Domáce filmové komédie spočítate na prstoch jednej ruky a tých vydarených, pri ktorých sa necítite trápne, máme ešte menej. Slovákov na konci socializmu zabával film Utekajme, už ide! Dušana Rapoša.
Ak sa medzi ľuďmi šíri niečo spontánne, nebude to žiaden podfuk. V bývalom Československu kedysi na kazetách kolovala filmová komédia Utekajme, už ide!, ktorú si posúvali majitelia prvých videorekordérov. A už fakt, že západným Rambom konkuroval príbeh made in ČSSR, sám o niečom vypovedá.
Je polovica osemdesiatych rokov a socializmus - aspoň ten domáci - nejaví známky reforiem. Ani životná úroveň Československa neznesie porovnanie s druhou stranou železnej opony. Niektorí však porovnávať môžu, predovšetkým v pohraničí, kam z Rakúska presahuje vysielanie západniarskej televízie.
Kým menšina možno naozaj sníva o niečom takom vznešenom, ako sú občianske slobody, väčšina sa drží pri zemi a má viacej hmotné sny. Západ jej v prvom rade stelesňuje farebný svet popkultúry, konzumu a našincom nedostupných tovarov.
Presnejšie dostupných len niektorým. Ľudia totiž nie sú slepí a aj po desaťročiach socializmu citlivo prežívajú existujúce majetkové rozdiely. Veľmi dobre vidia, že niekto jazdí za hranice a v Tuzexe nakupuje západné značkové výrobky. Iný takú možnosť nemá, zostáva mu závidieť a snívať. O diere v plote, ktorou by preliezol cez hranice na vytúžený druhý breh, za západným luxusom.
Diera – cesta k luxusu
To je v skratke hlavný motív komédie Utekajme, už ide! z roku 1986, ktorá celú metaforu šikovne zabalila do príbehu priemernej rodiny z tuctového sídliska.
„Nebol to film o bytových problémoch, ale o prekopaní sa do iného sveta – úniku zo sveta socializmu do kapitalizmu,“ vysvetľuje režisér Dušan Rapoš, známy skôr trilógiou pre mládež Fontána pre Zuzanu.
„Všetkým bolo jasné, o čo ide, ale film bol vymyslený veľmi rafinovane a tak ho nemohli napadnúť. Navonok išlo totiž o ´bytovú komédiu´.“
Zápletka je jednoduchá. Neschopný otec rodiny Svätopluk Syseľ (Marián Zednikovič) s manželkou (Zuzana Bydžovská) a dvoma deťmi žijú spolu natlačení v jednej izbe panelákového bytu. Výmena bytu viazne, na úplatky Syseľ nemá peniaze a vôbec, nevie v tom chodiť.
Jedného dňa sa rodina stenou náhodou prebúra k svojmu susedovi z poschodia a objaví zvláštnu vec. Zámožný kúzelník Július (Milan Lasica) má k dispozícii tri priestranné izby, kde žije sám, navyše veľa cestuje a trávi čas v zahraničí. Rodine Sysľovcov svitne šanca.
Sviatok sa začína v momente, keď sused zamyká dvere a odchádza preč na služobnú cestu. V cudzom byte, kam prelezú dierou v stene, si rodina užíva dostatok priestoru aj vybavenie z kategórie vtedajšieho luxusu – mäkkú vodnú posteľ, hi-fi sústavu, značkový alkohol z príručného baru.
„Utekajme, už ide!“ znie pokrik detí Sysľovcov vždy, keď v zámke zašramotí kľúč a sused ich prekvapí nečakaným návratom.
Nedostatok komédií
Pretože nášmu filmu vždy chýbali žánre – to, mimochodom, platí dodnes – vedenie Koliby sa rozhodlo pre zmeny dramaturgie a do plánu zaradilo krimi aj komédiu.
Kým pre scenáristov Jozefa Slováka a Jozefa Heribana šlo o prvý film, režisér Rapoš mal debut za sebou a v kinách práve hrali jeho Fontánu pre Zuzanu. V tých časoch bezprecedentný hit.
„Návštevnosť bola až šokujúca, v bratislavskom a košickom amfiteátri bolo vypredané niekoľko večerov po sebe. Vyše štyridsať kópií ´makalo´ v československých kinách od rána do večera. Len desať dní po premiére sme v Bratislave odovzdávali moped milióntemu divákovi,“ spomína režisér.
Také čísla mohlo iba ťažko niečo prekonať, ani Utekajme, už ide! nevidel milión, iba státisíce ľudí. No aj to bol veľký úspech, nevraviac o zahraničí, kam ho vzápätí predali a režisér s ním precestoval svet.
Komédia je vôbec prvým slovenským filmom po roku 1969, v ktorom hrá Milan Lasica. V epizódnej úlohe sa objaví aj Július Satinský.
„To, že sa nám podarilo pána Lasicu dostať na plátno, ešte spolu so Satinským, bolo veľkým víťazstvom,“ spomína Rapoš. „Spolu s pánom Menzlom dali komédii ten správny intelektuálny nadhľad a akúsi príjemnú eleganciu. Fantastickým zážitokm bola aj spolupráca so Zuzkou Bydžovskou a Marošom Zednikovičom. Obaja doslova excelovali.“
Väčšina záberov nevznikala v paneláku, ale v kolibskom ateliéri. Nakrúcanie netrvalo ani mesiac, celá produkcia stála štyri milióny československých korún.
Druhý život filmu odštartoval po premiére v televízii. Tá prebehla na Silvestra 1988 a vzápätí mohla nahrávka začať kolovať v podobe videokaziet po celom Československu.
Režisér Dušan Rapoš s českým kolegom Jiřím Menzlom, ktorý sa vo filme mihne ako veterinár. Had sa volá Imro a je uvedený aj v titulkoch. Foto - archív D. R.
Najlepšie od Rapoša
Ani najväčší odporcovia Rapošovej ďalšej tvorby nemôžu spochybniť, že Utekajme, už ide! patrí medzi jeho podarené filmy. Konečne, po dlhom čase, vznikla u nás komédia, čo fungovala a dokázala baviť publikum.
Zostáva veľkou otázkou, prečo sa Slovákom s humorom vo filme inak veľmi nedarí a prečo boli komédie odjakživa špecialitou Čechov. Nemusíme súhlasiť s názorom režiséra Šefana Uhera, že Slováci nemajú žiaden zmysel pre humor, ale predsa platí, že Utekajme, už ide! a ešte filmy Jána Lacka sú v našom filme ojedinelé - nie náhodou sa aj duo Lasica a Satinský vo filme presadilo v Česku.
Dokazuje to aj pokračovanie filmu z roku 1990. Napísali ho Heriban so Slovákom, nakrútili ho tentoraz bez Rapoša a bezvýrazná tragikomédia Dávajte si pozor! absolútne zapadla. Zato povel Utekajme, už ide! zľudovel a žije. Ako si v reklamných šotoch overil aj jeden známy nábytkársky reťazec.
Andy Hryc: Tajomník ÚV KSS bol môj sused
Na komédiu vo svojich pamätiach spomína Andy Hryc, ktorý v nej hral indického mága.„Veľa času som trávil v divadelnom klube. Jedného dňa som tam našiel dvoch kamarátov, dvoch Jozefov – Heribana a Slováka. (...) V ten deň im z Koliby oznámili, že sa zastavila výroba ich filmu Utekajme, už ide!, ktorý pripravovali s režisérom Dušanom Rapošom. (...)
Súdruh Rejholec z oddelenia kultúry ÚV KSS, ktorý mal v kompetencii aj kinematografiu, po prečítaní scenára ‚neodporučil‘ výrobu tohto filmu, hoci dramaturgia aj vedenie Koliby ju už schválilo, a poukázal na to, že je v ňom veľa ‚duchárčiny‘ a je formálne vzdialený princípom socialistického realizmu. (...)
Nik ma nemusel nahovárať, zobral som telefón a dohovoril si stretnutie s ideologickým tajomníkom ÚV KSS súdruhom Ľudovítom Pezlárom. Bol to môj sused a mal som s ním veľmi otvorené susedské vzťahy. (...)
Porozprával som mu, čo sa na Kolibe udialo a oboznámil som ho so scenárom, dal som mu do ruky hodnotenie scenára, ktoré som sám napísal, a požiadal som ho o intervenciu. Po víkende mi zavolala jeho sekretárka. Súdruh tajomník mi povedal, že ho scenár pobavil a film má zelenú.“
(zdroj: Andrej Hryc. Inventúra. Slovart 2013)
