Novinka relatívne provokatívneho autora Petra Macsovszkého Želáte si novú kúpeľňu? (Vlna / Drewo a srd) je precízne vystavanou kolážou viacerých postáv a ich transparentných tieňov, príbehov a ich simultánne alternatívnych tokov, hlasitých zamyslení a ich argumentačných protipólov.
Dej rozprávania je zasadený do akejsi pseudobudúcnosti. Časopriestor, v ktorom sa hrdinovia – s presahmi do minulosti – pohybujú, oplýva viacerými indíciami odkazujúcimi nás na budúcnosť. Ich existenčné problémy a každodenné potýčky s čoraz virtuálnejšou a absurdnejšou realitou sú však dôverne známe aj súčasníkom.
Mnohé dnešné javy vrátane byrokratického škrabania sa „ľavou rukou za pravým uchom“, samoúčelných rekonštrukcií, megalomanských projektov, návodov na zdravší a pestrejší život plný ultrafarebných zbytočností, motivované prevažne peňažným ziskom a umožnené i „ľudskou hlúposťou“, získavajú v knihe vyhrotenú a prevažne ironicky až sarkasticky vykreslenú podobu.
Text slúži i ako presvedčivá a nemoralizujúca ukážka toho, kam spejeme, resp. kde sa už nachádzame. Je cenné, že autor relativizuje také známe pravdy, ako aj ich postmodernú relativizáciu – kniha je vlastne výpovednou otázkou bez odpovede.
Autorský subjekt lacno a pateticky nebedáka nad mizériou dneška s uslzeným pohľadom upreným do idealizovanej minulosti. Naopak, začleňuje svoju kritiku do širších historických a filozofických súvislostí. Vysmieva sa nielen iným, ale nepriamo aj sebe, keď ironizuje rôzne podoby „citlivých hlásateľov pravdy“, utiekajúcich sa z povrchnej reality do svojich rovnako povrchných úkrytov – vyžadujúcich si obecenstvo. Či už ide o úzkostlivého, paranoidného kvázi duchovného pustovníka, básnika a mysliteľa, múdrosti trúsiaceho znalca umenia, ktorého nezaujíma iná ako jeho estetická hodnota, či vytrácajúcu sa, zato viac než seriózne sa tváriacu identitu stredoeurópskeho autora ako takého.
Baviacim ironizovaním, spolupodieľajúcim sa na brisknom a spádovitom plynutí textu (ktorý sa pritom oplatí čítať opakovane a odkrývať jeho rôzne významové trsy) však k čitateľovi presvitajú nadčasové, existenciálne úzkosti človeka. Ich hrozivosť je pod (skôr vyškerenou ako vysmiatou) textovou maskou o to účinnejšia.
Neodmysliteľnou súčasťou písania Petra Macsovszkého je jeho autoreferenčný rozmer, ktorý nie je slovnou exhibíciou znalostí a textových postupov (naopak, i snobizmus je v knihe ironizovaný), ale funkčným a (seba)parodickým vrstvením.
Povedané a napísané jednak prehlbuje “porývačský“ a nebanálny rozmer románu, jednak sa vďaka nemu dostavuje odstup – subjektu od témy, nás od knihy. Bez toho, aby sa jej tragikomický a výstražný odkaz zmenšil – naopak.
Autor: Derek Rebro
