Nečakajte žiadne krásne emocionálne finále. Tento príbeh o láske nakrútil Jacques Audiard, francúzsky expert na film noir.
Raz zašiel režisér Claude Lelouch k moru na sever Francúzska, zobral so sebou jedného herca, jednu herečku a nakrútil takú prostú romancu, že poriadne skomplikoval prácu niekoľkým generáciám filmárov. Zdalo sa, že im nezostalo veľa možností, ako povedať čosi zmysluplné o vznikajúcom vzťahu medzi dvomi ľuďmi, keď už film Muž a žena raz nakrútený bol.
Lelouch zažíval hviezdne chvíle francúzskej novej vlny, sám ich aj vtedy vytváral. Použil detailné a magické zábery tvárí, skoro si s nimi vystačil na celý film, čím vytvoril novú módu, ktorá sa hneď prejavila aj v americkej kinematografii. Skeptici a nostalgici môžu vzdychať, že takú originalitu dávno odplavil čas, ale k tým mladším režisérom by to bolo nespravodlivé. Stále sa snažia.
Vo Francúzsku sa dnes jeden taký volá Jacques Audiard, v našich kinách má akurát film Z hrdze a kosti.
Recenzia
Z hrdze a kosti
- Réžia
Jacques Audiard - Kamera:
Stéphane Fontaine. - Hudba: Alexandre Desplat
- Hrajú: Marion Cotillard, Matthias Shoenaerts
Boli to len pekné nohy
Ani žena z jeho filmu, ani muž nie sú práve v takom rozpoložení, že by sa chceli zamilovať. Audiard nenakrúca romance bežne ani romance bežné, je skôr špecialista na film noir, a preto sú aj jeho hrdinovia z temnejšieho sociálneho prostredia.
On šiel za prácou zo severu na juh, pri mori sa z neho stal zápasník a vyhadzovač, ona je v zábavnom vodnom parku cvičiteľka kosatiek. Obaja majú teda zamestnania na hrane bezpečnosti a šanca, že pri nich prežijú zdraví, sa dá vypočítať asi rovnako ako pri hádzaní mincou. Keby sa krajine darilo ekonomicky lepšie, asi by robili niečo iné, lebo aspoň sebavedomie majú vysoké.
Takto sa aspoň stretnú, pretože ona sa raz pred nočným barom zapletie do bitky. On jej ochotne pomôže, a povie, aby sa neobliekala ako prostitútka. Na druhý deň pri podvečernom behu si možno na ňu ešte spomenie a vybaví si jej krásne nohy (všimol si ich na nej prvé), ale už asi nepočíta s tým, že mu niekedy zavolá.
Ale ona zavolá. Vážne sa zraní a miesto súcitu bude potrebovať jeho úprimnosť.
Romantika v realizme
Audiard našiel cestu, ako romantický motív filmu vyrozprávať s novou estetikou, symbolicky, a teda aj úsporne. Veľakrát mu postačil aj jeden obraz na to, aby vystihol komplikované emócie a aj bez jediného dialógu rozpovedal myšlienku, rozpoloženie alebo vnútorné úsilie svojich dvoch postáv.
Keď sa v jeho filme vyskytne romantika, väčšinou má podobu realizmu v melancholickom tóne. Jemné a zároveň oslepujúce odlesky slnka na hladine mora, na skle, na listoch stromov zhmotňujú nejednoznačnosť života, že aj smútok býva krásny a krása sa stráca v smútku. V zložitých existenciálnych stavoch sa ťažko hľadá životný optimizmus a nie je pri tom isté, či sa duša a telo raz zregenerujú, opravia, vyliečila. Len nejaká neviditeľná sila a prísľub budúcnosti ich núti bojovať.
Niekoľko sto metrov od miesta, kde Jacques Audiard tento film nakrúcal, býva v máji festival v Cannes. Aj sa s ním vlani dostal do hlavnej súťaže – a nielen preto, že pravidlá festivalu umožňujú, aby v nej boli až tri francúzske filmy. Bol tam preto, lebo si to zaslúžil. Nikto by ani veľmi neprotestoval, keby Marion Cotillard dostala cenu pre najlepšiu herečku.
Až keď sa film skončí
Pred štyrmi rokmi mal Audiard veľký úspech s filmom Prorok z väzenského prostredia, v Cannes zaň aj dostal Grand prix. Opatrne v ňom ukladal jednu scénu za druhou, bez toho, že by v sebe niesli už na pohľad jasný zmysel – až takto nenápadne nakoniec dospel k veľkému príbehu o manipulácii, využívaní a zneužívaní človeka človekom.
Ani v tomto prípade sa neudeje nič naoko zásadné, film Z hrdze a kosti ani nevedie ku klasickému emocionálnemu finále. Až keď sa skončí, ľudia pochopia, čo všetko v ňom videli a čo všetko sa už stalo a medzi postavami vytvorilo.
Napokon, aj muž a žena u Leloucha si svoje city uvedomili, až keď sa rozišli.
