Otec šiestich detí nechá svoju rodinu a odíde s inou ženou. Jedno z detí – jediný syn – sa to rozhodne pochopiť, vezme si kameru a točí príbeh svojej veľkej rodiny – zhodou okolností známej aj širokej verejnosti vďaka matke, herečke Jane Oľhovej. ADAM OĽHA urobil dokument, ktorý už stihli oceniť návštevníci jihlavského festivalu cenou divákov. Pre veľký záujem pridávajú predstavenia aj na v slovenských kinách.
Vnímate tento film ako istú formu rodinnej terapie?
„Nemám rád toto slovo. Moje rozhodnutie začať filmovať malo viac dôvodov.“
Napríklad?
„Zaujímalo ma to, že existuje veľa ľudí, pre ktorých je rozvod ich rodičov stále akousi určujúcou záležitosťou, od ktorej sa odvíjajú ich životy, sčasti aj preto, že neprežili nič silnejšie. Tí, čo zažili oveľa viac tráum a boli hodení v ranom veku do vody, sú viac rezistentní voči týmto rodičovským problémom.“
Sympatickým momentom vášho filmu bolo hľadanie spoločných bodov s vaším otcom, divadelným režisérom.
„Vždy som vedel, že som si s otcom podobný, ale nikdy som nevedel definovať v čom. Keď potom otec odíde z rodiny, syn začne v seba pátrať, ako by sa na jeho mieste sám zachoval. Vo filme nevidno noci, v ktorých som nedokázal spať, lebo som neustále uvažoval nad svojou budúcnosťou. Človek sa pozerá na seba akoby zvrchu, analyzuje sa až do buniek či génov, hľadá to, čo zdedil po otcovi a čo po mame, aby sa sám v sebe vyznal. Dnes potrebujem s rodičmi komunikovať a získavať ich skúsenosti.“
Cítili ste, že na vás po rozvode vašich rodičov padlo bremeno najstaršieho muža v rodine?
„Hoci som z domova odišiel dosť skoro, vždy som pociťoval, že som v nej „zastupujúcim“ chlapom. Po prvýkrát som videl svoj obraz v zrkadle: pozor, aj ty si chlap! Keď sa na mňa začali naše ženy pozerať touto optikou, bolo to pre mňa odrazu desivé.“
Aké je to - byť jediným predstaviteľom mužského rodu v inak kompletne ženskej rodine?
„Otec by možno chcel, aby som ho viac chápal ako muža, ale k tomu je ešte dlhá cesta. Keby už nemal v čase rozvodu malé deti, bolo by to iné. Takto to bola pre mňa ťažká morálna situácia. Rád by som sa však otca zastal. Jeho osobný život sa teraz ukazuje na verejnosti, a to nie je jednoduché. Stále hľadám cestu, ako otca obhájiť. Do istej miery si konečne život nastavil tak, ako chcel. Myslím, že má na to právo. Je lepšie, ak sú ľudia šťastní, a k šťastiu sa človek občas musí prekopať aj cez nejaké nešťastie. Na druhej strane má muž v rodine istú úlohu, preto by nemal myslieť len na to, čo je dobré preňho osobne. Ale kým nebudem mať vlastnú rodinu, je odo mňa vlastne trúfalé to hodnotiť. Snažil som sa preto len o to, aby si ľudia mohli na základe môjho filmu vytvoriť vlastnú interpretáciu, aby si doň dosadili svoje vlastné príbehy a vlastné otázky.“
Prečo niekedy dokážeme hovoriť úprimnejšie s priateľmi ako so svojimi rodičmi? Prečo sa ich nedokážeme spýtať na tie najzákladnejšie veci?
„S mamou sme si stihli povedať oveľa viac, stáli sme pri nej ako deti počas ťažkého obdobia. S otcom však nebolo až také ľahké sa rozprávať. Veľmi dlho som so sebou bojoval, aby som vôbec za ním šiel. Nakoniec som sa vyzbrojil kamerou, čo bolo vlastne ešte horšie, lebo svojím spôsobom to bola zbraň, ktorou som ho posunul do defenzívnej pozície.“
Do akej miery bol záber z kaviarne, kde obaja len mlčíte, inscenovaný?
„Pre mňa je to najautentickejší moment celého natáčania. Namieril som na otca kameru, potom som ju dal jemu, aby natočil zas mňa. Toto bol pre mňa akt komunikácie. Bolo to dôležitejšie, ako sa pýtať na nejaké konkrétne dôvody, prečo od nás odišiel. Navyše som počas nakrúcania zistil, že na jednoduché otázky sa aj tak nedá odpovedať, lebo odpovede by museli byť viacznačné. Práve preto robíme filmy, aby sme vyjadrili nevysloviteľné. Vo filme musíte svoje pocity preložiť do nejakých pozemských vecí, ktoré sa dajú fyzicky natočiť. Nie je to chodenie okolo horúcej kaše, ale snaha sa pozrieť na veci objektívnejšie. Počas nakrúcania som sa stále snažil získať nadhľad a prepnúť sa do hláv iných, ako to vnímajú oni.“
Orhan Pamuk raz napísal, že v literatúre je najdôležitejšie písať o svojich problémoch, ako keby to boli cudzie, a o cudzích, akoby boli naše vlastné. Máte pocit, že sa to podarilo?
„Na začiatku filmu bolo hlavnou otázkou, či budú tieto naše problémy niekoho zaujímať, či to bude mať pre ľudí nejaký zmysel. Mama v tom čase nebola ešte taká známa cez televíziu, ale začala sa viac objavovať aj na obrazovke, takže pre niektorých môže mať môj film aj akýsi bulvárny nádych. Ale bol som prekvapený, že aj ľudia, ktorí vôbec nepoznali našu rodinu, reagovali v Jihlave na tento film veľmi citlivo. Na bratislavskej premiére to bolo celkom iné, bolo tam veľa našich známych. Bolo to vďačnejšie, ale aj oveľa náročnejšie publikum.“
Do akej miery je pre vás divadelná profesia vašich rodičov významná?
„Divadlo bolo pre nás dôležité, lebo sa s ním u nás doma spojovalo veľa vecí. Žili sme vlastne v divadelných textoch, naše životné situácie sa dostávali s nimi do zvláštnych súvislostí.“
Vašu matku Janu Oľhovú ste však nenakrútili v nejakej postave, ale len počas prípravy v šatni, bol to zámer?
„Vedel som, že ju chcem natočiť v divadle, ale nie na javisku, lebo na kameru vyzerá divadlo ešte afektovanejšie ako v živote a ťažko sa v ňom hľadá autenticita. Chvála bohu sa počas obdobia nakrúcania filmu mame ozval režisér Jan Švankmajer s ponukou do filmu Prežiť svoj život. Téma tohto filmu mi vyhovovala, bola trochu zľahčujúca, ale mala v sebe aj zvláštny smútok.“
Nemáte pocit, že sa v súčasnom umení objavuje vlna prehrabávania sa v rodinných archívoch?
„Ak je to nejaký širší fenomén, tak je to možno preto, že sa mladí ľudia snažia hľadať sami seba. Väzby na mamu či otca sú tie najsilnejšie, ktoré majú. Sme vo veku, keď si zažívame svoju prvú životnú krízu. Niektorí moji kamaráti tridsiatnici už majú manželky a deti, ale veľká časť nemá ešte pevné zázemie, stále sa len potácajú a nevedia, čo chcú. U žien je to ešte výraznejšie, lebo v tomto veku im už začínajú tikať biologické hodiny. V takejto situácii je naša pôvodná rodina - so všetkými jej chybami a nefunkčnosťami - jedinou hodnotou, ktorú máme.“
Je v tom aj kus voyeurizmu, ku ktorému sme tlačení aj médiami?
„Mierny určite. Môj film by asi nemohol vzniknúť tesne po revolúcii, keď bola ešte rodina akýmsi svätostánkom a aj rozvody boli predsa len výnimočnejšie. Ale už na ZDŠ bola väčšina našich spolužiakov z rozpadnutých rodín.“
Tá vaša bola dlho vzorom, však?
„Boli sme hrdí a to, že máme stabilné zázemie, hoci si z nás občas robili posmech, že sme Addams family. Ak žijete v harmonickej rodine, vôbec nepripúšťate, že by sa niečo také ako rozvod mohlo stať aj vám. A keď potom k tomu dôjde, spôsobí vám to traumu aj pri výbere svojho partnera.“
Ste už dávno dospelý, cítite to stále ako traumu?
„Zvýšená rozvodovosť sa teraz prejavuje na generácii detí, ktorá stojí pred rozhodnutím, či má založiť vlastnú rodinu, alebo pokračovať vo svojej kariére. Ak ste na voľnej nohe a nebodaj sa venujete umeniu, tak vám na rodinu nezostáva veľa času ani peňazí. Ak sa pre ňu nerozhodnete včas, potom je to už stále ťažšie. Naši rodičia by radi videli vnúčatá, ale tie stále nie sú.“
Bude sa váš film distribuovať aj v Čechách?
„Rokujeme o tom, možno nás nejaký distribútor pridá do balíčka slovenských filmov. Som rád, že do výroby filmu nakoniec vstúpila slovenská produkčná spoločnosť Artileria, ktorá nám umožnila dokončil film aj bez komerčných partnerov. Film bol financovaný len z českého a slovenského grantu. Teším sa, že sa to dá urobiť aj takto, lebo to dáva filmárovi veľkú slobodu. Pre televízie je lepšie kúpiť už hotovú vec, lebo je to pre ne lacnejšie.“
Film neobsahuje prakticky žiadny váš komentár, celú výpoveď ste nechali na svoje sestry, matku a babičku. Prečo?
„Už to, že vezmete kameru, je veľká duševná investícia. Vo filme sa tak či tak otlačíte, ťažko povedať, či je to len pozorovanie. Sám som nechcel nič hovoriť, aby to nepreťalo dialóg medzi mnou a otcom. Navyše ma fascinovalo to, že 88-ročná babička a 8-ročná sestra riešia v zásade ten istý problém.“
Veľa scén vášho filmu ste natočili v kuchyniach rôznych bytov, prečo?
„Priestor kuchyne neznamená automaticky len jedlo. V kuchyni sa vyrozpráva všetko to, čo sa v obývačke nedá. Tam sa pozývajú len návštevy, ale aj tie skôr či neskôr skončia v kuchyni. Aj v novej otcovej rodine sme začali prirodzene točiť v kuchyni. Neinscenoval som tieto situácie.“
Najčastejšou akciou celého filmu je čakanie na jedlo.
„Bohužiaľ, to bola u nás veľká téma, a občas aj technický problém, lebo mama nerada varí. Ale vždy sme to nejako vyriešili. Mama nevedela zniesť ten chlapský princíp, že muži potrebujú mať doma aj navarené. Mne zatiaľ ešte neprekáža jesť pouličné jedlo, ale možno sa v tom tiež neskôr zmením. Vzťah k jedlu určoval veľa vecí v našom živote, raz sme boli vegetariáni, potom zas nie, podchvíľou niektorá zo sestier držala ryžové diéty. Ale rozvod našich rodičov, samozrejme, nebol len o jedle. Veci však musíte vo filme trochu zjednodušiť, musíte dať divákom niečo konkrétne, aby si vedeli svoje abstraktné myšlienky spojiť s niečím, čoho by sa mohli chytiť. Nie je to manipulácia, len akási pomôcka. Jedlo bolo pre mňa istým znakom.“
Otec počas rokov pribral, mama schudla. Drží tiež ryžové diéty?
„Každý jej hovorí, Janka, ako dobre vyzeráš po šiestich deťoch. Ale ona len nemá čas jesť. Veľa cestuje vlakom a je v neustálom strese. Niektoré veci v živote nestíhate a ona si vybrala, že nebude stíhať jesť.“
Jednou z tém filmu je „neexistencia“ chlapov na svete. Výrok vašej sestry, že na Slovensku sú chlapi alebo zadaní, alebo teplí, divákov v sále dosť pobavil.
„To, čo Tereza povedala, je jedna z najodvážnejších výpovedí. Aj moje mladšie sestry už počítajú s tým, že sa chlap nebude správať podľa ich želaní. Romantická predstava o vzťahu padá.“
Napriek tomu zo všetkých výpovedí cítiť túžbu, aby bol v rodine muž prítomný ako otec, partner i priateľ dospelých detí. Zdalo sa mi, že ste sa pokúšali aj o definovanie novej mužskej roly v rodine, je to tak?
„Tú vlastne nepoznám, či je to len plodiť deti, alebo je tam aj nejaká potreba zdieľania životov. Mňa zaujímalo aj to, čo všetko sa v tomto ohľade zmenilo za ostatných dvadsať rokov. Filmom uvažujem aj o svojej vlastnej mužskej úlohe.“
A prišli ste už k nejakým čiastkovým výsledkom?
„Že nie je možné nekonečne čakať, že aj „nerozhodnutie sa“ vždy niekomu ublíži. Pre chlapov je ťažké prijať zodpovednosť, lebo nemajú biologické hodiny, ale dospelosť so sebou nesie aj túto povinnosť. Dôležité je veci si premyslieť, ale nebáť sa. Deti vám vyfiltrujú marginálne problémy a strašne vám tie veci zjednodušia. Nechcem však mudrovať predčasne, možno je to úplne inak.“
Kedysi žena nemala veľkú šancu - spoločensky ani ekonomicky - fungovať sama, teraz je to technicky možné, a ako ukazuje aj príklad vašej matky, dokonca aj so šiestimi deťmi. Neparalyzuje to trochu mužov v ich aktivitách?
„Myslím, že nie, skôr naopak. Ale mama je silná osobnosť, chcela ukázať, že na to má. Bola taká vždy. Ona sa kamarátila na dvore s chlapcami, nie s dievčatami. Robí rada svoju prácu a našla sa v nej pomerne skoro, ale nemala veľa času sa viac realizovať predtým, pretože sme boli malí. Teraz má, naopak, strašne veľa práce a potrebovala by oddych.“
Dokumentaristka Helena Treštíková, ktorá patrila medzi vašich pedagógov na AMU v Prahe, v rozhovore povedala, že jej metódou je pozorovať, nech sa deje, čo sa deje. Je to tak aj s vami?
„Ona by asi netočila film vo svojej vlastnej rodine. Každý filmár má inak nastavené hranice, pre niekoho je súkromie súkromím. Ja by som zas nesledoval cudziu rodinu, a ak áno, asi by som drsnejší, interaktívnejší. Mám rád jej vytrvalosť, ale ja by som zrejme nebol taký trpezlivý a asi by som začal rozvíjať jednotlivé príbehy. Od Heleny Treštíkovej som sa ale naučil, že aj veci, ktoré vyzerajú banálne, sa môžu po čase ukázať ako veľmi dôležité. Ja však nemám toľko času na časozber ako ona.“
Na čom budete robiť najbližšie?
„Na to som aj ja zvedavý. Keďže sú to tzv. dokumenty, pri ktorých musíte vždy niekoho presviedčať, každá moja odpoveď by bola lavírovaním. Už by som si rád oddýchol od osobných tém, ale to isté som povedal aj po filme Martin - Lisabon, ktorý bol akoby mojím denníkom z Portugalska. V ňom som nahral svoju mamu bezprostredne po rozvode, bola to v niečom jej ešte naliehavejšia výpoveď.“
Jeden z vašich filmov má úžasný názov - Pěstitelé svatosti. O čom to vlastne je?
„To bol môj bakalársky film na FAMU. Cez kamarátov som sa stretol s jedinečným „Svatopěstitelským“ družstvom, ktoré vedú dvaja bratia. Tí si vytvorili akúsi umeleckú skupinu, pseudosektu, možno recesistickú frakciu, je to ťažké definovať. Zaoberajú sa okrem iného aj odpadom. Triedia veci, ktoré ľudia dobrovoľne vyhodia, z rekvizít cudzích životov vytvárajú akési fiktívne inštalácie. To, čo vyhadzujeme zo životov, o nás totiž strašne veľa hovorí. Ich téza je taká, že veci, ktorých sa dobrovoľne vzdáme, posielame do iných svetov a tam sa stávajú akoby až svätými relikviami. Túto skupinu by stálo za to sledovať časozberne, aby bolo zrejmé, či to nebola len póza.“
Nepomenovaným aspektom Nového života je aj náboženský imperatív nerozlučnosti manželstva. Nechceli ste do filmu zahrnúť aj ten?
„To by bola téma ešte na ďalšie dve hodiny. Ale niečo je cítiť z toho, ako sa ľudia vo filme vyjadrujú. Mama došla k viere sama od seba, nevyrastala v katolíckej rodine ako otec. Viera je však na Slovensku ošemetná vec. Na jednej strane mi nerobí dobre, ak nie je nedeľa časom, keď všetci odložia svoje veci a začnú sa venovať niečomu duchovnému. Takýto cyklus života je vlastne dosť príjemný, ale v Čechách, kde žijem, to už takto vôbec nefunguje. Sám vo vzťahu k viere prechádzam všeličím. Paradoxne, slovenská premiéra môjho filmu sa konala presne v čase, keď pápež odlietal vrtuľníkom zo svojho sídla. Myslím, že týmto by sa dala táto diskusia perfektne uzavrieť.“
Nový život
réžia: Adam Oľha
Dokumentárny film, v ktorom účinkuje rodina Oľhovcov.
Najstarší a jediný syn sa snaží vysledovať problémy v komunikácii medzi manželmi, ktoré viedli k rozhodnutiu otca opustiť rodinu.
Skúma staré fotografie a filmy, ktoré robil jeho otec, porovnáva ich so súčasnosťou a pokúša sa zistiť nielen to, čo viedlo k rozpadu manželstva a ako sa rozvod rodičov odrazil v živote jeho piatich sestier.
Film distribuuje Asociácia slovenských filmových klubov.
