„Muselo v tom byť niečo viac. Bol vždy veľmi priamy a prirodzený, nikdy nehral žiadne zákulisné hry,“ hovorí o útoku na šéfa baletu Veľkého divadla v Moskve Sergeja Filina slávna španielska primabalerína LUCIA LACARRA. Múza svetových choreografov vystupovala minulý víkend po prvý raz aj v Bratislave.
Jej mama ju ako bábätko dokázala utíšiť len tak, že jej ukázala šperkovnicu, na ktorej bola tancujúca baletka. Dívala sa na ňu ako zhypnotizovaná. Keď potom ako trojročná všetkým vykladala, že raz bude balerínou, smiali sa. Vlastne ani nevedeli, čo to je, pretože v mestečku v horách neďaleko baskického San Sebastiane, kde sa Lucia Lacarra narodila, nemali nič také ako baletnú školu.
Keď potom videla film Labutie jazero, nakrútený s Natáliou Makarovou, mame oznámila, že sa nemusí stať primabalerínou, bude jej stačiť byť poslednou tanečnicou v rade, no musí byť na javisku. A keď sa po prvý raz postavila na sále k tyči a povedali jej, toto je prvá pozícia a toto druhá, bol to ten najkrajší moment jej života. Od prvej chvíle sa cítila baletkou.
Lucia Lacarra mala vtedy desať rokov. Šlo to veľmi rýchlo, v trinástich išla bývať k rodine do väčšieho mesta, aby mohla denne navštevovať baletnú školu. V pätnástich rokoch už tancovala v Balanchinovom balete Allegro Brillante.
Pätnásťročná profesionálka
„Bolo to vtipné. Zavolali ma, aby som sa prišla pozrieť na skúšky do divadla. Sedela som tam už skoro dva týždne, keď sa choreograf Victor Ullate nahneval na jednu z tanečníčok a vyhodil ju zo skúšky. Potom sa pýtal rad za radom každej z kolegýň, či by vedela zatancovať jej part. Všetky sa začali vyhovárať, lebo sa ho veľmi báli. Odrazu sa zadíval na mňa a ja som mu povedala áno. Neviem, ako som si na to trúfla, veď som sa dovtedy len dívala. V našej profesii potrebujete odvahu, musíte občas povedať: som tu,“ spomína na svoje začiatky hviezda baletu, ktorá odvtedy tancovala na javiskách mnohých svetových scén a inšpirovala také osobnosti tanca ako Roland Petit, ktorý sa preslávil predovšetkým svojimi objavnými choreografiami pre Ballet National de Marseille.
„On bol chodiaca kniha, encyklopédia svetových osobností, preto bolo fascinujúce ho počúvať. Mal plno príbehov, napríklad ako obedoval s Picassom. Vďaka nemu milujem dramatické balety. Tancovala som nielen v jeho choreografiách, ale dokonca aj s ním osobne, hoci keď som prišla ako devätnásťročná do jeho súboru, už viac rokov netancoval. Bol to človek veľmi náročný, hlavne ak nemal niekoho rád, ale so mnou nikdy nemal problémy. Na svoj vtedajší vek som bola asi veľmi zrelá,“ hovorí Lacarra, ktorá mala šťastie byť jednou z jeho múz.
Je perfektná!
Možno ju mal rád aj preto, že sa podobala na jeho manželku Zizi Jeanmaire. Obe sú maličké čierne s bielou pleťou. To bol jeho ideál – žena, ktorá vyzerá veľmi krehko, ale je zároveň veľmi silná. V Petitových baletoch účinkuje zvyčajne veľa mužov, no iba jediná žena, a tú nikdy nevidel ako blondínku s plnými tvarmi. Lucia preto naplňovala jeho predstavu.
Oslnila ho už na konkurze. „Ešte som len kráčala po javisku a už povedal svojmu baletnému majstrovi: Je perfektná, ona tomu rozumie. A ihneď sa ma spýtal, kedy prídem do jeho súboru v Marseille. Preňho bolo dôležité, ako sa tanečník na javisku dostáva do charakteru, ako zmení spôsob chôdze i svoj pohľad,“ vysvetľuje baletka. Je to niečo, čo sa nedá získať. Môžete pracovať na úlohe, na presnosti prvkov, ale charizmu či „présence“ musíte jednoducho v sebe mať. U Petita bola Lacarra nezabudnuteľná najmä ako Esmeralda v balete Notre Dame de Paris či Smrť v balete Mladý muž a smrť.
Prečo existujú tanečníci, na ktorých ľudia spomínajú celé roky? „Neviem to vysvetliť. Lásku neviete vysvetliť, je to pocit, ide to z osobnosti. Máte veľmi veľa dobrých a krásnych tanečníkov, ale potom príde jeden, niečím sa vás dotkne a toho si budete pamätať do konca života. Vizuálna pamäť krásy nie je taká silná ako emočná.“
Lacarra má rada tanec práve pre vzrušenie, ktoré jej pohyb dáva. „Tancovať potrebujem skoro tak ako dýchať. Je to pre mňa najlepší spôsob vyjadrenia. Ešte aj teraz, keď s vami hovorím, musím niečo robiť s rukami,“ usmieva sa.
Nešťastný pád
Po prechode do San Francisco Ballet začala tancovať najväčšie roly klasického repertoáru ako Odetta/Odília z Labutieho jazera, Princezná Aurora zo Spiacej krásavice či Giselle. Pred štyrmi rokmi ju však zastavil nešťastný pád. Stalo sa to v balete podľa Shakespearovej Búrky. Presne z tohto predstavenia je nafotená aj fotografia, ktorá sa objavila na plagáte Open Balet Gala v Bratislave.
„Tancovala som Ariela, mala som teda jedno sólo za druhým. Pri jednom skoku som však dopadla na koleno a počula som akýsi divný zvuk. Modlila som sa, aby som sa ešte dokázala zodvihnúť a odbehnúť z javiska. Keď sa mi to podarilo, v zákulisí mi ani neverili, že mám nejakú zlomeninu,“ rozpráva tanečnica.
Bolo to skutočne zlé, doktor nedúfal, že bude ešte niekedy tancovať. Vďaka výbornému chirurgovi a chiropraktikovi však už o šesť mesiacov stála na špičkách, hoci podobné liečenie zvyčajne trvá aj rok.
Aj preto ju šokovala správa o atentáte na šéfa ruského baletu Veľkého divadla v Moskve. Sergej Filin, ktorému nedávno na objednávku hlavného sólistu súboru nalial útočník kyselinu do tváre, takmer prišiel o život.
Vražda zo závisti? Nikdy
„Poznáme sa od roku 1996, keď sme spolu pracovali v Japonsku. Naposledy sme sa stretli v Moskve, keď práve nastupoval do funkcie a tešili sme sa na vzájomnú spoluprácu. Neverila by som, že niečo také sa môže stať. Samozrejme, že riaditeľ musí prijímať aj ťažké rozhodnutia a nemôžu byť všetci spokojní. Iba jeden interpret z alternujúcich totiž nakoniec môže vyjsť na javisko,“ naráža na motív útoku slávna baletka.
No aby sa pre roly v divadle zabíjalo, o tom ešte nikdy nepočula. Filinovu situáciu sleduje a vyzdvihuje jeho vyjadrenie v jednom z rozhovorov, že mu nebude prekážať, ak bude vyzerať ako Frankenstein, to ho od roboty vraj neodradí. „Je to veľmi odvážne vyhlásenie. I to ukazuje silu jeho osobnosti,“ prízvukuje Lacarra.
Aj po takejto dráme však Španielka tvrdí, že v živote umelcov nie je nič až také napínavé, je to predovšetkým práca a disciplína. Tým odpovedá aj na stále sa opakujúcu otázku, čo má spoločné film Čierna labuť s realitou.
„Vo filme je všetko prehnané. Autori len využili mnohé efektné klišé spojené s baletom, aby prilákali pozornosť divákov. Ak ste v nejakom súbore, tak svojich šéfov rešpektujete, ale vzťah, aký sa odvíjal vo filme, by bol – a zvlášť v Amerike – považovaný za obťažovanie. Samozrejme, sú tvorivé osobnosti, ktoré môžu byť povahovo zložité, ale väčšinou tancujú v balete milí a príjemní ľudia.“
Za takého človeka považuje aj choreografa Johna Neumeiera, ktorý dokonale porozumel Dumasovým charakterom z Dámy s kaméliami. Práve ako jeho Marguerite sa Lacarra predviedla aj v rámci Open Balet Gala v Bratislave s albánskym tanečníkom Marlonom Dinom.
„Vedel nám povedať úplne presne, čo práve tancom hovoríme. Pre tanečníka je takýto prístup oveľa zaujímavejší, ako keď vám len všeobecne prikážu, aby ste vyjadrili smútok či radosť. Túto rolu veľmi prežívam, lebo v nej hrám celú škálu emócií. Mám rada balety, ktoré rozprávajú príbehy, čo sa ma dotýkajú. Na zábavnom kuse sa zasmejete a vzápätí už o ňom ani neviete. Na drámu nezabudnete nikdy,“ hovorí Lucia Lacarra.
