrti, o svojom vystúpení z cirkvi. Veľa sme sa rozprávali aj o výtvarnom umení, vyznal sa v ňom a mal rád najmä galandovcov. Andrej Barčík a Vladimír Kompánek boli dokonca jeho žiakmi na žilinskom gymnáziu. Prekvapil ma aj tým, že poznal Formanov film Vlasy, videl ho vo viedenskej televízii.

Tatarka bol vášnivým mužom, ženy boli aj súčasťou jeho literárnej inšpirácie. Bavili ste sa aj o nich?

Bol nimi očarený a každá sa v jeho očiach musela cítiť povznesená. V tom čase mal rozpísanú knihu o Parížanke Sabine Bollackovej, ktorá pôsobila predtým v Bratislave ako lektorka a neskôr preložila do francúzštiny Démona súhlasu. Dával mi tie texty čítať, bolo to nádherné, napísané úplne výnimočne, no keď sa občas do Sabiny akoby vlievala aj moja postava a ja som žiarlila a protestovala, smial sa: Ja som umelec.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  2. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  3. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  4. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  6. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  7. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  10. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou
  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  3. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  4. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  5. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  6. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  7. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  8. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  9. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 14 680
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 9 874
  3. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 9 380
  4. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 248
  5. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 6 215
  6. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 5 535
  7. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 5 288
  8. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 4 936
  9. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 4 211
  10. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 4 083

Hlavné správy zo Sme.sk

ŽENA

Chcete vyzerať atraktívnejšie? Mali by ste sa vyspať

Vedci oficiálne potvrdili, že dostatok spánku súvisí s tým, ako pôsobí náš výzor na ostatných.

DOMOV

Čo by nasledovalo, ak by súd rozpustil Kotlebovu ĽSNS?

Poslanci ĽSNS by o svoj mandát neprišli. Ich stranícka kasa by sa však zrejme vyprázdnila

KOMENTÁRE

Kotlebovci nosia fašistické relikvie do parlamentu

Parlamentný preukaz nezakryje extrémistickú slamu.

DOMOV

Generálny prokurátor navrhol zrušiť Kotlebovu stranu

Najvyšší súd obdržal podnet na rozpustenie ĽSNS.

Neprehliadnite tiež

Johnny Depp nemusí vymýšľať nič nové, démonickým lovcom je Javier Bardem

Noví Piráti z Karibiku koketujú s antickými bájami.

Ľudia si myslia, že videli Twin Peaks. Mnohí sa mýlia

David Lynch radí, čo urobiť pred tým, ako si pustíte seriál.

Hviezda Pohody Alt-J pre SME: Nerozumiete našej hudbe? Tak to má byť

Do Trenčína príde jedna z najúspešnejších mladých kapiel.

Fest Anča oslavuje. Navštívi ju kráľ animovaného hororu

Festival animovaného filmu sa tento rok zameria na maďarskú tvorbu.